Adventný príhovor
otca Mareka Durláka, kňaza Prešovskej archieparchie, ktorý študuje na Pápežskom patristickom
inštitúte Augustiniánum v Ríme Milí rozhlasoví poslucháči, bratia a sestry. Dnešné
zamyslenie nad liturgickými čítaniami štvrtej adventnej nedele začnem responzóriovým
žalmom: Hľa, prichádza Pán, on je Kráľ slávy. Nehovorí: prišiel; nevraví ani: príde;
hovorí: hľa, prichádza. Prichádza teraz, prichádza v tomto čase, lebo všetky tajomstvá
z histórie našej spásy Cirkev slávi nie ako spomienku na dávne udalosti, ale ako ustavičnú
aktualizáciu – sprítomnenie spásnych udalostí. Sv. Gregor Naziánsky plne chápajúc
slávenie sviatkov ako udalosti, ktorá sa odohráva práve teraz, začal svoju homíliu
na sviatok Narodenia Pána týmito slovami: Kristus sa rodí, oslavujte ho! Kristus zostupuje
z nebies, vyjdite mu v ústrety! Kristus je na zemi; nebojte sa, spievaj Pánovi celá
zem! Keď Kristus zostupuje z nebies na zem, prichádza azda na miesto jemu cudzie?
Nie, zem mu nie je cudzia, lebo žalm pokračuje: Pánova je zem i všetko, čo ju napĺňa,
okruh zeme i tí, čo bývajú na ňom. Veď on sám položil jeho základy na moriach a upevnil
ho na vodách. Kto je teda ten, čo prichádza? Žalm hovorí: on je Kráľ slávy. Keď sa
ktorýkoľvek kráľ chystá navštíviť nejaké miesto, všetci sú v pozore, už dávno pred
jeho návštevou sa konajú veľkolepé prípravy, všetko musí prebiehať podľa dobre vypracovaného
protokolu, aby sa vyhlo akýmkoľvek nepríjemnostiam. Nič také sa neudialo pri Kristovom
prvom príchode. Žiadny protokol, žiadne veľkolepé prípravy, lebo viac, než kráľ slávy,
prichádza na zem ako Emanuel. Tak totiž hovorí prorok Izaiáš v prvom čítaní: „Hľa,
panna počne a porodí syna a dá mu meno Emanuel“. A evanjelista Matúš k tomu iba dodá:
„čo v preklade znamená: Boh s nami.“ Neprichádza, aby nás postavil do pozoru, neprichádza
ako dozorca, čo striehne iba na to, kedy kto urobí nejakú chybu. Prichádza, lebo je
Emanuel, Boh s nami a chce, aby sme aj my boli s ním. To On sám totiž hovorí v knihe
Prísloví: Moja rozkoš je byť medzi synmi ľudskými (Prís 8,31). Preto
sa sám stáva človekom, hoci neprestáva byť Bohom. Túto pravdu nám vysvetľuje apoštol
Pavol v liste Rimanom, ako to môžeme počuť v druhom čítaní: „Syn podľa tela pochádza
z rodu Dávidovho, podľa Ducha svätosti bol ustanovený od vzkriesenia z mŕtvych ako
Syn Boží vo svojej moci, on, Ježiš Kristus, náš Pán“ (Rim 1,3-4). Nie je našou
úlohou usilovať sa za každú cenu pochopiť, ako sa spojilo božstvo s človečenstvom.
Tieto veci presahujú naše chápanie. Sv. Ján Zlatoústy povie: „Nepýtaj sa ma, ako sa
to stalo, lebo kde Boh chce, tam ustupujú zákony prírody.“ V takejto búrke pochybností
sa ocitol Jozef, Máriin manžel a bol potrebný Boží zásah prostredníctvom anjela, ako
to počujeme v evanjeliu, aby ho táto búrka pochybností neobrala o vnútorný pokoj a
aby neurobil nesprávny krok. Jeho vnútorný stav poetickým spôsobom opísal sv. Roman
Sladkopevec v nádhernej modlitbe akatistu slovami: Čisto žijúci Jozef umáral sa
pochybnosťami, chvel sa a trápil sa. Pozeral na teba, Nepoškvrnená, a snoval plán,
že ťa tajne prepustí, ale poučený Svätým Duchom o tvojom počatí zvolal: Aleluja. Všetkým
nám zo srdca želám, aby celé sviatky narodenia Pána, ktoré sú predo dvermi, boli z
našej strany jedným nádherným spevom Aleluja, číže veľkou Božou chválou.