Zamyslenie nad liturgickými čítaniami 2. adventnej nedele

Zamyslenie nad liturgickými čítaniami 2. adventnej nedele prilravil p. Rudolf Uher SJ
V druhej fáze tohto adventného obdobia v rámci našej prípravy na Vianoce vystupuje do popredia postava Jána Krstiteľa. Matúš ho predstavuje so značným počtom symbolov, ktoré sa stávajú jasnými len vtedy, ak ich čítame vo svetle Starého zákona. Cirkevný učiteľ sv. Hilár z Poitiers, ktorý žil v 4. storočí, vo svojom veľkom komentári k Matúšovmu evanjeliu so zvláštnym talentom odhaľuje niektoré z nich. Ján „prichádza na judejskú púšť, na miesto, ktoré je chudobné na prítomnosť Boha aj človeka, a vyprázdnené od Ducha Svätého i ľudí, kvôli tomu, aby toto miesto jeho kázania naznačovalo opustenosť tých, ktorým bolo kázanie adresované“. Obraz púšte mal v skutočnosti pre Izrael veľkú dôležitosť. Tam sa začala celá história vyvoleného národa, keď sa skupina blúdiacich ľudí, ktorí vyšli z Egypta pod vedením Mojžiša postupne premenila na Pánov ľud. Ľud verný Jeho Slovu, a to aj uprostred tisíc pochybností a váhaní. Ľud vracajúci sa z exilu, ktorý prešiel púšťou, znova začal budovať kráľovstvo Izraela. Púšť je teda miestom par excellence, kde sa zakúsi ťarcha hriechu a neistoty a kde sa vykročí k novému začiatku. Ján Krstiteľ ohlasuje možnosť tohto nového začiatku.

Nejedná sa tu o nejaký ľudský projekt či vyhlásenie akéhosi dobrovoľníckeho hnutia, ale ide tu o ohlásenie spásy, pre ktorú sa Boh rozhodol a ktorú ponúka ľuďom. Svätý Hilár hovorí: „Rúcho utkané z ťavej srsti naznačuje prorocké kázanie“. Takto v skutočnosti boli oblečení starozákonní proroci. Tí, ktorí oznamovali veľké Božie skutky v dejinách. Ján Krstiteľ, posledný z prorokov, zvestuje završujúci skutok: Boh sa stáva človekom, aby nás zachránil.

O novom začiatku svedčí tiež jedlo Jána Krstiteľa. Je to v skutočnosti jedlo, ktorým sa sýtia deti ochutnávajúce novosť života. Pražené kobylky sú akýmsi druhom obľúbených pukancov pre deti v Afrike a na Blízkom východe, ako aj med je znamenitý prírodný produkt pre deti. Avšak týmito potravinami sa takisto sýtia ľudia, ktorí prechádzajú púšťou a prichádzajú z ďalekej cesty, nakoľko sa zásoby minuli a zostáva iba jedlo rastúce v prírode, jedlo darované z Božieho milosrdenstva. Takúto situáciu prežívali ľudia v dobe Jána Krstiteľa: dlhotrvajúce obdobie starozákonného putovania púšťou sa skončilo, už bol čas novosti, čas Dobrej Zvesti, Evanjelia. Všetko v Jánovi Krstiteľovi oznamuje nádej z nových možností daných ľuďom, aby mohli stretnúť Boha a žiť v plnšom spoločenstve s Ním.

A Svätý Hilár pokračuje, aby objasnil význam posledného symbolu, krstu: „Predstavil sa ako posol pre tých, ktorí mali byť pokrstení krstom pokánia na odpustenie hriechov. Poslanie prorokov v skutočnosti spočívalo v odvrátení ľudí od hriechov, zatiaľ čo jedine Kristus môže spasiť tých, ktorí veria.“ Krst Jána Krstiteľa, vlastne posledný z dlhej tradície symbolických giest typických pre starozákonných prorokov, bol posolstvom, ktoré objasnilo celú evokujúcu silu vody. Voda ako prostriedok očisťovania naznačovala naliehavosť obrátenia srdca. Umývanie tela ponúkalo príležitosť vyjadriť naplno celú svoju túžbu, ktorú človek v sebe nosí – túžbu po hlbokom očistení srdca od všetkého zla, aby mohol stretnúť Boha. Ale aj druhý symbolický význam vody je rovnako dôležitý: naše narodenie je povstanie z vôd nevedomosti, a každé ponorenie sprevádzané návratom k dýchaniu a životu, je symbolicky návratom do života, znovuzrodením. Pre prijatie Božieho kráľovstva do svojho srdca, Ježiš povie Nikodémovi, je nevyhnutné znova sa narodiť. Nejedná sa o návrat späť do telesného lona matky, ale o prijatie posolstva, že stretnutie s Bohom mení celý život, a preto začiatok života viery je vo všetkom a pre všetko nové narodenie.

Toto isté posolstvo obnovy je vyjadrené v prvom čítaní: s mocou Ducha Božieho, Mesiáš - poslaný Bohom - obnovuje svet podľa spravodlivosti, zasadzujúc sa proti násiliu a za skutočný pokoj medzi ľuďmi.