Katechéza generálnej audiencie o sv. Veronike Giulianiovej

Vatikán (15. decembra, RV) - V katechéze dnešnej generálnej audiencie pápež Benedikt XVI. predstavil sv. Veroniku Giulianiovú:



Drahí bratia a sestry, dnes by som vám chcel predstaviť mystičku, ktorá nepochádza z obdobia stredoveku: je to svätá Veronika Giulianiová z rehole klarisiek-kapucínok. 27. decembra si pripomenieme 350 rokov od jej narodenia. Cittá del Castello, kde žila a zomrela a tiež Mercatello, miesto jej narodenia patriace do diecézy Urbino, s radosťou slávia toto jej výročie.

Veronika sa narodila 27. decembra roku 1660 v Mercatelle, v údolí Metauro, ako posledná zo siedmych dcér Francesca Giulianiho a Benedetty Manciniovej. Tri z jej sestier vstúpili do kláštora. Veronike ako najmladšej dali meno Uršuľa. Keď mala sedem rokov, zomrela jej matka a otec sa presťahoval do Piacenzy, kde pracoval ako colný úradník parmského vojvodstva. V tomto meste v sebe Uršuľa pocítila túžbu zasvätiť život Kristovi. Jej povolanie bolo stále intenzívnejšie, až sa ako sedemnásťročná rozhodla vstúpiť do prísnej klauzúry kláštora klarisiek-kapucínok v Cittá di Castello – a tam zostala celý život. Tu dostala meno Veronika, ktoré znamená „pravý obraz“. Uršuľa sa skutočne stala pravým obrazom Ukrižovaného Krista. Po roku zložila sľuby, čím sa pre ňu začalo putovanie, v ktorom sa snažila pripodobňovať Kristovi prostredníctvom mnohých pokání, obetí a mystických zážitkov spojených s Ježišovým utrpením: korunovanie tŕním, mystický sobáš, rana v srdci, stigmy. Ako 56-ročná sa v roku 1716 stala opátkou svojho kláštora a v tejto službe pokračovala až do svojej smrti v roku 1727. Jej smrti predchádzala bolestná, 33-dňová agónia, ktorá vyvrcholila hlbokou radosťou. Jej posledné slová boli: „Našla som Lásku, Láska sa ukázala! Toto je zmysel môjho utrpenia! Povedzte to všetkým, povedzte to všetkým!“ (Summarium Beatificationis, 115-120). 9. júla zanechala svoj pozemský príbytok, aby sa stretla s Bohom. Mala 67 rokov, z ktorých 50 strávila v kláštore v Cittá di Castello. Za svätú ju vyhlásil pápež Gregor XVI 26. mája 1839.



Veronika Giuliani mnoho písala: listy, autobiografické rozprávania i básne. Hlavným prameňom, z ktorého možno spoznať jej myslenie, je jej Denník, ktorý si začala písať v roku 1693: obsahuje 22 tisíc strán písaných rukou a popisuje obdobie tridsiatich rokov klauzúrneho života. Jej zápisy sú plynulé a bez prerušenia, neobsahujú preškrtnuté miesta ani opravy, ba nie sú v nich ani interpunkcie, či rozdelenia do kapitol alebo jednotlivých častí podľa určitého plánu. Veronika sa nepokúšala vytvoriť literárne dielo: zážitky jej so súhlasom diecézneho biskupa Antonia Eustachiho prikázal zapísať duchovný otec Girolamo Bastianelli, mních pôvodom z Filipín.

Svätá Veronika má výnimočnú, kristologicky zameranú duchovnosť nevesty: vyplýva to z jej skúsenosti, zo zážitku, že je milovaná Kristom, verným a pravým ženíchom a z toho, že i ona sama ho zapálene a intenzívne túži milovať rovnakou láskou. Všetko vníma skrze kľúč lásky, a to ju napĺňa hlbokým pokojom. Všetko prežíva v jednote s Kristom, pre jeho lásku a v radosti nad tým, že mu preukazuje každú lásku, ktorou len stvorenie dokáže milovať.

Kristus, s ktorým je Veronika hlboko spojená, je ten, čo trpí, zomiera a vstáva z mŕtvych. Je to Ježiš, ktorý sa obetuje Otcovi, aby nás zachránil. Z tejto skúsenosti tiež pramení jej veľká láska k Cirkvi – tak skrze modlitbu, ako aj v obete. Svätica žije v tejto perspektíve: modlí sa, trpí, vyhľadáva „svätú chudobu“ ako „zrieknutie sa seba“ (por. ibid., III, 523), práve preto, aby sa pripodobnila Kristovi, ktorý sa sám celý daroval.

