Tretia adventná kázeň P. Raniera Cantalamessu, OFMCap

Tretiu a poslednú adventnú meditáciu pre pápeža a členov rímskej kúrie venoval P. Cantalamessa „kresťanskej odpovedi na racionalizmus“, teda na „tretí prvok „vzdorovania“ evanjeliu, ako sa prejavuje u veľkej časti modernej kultúry“. Pápežský kazateľ si zobral za východisko prednášku bl. Johna Henryho Newmana z roku 1831, nazvanú „Spupnosť rozumu“ (The Usurpation of Raison“), teda zneužitie rozumu. Sám autor tento názov bližšie vysvetlil v predslove k jeho tretiemu vydaniu v roku 1871:

„Pod pojmom „Spupnosť rozumu“ sa myslí akési šírenie zneužívania tejto schopnosti, ku ktorej dochádza, hneď ako sa náboženstvo preberá bez zodpovedajúceho dôverného poznania alebo bez náležitého rešpektovania princípov, ktoré sú mu vlastné. Tento nárok »rozumu« nazýva Písmo „múdrosťou tohto sveta“; je to rozumkovanie o náboženstve toho, kto má svetskú mentalitu, a zakladá si na svetských pravdách, ktoré sú náboženstvu vnútorne cudzie.“

Ďalej potom P. Cantalamessa pripája vysvetľujúci citát z inej univerzitnej prednášky kard. Newmana, nazvanej „Viera a rozum v konfrontácii“, kde známy konvertita z anglikanizmu podáva za pomoci prirovnania ku svedomiu dôvod, prečo nad náboženstvom a vierou nemôže mať posledné slovo rozum:

„Nikto nebude tvrdiť, že svedomie odporuje rozumu alebo že jeho pokyny nemôžu byť podané formou argumentácie. Kto by z toho však chcel vyvodzovať, že svedomie nie je pôvodným princípom a že musí čakať na výsledky logicko-racionálneho procesu, aby mohlo byť činne?… Tak ako je teda svedomie jednoduchým prvkom našej prirodzenosti a jeho skutky pripúšťajú, aby bolo ospravedlňované rozumom, rovnako tak viera je poznateľná a jej skutky môžu byť ospravedlnené rozumom bez toho, aby na ňom v skutočnosti závisela.“

„Newmanova analýza,“ pokračoval p. Cantalamessa, „ukazuje nové a originálne rysy. Poukazuje na akúsi imperialistickú tendenciu rozumu podrobovať každý aspekt reality vlastným princípom. Možno ju označiť i ďalšou politickou metaforou ako izolacionizmus, teda uzavretie sa rozumu do seba samého. Nespočíva teda ani tak v tom, že by rozum zasahoval do iných oblastí ako skôr v tom, že neuznáva existenciu žiadnej inej oblasti než svojej vlastnej. V tom zmysle sa racionalizmus nezrodil v osvietenstve, ale bol ním akcelerovaný a dôsledky toho neustále pretrvávajú. Je to však tendencia, s ktorou sa musela viera vždycky vyrovnávať.“

„Možno očakávať, že tento typ vzájomného rozporu medzi vierou a rozumom bude pokračovať i v budúcnosti. V každej dobe sa vyvinie svojím spôsobom, avšak ani racionalisti svojimi argumentmi neobrátia veriacich, ani veriaci racionalistov. Je treba nájsť cestu, ktorá by prelomila tento kruh a vyslobodila vieru z tejto ťažkosti. V celej tejto debate o rozume a viere je totiž práve rozum tým, ktorý ukladá viere svoju voľbu a vnucuje viere, aby hrala, takpovediac, nie na vlastnom ihrisku a aby sa bránila.“

