Homília Benedikta XVI. na vigíliu slávnosti Narodenia Pána

Vatikán (27. decembra, RV) – Na vigíliu slávnosti Narodenia Pána pápež Benedikt XVI. predsedal liturgii v Bazilike sv. Petra. Jeho homíliu vám ponúkame v plnom znení:

„Drahí bratia a sestry,

„Ty si môj syn, ja som Ťa dnes splodil,“ týmito slovami z druhého žalmu začína Cirkev liturgiu svätej noci. Cirkev vie, že tieto slová boli pôvodne súčasťou rituálu korunovácie izraelského kráľa. Kráľ, ktorý je sám o sebe ľudskou bytosťou ako iní ľudia, stáva sa „synom Božím“, prostredníctvom povolania a tým, že sa ujme svojho úradu. Je to určitý druh adopcie zo strany Boha, skutok rozhodnutia, ktorého prostredníctvom Boh dáva dotyčnému človeku novú existenciu tým, že ho vťahuje do svojej vlastnej existencie. Čítanie z proroka Izaiáša, ktoré sme pred chvíľou počuli, ešte jasnejšie približuje ten istý postup v situácii spolužitia a ohrozenia Izraela: „Lebo chlapček sa nám narodil, daný nám je syn, na jeho pleci bude kniežatstvo“ (9,5). Prevzatie kráľovského úradu je akoby nové narodenie. Práve ako novorodeniatko z osobného rozhodnutia Boha, ako dieťa pochádzajúce od Boha predstavuje kráľ nádej. Na jeho plecia je kladená budúcnosť. Je držiteľom prísľubu pokoja. V Betlehemskej noci sa toto prorocké slovo stalo skutočnosťou spôsobom, ktorý bol v Izaiášovej dobe nepredstaviteľný. Áno, dieťa je skutočne tým, ktorý má vládu na svojom pleci. V ňom sa objavuje nová kráľovská hodnosť, ktorú Boh ustanovuje vo svete. Toto dielo sa skutočne narodilo z Boha. Je to večné Slovo Božie, ktoré spája človečenstvo s božstvom. Na toto dieťa sa vzťahujú mená hodností, ktoré mu pripisuje Izaiášov korunovačný spev: „Zázračný Radca, mocný Boh, večný Otec, Knieža pokoja“ (9,5). Áno, tento Kráľ nepotrebuje radcov, ktorí patria medzi múdrych tohto sveta. Sám v sebe nesie múdrosť a radu Božiu. Práve v slabosti detskej existencie je mocným Bohom a tak nám ukazuje pred chvastavými mocnosťami tohto sveta pevnosť, ktorá je vlastná Bohu.

Slová korunovačnej ceremónie boli v Izraeli vždy iba rituálom nádeje a akýmsi vzdialeným tušením budúcnosti, ktorú má darovať Boh. Nikto z kráľov, pozdravovaných týmto spôsobom, nezodpovedal vznešenosti týchto slov. Všetky slová o Božom synovstve, o prevzatí vlády medzi národmi, o vláde nad končinami zeme (Ž 2, 8) zostávali len poukazom na budúcnosť, akýmsi ukazovateľom nádeje, určitou indikáciou, ktorá smerovala do budúcnosti, ktorá bola v tej dobe nepochopiteľná. Naplnenie týchto slov, ktoré sa začína v Betlehemskú noc, je súčasne nepomerne väčšie a - z hľadiska sveta - skromnejšie než tieto prorocké slová dávali tušiť. Je väčšie, pretože toto dieťa je skutočne Synom Božím, reálne „Boh z Boha, Svetlo zo Svetla, zrodený, nie stvorený, rovnakej podstaty s Otcom“. Nekonečná vzdialenosť medzi Bohom a človekom je prekonaná. Boh, nielen že sa sklonil nadol, ako hovoria Žalmy, on skutočne „zostúpil“, vstúpil do sveta, stal sa jedným z nás, aby nás všetkých pritiahol k sebe. Toto dieťa je skutočne Emanuel – Boh s nami. Jeho kráľovstvo siaha vskutku až do končín zeme. Prostredníctvom svätej Eucharistie skutočne vybudoval ostrovy pokoja. Kdekoľvek je slávená, tam je ostrov pokoja, toho pokoja, ktorý je vlastný Bohu. Toto dieťa zažalo v ľuďoch svetlo dobroty a dalo im silu odporovať tyranii moci. V každej generácii Boh vytvára svoje kráľovstvo vnútra, počínajúc srdcom. Je však tiež pravdou, že „palica tyrana“ nebola zlomená. I dnes duní dupot vojenskej obuvi, stále a opäť je tu i „šat zmáčaný v krvi“ (Iz 9,4). Takto je súčasťou tejto noci radosť z Božej blízkosti. Ďakujme, pretože Boh sa ako dieťa dáva do našich rúk, takpovediac, žobre o našu lásku, vlieva svoj pokoj do nášho srdca. Táto radosť je však tiež modlitbou: Pane, uskutočni naplno svoj prísľub. Zlom palicu tyrana, spáľ hrmotnú obuv. Učiň, aby skončil čas odevov zmáčaných krvou. Uskutočni tento prísľub: „Pokoj bude bez konca“ (Iz 9, 6). Ďakujeme ti za tvoju dobrotu, ale prosíme ťa tiež, ukáž svoju moc. Zaveď vo svete vládu tvojej pravdy, tvojej lásky – „kráľovstvo spravodlivosti, lásky a pokoja“.

