Príhovor kardinála Jozefa Tomka na sviatok Svätej rodiny

Rozvodovost na Slovensku

„Rodina je základom spolocnosti“ (Gaudium et spes, 52). Platí to o náboženskej, národnej i medzinárodnej spolocnosti. Táto jednoduchá pravda sa nám zdala samozrejmá a platná pre celé ludstvo. Každý z nás sa normálne narodí v nejakej rodine. Naša civilizácia pozná užšiu rodinu, ktorá sa skladá z otca, matky a detí, niekedy sa pridajú aj starí rodicia. Africké a ázijské kultúry poznajú aj širšiu rodinu, do ktorej patria další príbuzní, ako sú vnuci, tety a strýkovia, bratanci a sestrenice, ba aj širšie príbuzenstvo. Ostanme však len pri našom chápaní rodiny(-a), (ktorá) sa zakladá na manželstve ako spolocenstve muža a ženy s ich detmi. Na konci roka sa civilná i náboženská spolocnost zamýšla nad stavom rodiny. Pre štát je to povinnost, ktorá vyplýva zo samej Ústavy, lebo clánok 41 predpisuje: “Manželstvo, rodicovstvo a rodina sú pod ochranou zákona. Zarucuje sa osobitná ochrana detí a mladistvých“. Katolícka Cirkev zasväcuje poslednú nedelu v roku Svätej rodine.

Lenže práve táto klasická rodina sa dostáva do velkej krízy, a to nielen na Západe, ktorému obycajne pripisujeme všetko zlo, ale aj na Slovensku, v mestách i na dedinách. Prichádza do módy súžitie mladých bez akéhokolvek záväzku pred Bohom a pred ludmi, pred civilnou i náboženskou spolocnostou. Stúpa manželská nevernost, ktorá je aj prejavom slabej viery. Práve preto podla úradnej štatistiky celá tretina novonarodených detí sú nemanželské. Dnes sa vrátime k inému javu, ktorý už dnes naplno ohrozuje rodinu a tým aj celú spolocnost na Slovensku. Je to velmi prudký nárast rozvodov. Úradné štatistiky Slovenskej republiky sú neúprosne dramatické. Roku 1993 sa rozvádzalo už 26% manželstiev, roku 2000 ich bolo už 35%, roku 2005 až 44%, roku 2009 sme prekrocili už 50%. Dnes sa teda rozvádza každé druhé manželstvo a táto tendencia ešte vzrastá. Najvyššia rozvodovost je v mestách nad dvadsat tisíc obyvatelov, ani nehovoriac o Bratislave a Košiciach. Na celoslovenskom kritickom priemere sa banskobystrický kraj zúcastnuje dokonca 55 percentami, tesne ho nasledujú pomerne bohaté kraje nitriansky a trnavský, ale prekvapuje aj vysoká rozvodovost v chudobnom sninskom okrese. Ako najcastejšie dôvody, pre ktoré súdy rozvádzajú manželstvá, sa uvádza rozdielnost pováh, názorov a záujmov, tiež manželská nevera a alkoholizmus. Sú to dôvody, ktoré robia rozvod velmi lahko možným pred štátnym zákonom.

