Prvá adventná kázeň P. Raniera Cantalamessu, OFMCap

Vatikán (6. novembra) V uplynulý piatok zaznela vo vatikánskej kaplnke Redemptoris Mater prvá adventná kázeň pápežského kazateľa Raniera Cantalamessu, na ktorej sa zúčastnili okrem Svätého Otca i členovia rímskej kúrie. Ponúkame vám zhrnutie jej najdôležitejších myšlienok:
Témou tohtorocných adventných kázaní je kresťanská odpoveď na ateistický skepticizmus. Kazateľ pápežského domu sa inšpiruje založením Pápežskej rady pre novú evanjelizáciu, aby sa obrátil k pálčivému problému apostázie starého kontinentu. Ako v úvode hovorí, chce pátrať po prekážkach, ktoré tradičné kresťanské krajiny robia „odolné“ voči evanjeliovej zvesti.
V prvom uvažovaní sa pápežský kazateľ vyrovnáva so scientizmom, definovaným ako filozofický koncept, ktorý pripúšťa iba platnosť poznania vlastného pozitívnym vedám, zatiaľ čo náboženské a teologické poznanie, rovnako ako etické či estetické, vytláča do oblasti obyčajnej predstavivosti. Pápežský kazateľ sa púšťa do polemiky s autormi týchto téz, ako bol francúzsky biológ a filozof Jacques Monod, ktorý považoval vedu za zdroj akéhokoľvek bohatstva a moci našich čias, militantný ateista Richard Dawkins, ktorý nemá problém označiť veriacich vedcov za „analfabetov“, alebo astrofyzik Stephen Hawkins, presvedčený, že veda dokazuje zbytočnosť hypotézy Boha.
„Všetky tieto tézy sa ukazujú falošné,“ hovorí o. Cantalamessa nielen na základe apriórnej úvahy či argumentov teológie a viery, ale na základe analýzy vedeckých výsledkov a názorov mnohých iných vynikajúcich vedcov minulosti i prítomnosti. Vedec ako Max Planck, vynálezca kvantovej teórie, hovorí o vede to isté, čo tvrdili o rozume Augustín, Tomáš Akvinský, Pascal, Kierkegaard a ďalší, že totiž „veda vedie k istému bodu, za ktorý nás už viesť nemôže“.
Za exaktnou analýzou odkazuje pápežský kazateľ na knihu Roberta Timossiho, Ilúzie ateizmu. Prečo veda nepopiera Boha (L´illusione dell´ateismo. Perché la scienza non nega Dio, Cinisello Balsamo (Mi): Edizioni San Paolo, 2009) a sám ponúka tento príklad:
„Sú niektoré nočné vtáky ako výr alebo sova, ktorých oči sú prispôsobené k videniu v tme. Slnečné svetlo ich oslepuje. Bezpečne sa pohybujú v noci, ale nevedia nič o svete počas dňa. Predstavme si, že – ako je to v bájkach – vtáci môžu medzi sebou hovoriť. Orol sa spriatelí so sovou a začne jej hovoriť o slnku, o tom, ako všetko osvecuje, že bez neho by všetko utonulo v temnote a ľade, ba dokonca i jej nočný svet by bez neho prestal existovať. Čo by asi odpovedala sova? ,Hovoríš tu nezmysly! Nikdy som to tvoje slnko nevidela. My sa bezpečne pohybujeme a obstarávame potravu bez neho. To vaše slnko je zbytočná hypotéza, a teda neexistuje.’“
Presne to robí ateistický vedec, keď hovorí „Boh neexistuje“. Posudzuje svet, ktorý nepozná, aplikuje svoje zákony na to, čo je mimo jeho dosahu. Aby sme spozorovali Boha, musíme otvoriť iné oči, odvážiť sa vyjsť z noci. V tomto zmysle stále platia pradávne slová žalmistu: „Hlupák si v srdci hovorí: Boha niet“.