Na každej stránke svojich spisov Veronika niekoho odporúča Pánovi, vkladajúc ho do svojich modlitieb a s príhovorom za neho prostredníctvom sebaobetovania v utrpení. Jej srdce sa otvára pre všetky „potreby Svätej Cirkvi“; prežíva veľkú túžbu po spáse „celého sveta“ (ibid. III-IV, passim). Veronika volá: „Ó, hriešnici, ó hriešnice... poďte všetci k Ježišovmu srdcu; nechajte sa umyť jeho najcennejšou krvou... On vás očakáva s otvorenou náručou, aby vás objal“ (ibid. II, 16-17). Vedená vrúcnou láskou, je pozorná a chápavá voči spolusestrám v kláštore a vie im aj odpúšťať; svoje modlitby a obety prináša za Svätého Otca, za biskupa, za kňazov a za všetkých v núdzi, ako aj za duše v Očistci. Svoje kontemplatívne poslanie zhŕňa v týchto slovách: „Nemôžme ísť a kázať svetu, aby sme obracali duše; sme tu však nato, aby sme sa neustále modlili za všetky duše, ktoré Boha urážajú... obetujeme za ne všetky naše utrpenia, teda vlastný život ukrižovaný v Kristovi“ (ibid., IV, 877). Naša svätica toto poslanie vníma ako „sprostredkovanie medzi ľuďmi“ a Bohom, medzi hriešnikmi a ukrižovaným Kristom.



Veronika hlbokým spôsobom prežíva účasť na Ježišovej trpiacej láske; je si istá, že „trpieť s radosťou“ je „kľúčom k láske“ (por. ibid., I, 299.417; III, 330.303.871; IV, 192). Zdôrazňuje, že Ježiš trpí za hriechy ľudí, ale aj pre utrpenia, ktoré jeho verní služobníci budú musieť podstúpiť počas nasledujúcich storočí, v časoch Cirkvi – práve pre ich pevnú a úprimnú vieru. Píše: „Jeho večný Otec mu v tom okamihu dal vidieť a počuť všetky utrpenia, ktoré mali vystáť jeho vyvolení, jeho najdrahšie duše, teda tie, ktoré sa spoja s jeho Krvou a so všetkými jeho bolesťami.“ (ibid., II, 170). Ako o sebe hovorí svätý apoštol Pavol: „Teraz sa radujem v utrpeniach pre vás a na vlastnom tele dopĺňam to, čo chýba Kristovmu utrpeniu pre jeho telo, ktorým je Cirkev“ (Kol 1,24). Veronika napokon žiada Ježiša, aby s ním mohla byť ukrižovaná: „V jednom okamihu – píše – videla som z jeho najsvätejších rán vychádzať päť žiarivých lúčov – a všetky sa ku mne obrátili. Tieto lúče sa premenili na malé plamienky. V štyroch z nich boli klince a v piatom kopija, akoby zo zlata, no celá v ohni: Táto kopija mi naskrz prenikla srdce... a klince mi prešli cez ruky a cez nohy. Pocítila som veľkú bolesť; avšak, v tejto bolesti som videla a cítila, že sa celá premieňam v Bohu“ (Denník, I, 897).

Svätica si je istá, že už má účasť na Božom Kráľovstve, zároveň však vzýva všetkých svätých svojej milovanej vlasti, aby jej prišli na pomoc v jej pozemskom putovaní a v darovaní sa, v očakávaní večnej blaženosti; takáto je jej túžba, ktorej zasväcuje celý život (por. ibid. II, 909; V, 246). Vzhľadom na kázania, ktoré boli vlastné tej dobe, zamerané neraz na individuálnu „záchranu vlastnej duše“, u Veroniky vidieť nezvyčajne silný zmysel pre solidárnosť, pre spoločenstvo s bratmi a sestrami na ceste do neba: žije, modlí sa a trpí pre všetkých. Pozemské veci, aj keď si ich v zmysle františkánskej duchovnosti váži ako dary Stvoriteľa, sú pre ňu len relatívne, vo všetkom podriadené Bohu, čo potvrdzuje aj snahou o radikálnu chudobu. V spise communio sanctorum vysvetľuje svoje zasvätenie Cirkvi, ako aj vzťah medzi putujúcou a oslávenou Cirkvou. „Všetci svätí – píše – sú v nebi vďaka zásluhám a utrpeniu Pána Ježiša; avšak na všetkom, čo náš Pán urobil, oni spolupracovali tak, že život riadili podľa (jeho) skutkov.“ (ibid., III, 203).