Mária „porodila svojho prvorodeného syna“ (Lk 2,7). Svätý Lukáš podáva touto vetou bez akéhokoľvek pátosu veľkú udalosť, ktorá sa prorockými slovami v dejinách Izraela dala vopred tušiť. Lukáš označuje dieťa ako „prvorodené“. V jazyku, ktorý utváral Sväté písmo Starého zákona, nevyjadruje toto označenie prvenstvo v rade detí. Slovo „prvorodený“ je čestným titulom bez ohľadu na to, či po ňom nasledujú ďalší bratia a sestry, či nie. Takto je v knihe Exodus (4, 22) Bohom nazvaný Izrael ako „prvorodený syn“, čím sa vyjadruje jeho vyvolenie, jeho jedinečná dôstojnosť, vyhradená láske Boha Otca. Rodiaca sa Cirkev vedela, že v Ježišovi toto slovo dostalo novú hĺbku; že v ňom sú zhrnuté prísľuby dané Izraelu. Tak List Hebrejom nazýva Ježiša „prvorodeným“ jednoducho preto, aby po predpovediach Starého zákona označil Syna, ktorého Boh poslal na svet (porov. Hebr 1, 5-7). Prvorodený patrí zvláštnym spôsobom Bohu, a preto musel byť v mnohých náboženstvách zvláštnym spôsobom darovaný Bohu a byť vykúpený náhradnou obetou, ako hovorí svätý Lukáš v udalosti o uvedení Ježiša do chrámu. Prvorodený patrí Bohu zvláštnym spôsobom a je, takpovediac, určený k obeti. V Ježišovej obeti na kríži sa jedinečným spôsobom napĺňa určenie prvorodeného. Ponúka Bohu ľudstvo v sebe samom a zjednocuje človeka s Bohom takým spôsobom, že Boh bude všetko vo všetkom. Pavol v Listoch Kolosanom a Efezanom rozšíril a prehĺbil myšlienku Ježišovho prvorodenstva: Ježiš, ako sa hovorí v oboch listoch, je prvorodeným zo stvorení, skutočným archetypom človeka, podľa ktorého Boh stvoril ľudského tvora. Človek môže byť obrazom Boha, pretože Ježiš je Boh a človek, pravý obraz Boha a človeka. On je prvorodeným z mŕtvych, hovoria nám ďalej tieto listy. Zmŕtvychvstaním podkopal múr smrti pre nás všetkých. Otvoril človeku dimenziu večného života v spoločenstve s Bohom. Potom je nám povedané, že je prvorodeným z mnohých bratov. Áno, on je skutočne prvým z radu bratov, prvým, ktorým začína naša existencia v spoločenstve s Bohom. On vytvára opravdivé bratstvo, nie bratstvo pošliapané hriechom od Kaina a Ábela, Romula a Rema, ale nové bratstvo, v ktorom sme rodinou samotného Boha. Táto nová Božia rodina začína vo chvíli, kedy Mária zavinula „prvorodeného“ do plienok a položila do jasieľ. Prosme ho: Pane Ježišu, ty, ktorý si sa chcel narodiť ako prvý z mnohých bratov, daruj nám skutočné bratstvo. Pomôž nám, aby sme sa stali podobní tebe. Pomôž nám spoznávať tých, ktorí nás potrebujú, tých, ktorí trpia alebo sú opustení, a vo všetkých ľuďoch, spoznávať tvoju tvár a žiť spoločne s tebou ako bratia a sestry, aby sme sa stali rodinou, tvojou rodinou.