„Vo všetkých vystúpeniach kard. Newmana o vzťahu medzi rozumom a vierou,“ pokračoval ďalej pápežský kazateľ, „je jasné jedno varovanie: racionalizmus nemožno poraziť iným racionalizmom, i keby bol opačného znamienka. Je treba nájsť inú cestu, ktorá nebude nahradzovať racionálnu obranu viery, ale bude ju doprevádzať, pretože adresáti kresťanského posolstva nie sú len intelektuáli, schopní sa pustiť do tohto typu konfrontácie, ale tiež mnohí obyčajní ľudia, ktorí sú voči racionalizmu ľahostajní a sú vnímavejší na iné argumenty.“

„Myslím, že nám zostáva jedna cesta, totiž skúsenosť a svedectvo. Nechcem nateraz hovoriť o osobnej, subjektívnej skúsenosti viery, ale o skúsenosti všeobecnej a objektívnej, ktorú možno uplatniť i vo vzťahu k ľuďom, pre ktorých je viera cudzia. Nevedie síce k plnej viere, ktorá dáva spásu: viere v Ježiša Krista, usmrteného a vzkrieseného, ale môže nám pomôcť vytvoriť predpoklad, ktorým je otvorenosť na tajomstvo, vnímavosť na niečo, čo presahuje svet a rozum.“

„Tým niečím, čo rozum nie je schopný vysvetliť,“ pokračoval P. Cantalamessa, „a čo nie je ani teoretickým postulátom vieroy, je prapôvodná oblasť ľudskej skúsenosti, totiž Posvätný, ako znie titul dnes už klasického diela Rudolfa Otta“ (Das Heilige, 1917).

„Existuje cítenie, ktoré sprevádza ľudstvo od jeho počiatku, a je prítomné vo všetkých náboženstvách a kultúrach. Nemecký autor ho nazýva cítením posvätnosti, sakrálnosti. Je to primárny vnem, neredukovateľný na žiadne iné cítenie či ľudskú skúsenosť. Človek ho vníma ako rozochvenie, ktoré ním prenikne, keď sa za nejakej vonkajšej či vnútornej okolnosti ocitne pred „hrozným a pôsobivým“ tajomstvom nadprirodzeného, tzn. niečím, čo vzbudzuje bázeň a úctu, ale zároveň priťahuje svojou krásou a dobrotou.“

„Preto opätovná evanjelizácia sekularizovaného sveta,“ vyvodzuje ďalej P. Cantalamessa, „musí zahrňovať tiež obnovu zmyslu pre posvätno. Kultúrnym terénom racionalizmu, ktorý je jeho príčinou a zároveň dôsledkom, je absencia zmyslu pre posvätno. Je preto nevyhnutné, aby Cirkev pomáhala ľuďom vyjsť z tohto úpadku a znovu vo svete objavovala prítomnosť a krásu posvätna. Charles Péguy povedal, že «desivý nedostatok posvätnosti je hlbokým znakom moderného sveta». Možno to zaznamenať v každej oblasti života, ale osobitne v umení, v literatúre i v každodennom jazyku.“

„Biblia je niekedy obviňovaná z toho, že desakralizuje svet, pretože odstránila nymfy a bôžiky z hôr, morí a lesov, a urobila z nich obyčajné stvorenia slúžiace človeku. To je síce pravda, ale práve tým, že ich zbavuje falošného nároku na božstvo, vracia Písmo ich opravdivej prirodzenosti posvätnosť. Biblia totiž odstraňuje idolatriu stvorenia, avšak v nijakom prípade jeho posvätnosť.“

„Je preto treba,“ zopakoval opäť v závere pápežský kazateľ, „pomáhať dnešnému človeku predovšetkým pri znovuobjavovaní tejto dimenzie alebo oblastí, v ktorej je zjavná skúsenosť posvätná: zamilovanosť, narodenie dieťaťa, ale tiež mnohé iné životné súvislosti, nevynímajúc ani objavy a divy vedy a techniky. Je treba pomôcť otvoriť oči a objavovať schopnosť úžasu, pretože »Kto žasne, kraľuje« - ako sa nachádza v texte istej rozpravy pripisovanej Ježišovi Kristovi Klementom Alexandrijským (Stromata, 2, 9).“ –pd-