Vo Veronikiných spisoch nachádzame mnohé biblické citácie, niekedy nepriame, avšak vždy veľmi presné: ukazuje nám to, v akom úzkom vzťahu žila so Svätým Písmom, ktoré bolo potravou pre jej duchovný život. Treba tiež zdôrazniť, že výrazné okamihy Veronikiných mystických zážitkov nikdy nie sú oddelené od spásonosných udalostí slávených v liturgii, kde má osobitné miesto práve ohlasovanie a počúvanie Božieho Slova. Sväté Písmo teda osvetľuje, očisťuje a potvrdzuje skúsenosti Veronikinho života, začleňujúc ich do života Cirkvi. Na druhej strane však jej život zakotvený vo Svätom Písme s nezvyčajnou intenzitou smeruje k prenikavejšiemu a duchovnejšiemu čítaniu posvätných textov, vstupuje do skrytej hĺbky napísaného. Nielen že sa vyjadruje slovami Svätého Písma, ale tieto slová aj naozaj žije: v nej samej sa stávajú živými.

Naša svätica napríklad často cituje vyjadrenie svätého apoštola Pavla: „Ak je Boh za nás, kto je proti nám?“ (Rim 8,31; por. Denník, I, 714; II 116.1021; III, 48). V nej samotnej sa sprítomňujú tieto Pavlove slová; veľká dôvera a hlboká radosť v nej nachádzajú svoje uskutočnenie: „Moja duša – píše – sa spojila s Božou vôľou a ja som sa navždy vložila do vôle Božej. Zdalo sa mi, že od tejto vôle sa už nikdy viac nemám vzdialiť a nič ma od nej už nemôže odlúčiť: ani úzkosti, ani bolesti, ani námahy, ani pohŕdania, ani pokušenia, ani stvorenia, ani démoni, ani temnosti, ba ani samotná smrť, pretože aj v živote aj v smrti hľadám jedno jediné: vôľu Božiu.“ (Denník, IV, 272). Máme predsa istotu, že smrť nie je posledným slovom: sme sústredení na Božiu vôľu, a tak vlastne aj na večný život.

Veronika je odvážnou svedkyňou krásy a moci Božej lásky, ktorá priťahuje, preniká a zapaľuje. Ukrižovaná láska vtlačila znak do jej telesnej podoby – tak ako u svätého Františka z Assisi – prostredníctvom Ježišových stigiem. „Nevesta moja – šepká mi ukrižovaný Kristus – sú mi tak drahé všetky pokánia, ktoré robíš za tých, čo nežijú v mojej milosti... Potom, zložiac jednu ruku z Kríža, mi naznačil, aby som podišla bližšie... A tak som sa ocitla v náručí Ukrižovaného. To, čo som v tej chvíli prežila, nemôžem teraz vyrozprávať: najradšej by som pri ňom zostala navždy“ (ibid. I, 37). Je to obraz jej duchovného napredovania, jej vnútorného života: byť v náručí Ukrižovaného, a tak zostávať v Kristovej láske pre druhých. Aj k Panne Márii mala Veronika hlboký vzťah. Dokazujú to slová, ktoré jej Božia Matka raz povedala a ktoré ona zaznamenala vo svojom Denníku: „Nechala som ťa spočinúť v mojom náručí, prilipla si k mojej duši a skrze ňu si sa ako na krídlach preniesla k Bohu“ (IV, 901).

Svätá Veronika Giuliani nás pozýva k tomu, aby sa sme v našom kresťanskom živote čoraz viac zjednocovali s Pánom v živote pre druhých, vložiac sa do jeho vôle s úplnou a bezhraničnou dôverou a aby sme sa tiež zjednocovali s Cirkvou, Kristovou nevestou; pozýva nás mať účasť na trpiacej láske Krista, ukrižovaného pre spásu všetkých hriešnikov; pozýva nás uprieť pohľad na raj, ktorý je cieľom nášho pozemského putovania, kde budeme spolu s mnohými bratmi a sestrami prežívať radosť plného spoločenstva s Bohom; pozýva nás, aby sme sa denne živili Božím Slovom, ktoré rozohňuje naše srdcia a vedie naše životy. Posledné slová tejto svätice možno pokladať za zhrnutie jej vrúcneho mystického života: „Našla som Lásku, Láska sa ukázala!“ Ďakujem.



Preložil Martin Kramara