Homília Benedikta XVI. na sviatok Krstu Krista Pána

Vatikán (9. januára, RV) - Dnes, na sviatok Krstu Krista Pána, pápež Benedikt XVI. celebroval svätú omšu v Sixtínskej kaplnke vo Vatikáne, počas ktorej udelil sviatosť krstu 21 deťom zamestnancov Mestského štátu Vatikán. Slávnostná liturgia sa začala o 10.00 hod. a spolu so Svätým Otcom koncelebrovali arcibiskupi Félix del Blanco Prieto a Carlo Maria Viganó. Samotný obrad krstu nasledoval po homílii a pri jeho vysluhovaní pomáhali obaja arcibiskupi. V sprievode na obetovanie prinášali dary niektorí súrodenci novopokrstených detí a pri liturgii asistovali študenti Seminára sv. Pia X. Pápež sa vo svojej homílii zameral na sviatok Krstu Krista Pána ako i na význam udelenej sviatosti krstu, keď povedal:
"Drahí bratia a sestry,
som rád, že vás môžem srdečne privítať. Najmä vás, rodičov a krstných rodičov 21 novorodencov, ktorým onedlho s radosťou vyslúžim sviatosť krstu. Ako sa stalo tradíciou, tento obrad sa aj tohto roku koná počas svätej omše, ktorou slávime krst Pána. Ide o sviatok, ktorý v prvú nedeľu po slávnosti Zjavenia Pána uzatvára vianočné obdobie predstavením Pánovho krstu v Jordáne.
Podľa rozprávania evanjelistu Matúša (3, 13-17), Ježiš prišiel z Galiley k rieke Jordán, aby sa nechal pokrstiť Jánom. V tom čase ľudia z celej Palestíny prichádzali počúvať kázanie tohoto veľkého proroka, jeho ohlasovanie príchodu Božieho kráľovstva a aby prijali krst, teda podrobili sa tomuto znaku pokánia, ktorý vyzýval k obráteniu sa od hriechu. Aj keď sa nazýval krstom, nemal sviatostnú hodnotu obradu, ktorý dnes slávime. Ako dobre viete, bolo to až Ježišovou smrťou a vzkriesením, keď ustanovil sviatosti a dal zrodiť sa Cirkvi. Krst, ktorý vysluhoval Ján, bol skôr kajúcim aktom, gestom, ktoré vyzývalo k pokore pred Bohom a do nového začiatku: ponorením sa do vody kajúcnik uznával že zhrešil, vyprosoval si od Boha očistenie od vlastných vín a bol poslaný zmeniť pomýlené správanie.
Preto keď Ján Krstiteľ videl Ježiša ako v rade spolu s hriešnikmi prichádzal dať sa pokrstiť, zostal v rozpakoch. Tým, že v ňom spoznal Mesiáša, Božieho Svätého, toho ktorý je bez hriechu, Ján prejavuje svoje rozpaky: veď on sám, krstiteľ, by sa mal nechať pokrstiť od Ježiša. No Ježiš ho povzbudzuje, aby nekládol odpor, aby prijal a vykonal tento úkon, aby urobil to, čo je potrebné, aby sa „naplnila spravodlivosť“. Týmto výrazom Ježiš dáva najavo, že prišiel na svet preto, aby plnil vôľu toho, ktorý ho poslal, aby splnil všetko, čo Otec od neho žiada. Veď to bolo z poslušnosti k Otcovi, že prijal, aby sa stal človekom. Toto gesto nám zjavuje predovšetkým to, kým je Ježiš: je Božím Synom, pravý Boh ako Otec, je to ten, ktorý „sa znížil“, aby sa stal jedným z nás; ten, ktorý sa stal človekom a prijal poníženie až po smrť na kríži (porov. Flp 2, 7). Ježišov krst, ktorý si dnes pripomíname, zapadá do tejto logiky poníženosti: je to gesto toho, ktorý sa chce vo všetkom stať jedným z nás a preto sa stavia do radu s hriešnikmi. On, ktorý je bez hriechu, nechá, aby s ním jednali ako s hriešnikom (porov. 2 Kor 5, 21), aby na vlastných pleciach niesol ťarchu viny celého ľudstva. Je „služobník Jahveho“, o ktorom nám hovoril prorok Izaiáš v prvom čítaní (porov. 42, 1). Jeho pokora je diktovaná túžbou vytvoriť plné spoločenstvo s ľudstvom, túžbou uskutočniť opravdivú solidaritu s človekom v celom jeho rozpoložení.
Ježišovo gesto je už predzvesťou kríža, plného prijatia smrti za hriechy človeka. Tento akt poníženia, ktorým sa chce Ježiš plne zjednotiť s Otcovým plánom spásy, predstavuje plný súlad vôle a úmyslov, ktorá tu bola medzi tromi osobami Najsvätejšej Trojice. Pri takomto akte lásky sa Duch Svätý zjavuje ako holubica, ktorá sa nad ním objavuje a v tej chvíli všetkým, čo sú účastní na krste, hlasom z neba, ktorý všetci počujú, vydáva svedectvo tej láske, ktorá spája Ježiša s Otcom. Otec otvorene zjavuje ľuďom hlboké spoločenstvo, ktoré ho spája so Synom: hlas, ktorý zaznieva z hora dosvedčuje, že Ježiš je vo všetkom poslušný Otcovi a že táto poslušnosť je vyjadrením lásky, ktorá ich navzájom spája. Preto má Otec v Ježišovi svoje zaľúbenie, lebo v Ježišovom konaní spoznáva jeho túžbu vo všetkom plniť Otcovu vôľu: „Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie“ (Mt 3, 17). A tieto Otcove slová už vopred naznačujú aj víťazstvo vzkriesenia.