Vianočné evanjelium nám nakoniec podáva, že zástupy anjelov na nebi chválili Boha slovami: „Sláva Bohu na výsostiach a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle“ (Lk 2,14). Cirkev posilnila túto chválu, ktorú spievali anjeli pri udalosti svätej noci a urobila z neho hymnus radosti o sláve Božej. „Vzdávame ti vďaky za tvoju veľkú slávu.“ Ďakujeme za krásu, za veľkosť, za dobrotu Boha, ktorý sa v túto noc stal viditeľným pre nás. Zjav krásy nás rozradostňuje bez toho, aby sme si museli klásť otázku o jej užitočnosti. Božie slová, z ktorých vychádza každá krása, v nás vyvolávajú výbuch úžasu a radosti. Kto vidí Boha, zakúša radosť, a v tejto noci vidíme niečo z jeho svetla. Odkaz anjelov zo svätej noci sa však týka tiež ľudí: „Pokoj ľuďom, v ktorých má Boh zaľúbenie.“ Latinský preklad tohto slova, ktoré užívame v liturgii a ktoré siaha až k Hieronymovi, znie odlišne: „Pokoj ľudom dobrej vôle.“ Výraz „ľudia dobrej vôle“ vstúpil v priebehu posledných desiatich rokov zvlášť výrazne do slovníka Cirkvi. Ako ale znie správny preklad? Musíme čítať oba texty spoločne. Iba tak pochopíme slová anjelov správne. Chybnou by bola interpretácia, ktorá by rozoznávala iba výlučnú aktivitu Boha, ktorý akoby nepovolal človeka ku slobodnej odpovedi lásky. Bola by však tiež chybná moralizujúca interpretácia, podľa ktorej by človek mohol svojou dobrou vôľou, takpovediac, vykoreniť sám seba. Oboje spolu súvisí: milosť a sloboda; láska Božia, ktorá nás predchádza a bez ktorej by sme ho nemohli milovať, a naša odpoveď, ktorú on očakáva a o ktorú nás narodením svojho Syna dokonca prosí. Spojenie milosti a slobody, spojenie povolania a odpovede nemožno roztrhnúť na dve od seba oddelené časti. Obidve sú neoddeliteľne vzájomne spojené. Tento výraz je tak súčasne prisľúbením a povolaním. Boh nás predišiel darom svojho Syna. Boh nás vždycky neočakávane predchádza. Neprestáva nás hľadať a dvíhať nás vždy, keď potrebujeme. Začína s nami stále znovu. Očakáva však, že budeme milovať spolu s ním. Miluje nás, aby sme sa mohli stať ľuďmi, ktorí milujú spolu s ním a tak mohol nastať pokoj na zemi.

Lukáš nepovedal, že anjeli spievali. Píše veľmi opatrne, že množstvo nebeského zástupu chválilo Boha: „Sláva Bohu na výsostiach…“ (Lk 2, 13). Ľudia však vždy vedeli, že reč anjelov je iná než ľudská reč, ktorá sa práve v túto noc radostného posolstva stáva spevom, v ktorom žiari vznešená sláva Božia. Spev anjelov bol tiež od počiatku vnímaný ako Božia hudba, ba dokonca ako výzva spojiť sa v speve, v radosti srdca, pretože sme milovaní Bohom. „Cantare amantis est,“ hovorí sv. Augustín: „Spievať je vecou toho, kto miluje.“ Takto sa v priebehu stáročí spev anjelov stával vždy znovu spevom lásky a radosti, spevom tých, ktorí milujú. V tejto chvíli sa plní vďačnosti pripájame k tomuto stáročnému spevu, ktorý spája nebo so zemou, anjelov s ľudí. Áno, ďakujeme ti za tvoju nesmiernu slávu. Ďakujeme ti za tvoju lásku. Urob, aby sme sa stávali stále viac ľuďmi, ktorí milujú spolu s tebou, a teda ľuďmi pokoja. Amen.“ -pd-