Za príklad otvoreného a konštruktívneho postoja k vede môže slúžiť osobnosť bl. Johna Henryho Newmana. Deväť rokov po tom, čo Darwin zverejnil svoju teóriu evolúcie druhov a v mnohých kruhoch zavládol zmätok, napísal Newman kanonikovi Johnovi Walkerovi:
„Nebojím sa (Darwinovej teórie)... Nezdá sa mi, že by z nej vyplývala negácia stvorenia, pretože Stvoriteľ pred miliónmi rokov dal hmote zákony... Nepopierame predsa, ani neomedzujeme Stvoriteľa, keď zastávame názor, že stvoril ľudský intelekt schopný samostatného jednania a rozvoja, nadaný akýmsi kreatívnym talentom, a o to menej popierame, či ohraničujeme jeho moc, keď tvrdíme, že dal hmote tieto zákony, ktoré sú schopné utvárať a budovať v rámci vlastného slepého zamerania napriek nespočetným epochám tento svet, ako ho vidíme (...). Teória pána Darwina nemusí byť nevyhnutne ateistická, či už je pravdivá alebo nie. Na prvý pohľad nevidím, ako je „náhodná evolúcia organizmu“ v rozpore s Božím plánom – náhodná je pre nás, nie pre Boha.“ (J. H. Newman, Dopis kanonikovi J. Walkerovi (1868, in The Letters and Diaries, vol. XXIV, Oxford 1973, s. 77.)
Ako upozorňuje Cantalamessa, pozitívny prístup k vede vo vnútri Cirkvi ukazuje najlepšie Pápežská akadémia vied, v ktorej sa schádzajú k diskusiám najvýznamnejší vedci z celého sveta, veriaci i neveriaci, aby slobodne hovorili o svojich názoroch na problémy zaujímané z hľadiska viery i vedy. „Scientistický pohľad na svet má priamy a rozhodujúci vplyv na evanjelizáciu,“ podotýka pápežský kazateľ. Ide v ňom totiž o miesto človeka vo svete.
Neveriaci vedci, osobitne v oboroch ako biológia a kozmológia, temer súťažia medzi sebou v tom, kto pokročí najďalej v tvrdení, aký marginálny a bezvýznamný je človek v univerzu a vo veľkom mori života. „Stará zmluva je zlomená,“ napísal Monod, „človek konečne vie, že je sám v nesmiernosti univerza, z ktorého sa náhodne vynoril. Jeho úloha, rovnako ako jeho osud, nie je nikde zapísaný.“(J. Monod, Il caso e la necessita, Milano: Mondadori, 1970, s. 136.)
Scientistická vízia sveta spolu s človekom šmahom vyháňa z centra univerza tiež Krista. Ten je redukovaný, povedané s Blondelom, na „historický prípad, v kozme izolovaný ako vedľajšia epizóda, votrelec alebo vysídlenec v tiesnivej a nepriateľskej nezmernosti univerza“. (M. Blondel et A. Valensin, Correspondance, Aubier, Paris 1957, s. 47). Táto vízia človeka sa začína prejavovať tiež v praxi, v kultúre a v mentalite. Odtiaľto možno vysvetliť niektoré excesy ekologizmu, ktoré chceli zrovnoprávňovať zvieratá a dokonca i rastliny s človekom. Ako dobre vieme, o mnoho zvierat je starosť oveľa lepšia než o milióny detí. V istom zmysle ide o návrat k predkresťanskému chápaniu, ktoré sa držalo schémy: Boh – kozmos – človek a proti ktorému Biblia a kresťanstvo stavia schému: Boh – človek – kozmos. Inými slovami, kozmos je pre človeka, nie človek pre kozmos.
Vianoce sú ideálnou príležitosťou k tomu, aby sme si pripomenuli kresťanské dedičstvo. Práve od vtelenia Slova odvodzovali grécki otcovia možnosť „zbožstvenia“. Sv. Atanáz neprestáva opakovať: „Slovo sa stalo človekom, aby sme my mohli byť zbožštení.“ „On sa vtelil a človek sa stal Bohom, pretože je s Bohom spojený,“ píše na inom mieste sv. Gregor Naziánsky. Spolu s Kristom bolo obnovené a vynesené na svetlo „bytie Božieho obrazu“, ktoré kladie prevahu človeka nad zvyškom stvorenia.