Milí rodičia, krst, ktorý dnes žiadate pre svoje deti, ich začlení do tejto výmeny vzájomnej lásky, ktorá je v Bohu medzi Otcom, Synom a Duchom Svätým. Týmto gestom, ktoré idem vykonať, sa na ne rozleje Božia láska a zaplaví ich jeho darmi. Prostredníctvom kúpeľa vody budú vaše deti začlenené do života samého Ježiša, ktorý zomrel na kríži, aby nás oslobodil od hriechu a svojím vzkriesením premohol smrť. Preto duchovne ponorené do jeho smrti a vzkriesenia budú tieto deti oslobodené od dedičného hriechu a začne sa v nich život milosti, ktorý je životom samého vzkrieseného Krista. „On – uisťuje nás sv. Pavol – ktorý vydal za nás seba samého, aby nás vykúpil z každej neprávosti a očistil si vlastný ľud, horlivý v dobrých skutkoch“. (Tit 2, 14).
Milí priatelia, tým, že nám Pán dal vieru, dal nám to, čo je v živote najcennejšie - najpravdivejší a najkrajší dôvod, prečo žiť. Je to vďaka milosti, že sme uverili Bohu, že sme spoznali jeho lásku, ktorou nás chce spasiť a zbaviť od zlého. Teraz vy, milí rodičia a krstní rodičia, žiadate Cirkev, aby prijala do svojho lona tieto deti, aby im dala krst. Žiadate to preto, aby mali vieru, ktorú ste aj vy sami raz prijali. S prorokom Izaiášom môže každý kresťan opakovať: „Pán si ma utvoril už v lone matky“ (porov. 49,5). Tak sú vaše deti, milí rodičia, vzácnym darom od Pána, ktorý si pre seba vyhradil ich srdcia, aby ich mohol naplniť svojou láskou. Prostredníctvom sviatosti krstu ich dnes posväcuje a povoláva nasledovať Ježiša uskutočňovaním ich osobného povolania podľa toho osobitného plánu lásky, ktorý má Otec v mysli pre každé z nich. Métou tohto pozemského putovania bude plné spoločenstvo s ním vo večnom šťastí.
Prijatím krstu dostanú tieto deti do daru nezmazateľnú duchovnú pečať, „charakter“, ktorý navždy potvrdzuje, že prináležia Pánovi a činí ich živými údmi jeho mystického tela, ktorým je Cirkev. Keď tieto deti vstupujú medzi Boží ľud ako jeho súčasť, začína sa dnes pre ne cesta svätosti a pretváranie sa podľa Ježiša. Je to niečo, čo je do nich vložené ako semienko krásneho stromu, ktorému treba umožniť rásť. Preto, keď si uvedomujeme veľkosť tohoto daru, už od prvých storočí sa veriaci starajú, aby ich deti boli pokrstené len čo sa narodili. Iste, príde potreba slobodného a vedomého rozhodnutia sa pre tento život viery a lásky. No práve preto je potrebné, aby boli po krste vychovávané vo viere, vyučené podľa múdrosti Svätého písma a náuky Cirkvi, aby tak v nich mohlo rásť semienko viery, ktorú dnes prijímajú a mohli dosiahnuť plnú kresťanskú zrelosť. Cirkev, ktorá ich prijíma medzi svoje deti, sa musí spolu s rodičmi a krstnými rodičmi usilovať sprevádzať ich na tejto ceste rastu. Spolupráca medzi kresťanským spoločenstvom a rodinou je ešte dôležitejšia v súčasnom spoločenskom kontexte, keď je inštitúcia rodiny ohrozovaná z mnohých strán a vo svojom poslaní vychovávať vo viere musí čeliť nemálo ťažkostiam. Vytrácaním sa stálych kultúrnych opôr a rýchlou transformáciou, ktorej je spoločnosť neustále vystavená, sa výchovné úsilie stáva skutočne ťažkým. Preto je nevyhnutné, aby sa farnosti čoraz viac pričiňovali o podporu rodín, malých domácich cirkví v ich úlohe odovzdávania viery.

Milovaní rodičia, ďakujem spolu s vami Pánovi za dar krstu pre tieto vaše deti. Keď za ne povznášame našu modlitbu, vzývame hojnosť darov Ducha Svätého, ktorý ich dnes posvätí na obraz Krista kňaza, proroka a kráľa. Zverme ich materinskému príhovoru Panny Márie, vyprosujme pre ich život zdravie, aby mohli rásť a dozrievať vo viere a niesť vo svojich životoch plody svätosti a lásky. Amen!“
Preklad: Marián Gavenda