Manželstvo a rodina na Slovensku sa teda pustili na cestu volného pádu. Prudký nárast rozvodov za krátku dobu je znakom urcitej revolúcie v spolocnosti. Je to jav, ktorý znací velký zlom v chápaní rodiny a v celkovej kultúre. Rozvod nie je len nejaká chvílková zmena, ale má dlhodobé úcinky, a to nie len pre dve osoby, ale aj pre ich deti a pre dalších partnerov, pre dedinské, mestské, ba aj národné a štátne spolocenstvo, ani nehovoriac o náboženskom a cirkevnom spolocenstve. Nad takou prudkou zmenou s dlhodobými následkami sa musí zastavit každý rozumný clovek. Pre sociológa prudký nárast rozvodovosti poukazuje na hlbšiu krízu základných ludských hodnôt, ktoré sú podkladom manželstva a rodiny. Niektorí sociológovia považujú rozvod za znak úpadku rôznych civilizácií v ludských dejinách. Zodpovedný politik sa musí zamysliet nielen nad budúcim, ale aj nad dnešným stavom spolocnosti, ktorá ho poverila starat sa o spolocné dobro. Knaz sa musí zobudit z pasívneho pozorovania, kam to všetko povedie. Ale každý obcan si musí položit aj základnú otázku: Je rozvod spolocenské dobro alebo zlo, alebo aspon menšie a nutné zlo? Je znakom ludského pokroku alebo znakom úpadku, znakom ozajstnej slobody alebo prícinou nových osídel a tažkosti pre ludské štastie ?

Znovu sa cítim nútený aspon v skratke predložit niekolko presvedcení a skúsenosti na úvahu:

Rozvod je proti ozajstnej láske. Dnes sa láska zužuje na citové splanutie, ba niekedy iba na sexuálnu rozkoš. Opravdivá láska je opak egoizmu: znací nielen „cítit sa dobre“, ale aj „chciet dobro druhému“, ako to vyjadrujú niektoré jazyky. V manželstve láska sa týka tela i ducha, je osobná a intímna, zahrna cit aj vôlu, obetavost, prejavy nežnosti, ohlad na druhého, trpezlivost, spolocné zdielanie životných radostí a tažkostí ako aj starosti o dobro manžela, manželky a detí. Muž a žena uzatvárajú manželstvo ako ich dôverné spolocenstvo, dôležité aj pre celú spolocnost, preto slobodne registrujú svoj zväzok pred verejnou vrchnostou. Ak sú obaja pokrstení, ich završený zväzok nemôže rozviazat nijaká ludská moc, iba smrt: „Co Boh spojil, nech clovek nerozlucuje“ (Mt 19,7). Rozvod je tažkým previnením proti slobodne prijatým záväzkom. Je hriechom proti ozajstnej láske.

Možnost civilného rozvodu poškodzuje pokojné manželské súžitie. Privádza do rodinného prostredia neustálu tajnú obavu, ci manželská a rodinná pohoda vytrvá, ci druhá stránka nepodlahne nástrahám, ci je naozaj verná. V dnešnej spolocnosti, najmä ak v rodine chýba pevná viera, taká stála obava pre možným „krachom“ manželstva môže otravovat aj na dlhú dobu rodinnú atmosféru. Príliš casto aj malá roztržka, zvada, nervozita, aj menšia kríza, ktorú pozná každé manželstvo, privádza manželov k myšlienke a prípadne aj k hrozbe rozvodom. Dobrí priatelia a radcovia sú v tých prípadoch naozaj nad zlato.

Rozvod tažko poškodzuje deti. Ponajprv preto, lebo ich zbavuje vyváženej atmosféry tak otcovskej ako aj materinskej lásky, ktorú psychológia, sociológia a medicína stále silnejšie považujú za predôležitú pre zdravý rast dietata od pocatia až po dozretie, ciže až do veku 18-20 rokov. Náš velký básnik Milan Rúfus vkladá vo svojich „Modlitbickách“ do úst dietata tieto výstižné slová: „Dve rúcky detom stvoril Boh: pre ocka jednu, druhú mame“. Dieta rozvedených rodicov, najmä ak sa znovu zosobášia, sa stane sirotou vo vlastnom dome, casto aj predmetom sporu, alebo dohovoru o hodinovom rozdelení medzi rodicmi. Rozvodom trpí na hlboké psychické rany, jeho duševná a citová rovnováha sa naruší.

Druhý vatikánsky koncil hovorí o „pliage rozvodov“ (GS, 47). Sú to tvrdé slová na tvrdú skutocnost, ale zároven aj ostrá výzva: Zachránme rodinu na Slovensku!

Kard. Jozef Tomko