Homília Benedikta XVI. počas liturgie vešpier prvej adventnej nedele

Vatikán (29. novembra, RV) – V sobotu o 18:00 hod. Svätý Otec predsedal v Bazilike sv. Petra liturgii vešpier prvej adventnej nedele. Jeho príhovor vám ponúkame v plnom znení:

„Drahí bratia a sestry,


týmto slávením vešpier nám Pán dáva milosť a radosť z otvorenia nového liturgického roka, počínajúc jeho prvou fázou: Advent je obdobie, ktoré pripomína príchod Boha medzi nás. Každý začiatok prináša so sebou zvláštnu milosť, pretože je požehnaním Pána. V tomto Advente nám bude opäť daná skúsenosť blízkosti toho, ktorý stvoril svet, ktorý riadi dejiny a ktorý sa o nás stará až do takej miery, že sa stal človekom. Skutočne, veľké a fascinujúce je tajomstvo Boha medzi nami, Boha, ktorý sa stáva jedným z nás, ktorí budeme v nadchádzajúcich týždňoch kráčať smerom k svätým Vianociam. Počas Adventu pocítime Cirkev, ktorá nás povedie za ruku, podobne ako Najsvätejšia Mária vyjadruje svoju materskú starostlivosť, umožňujúc nám zažiť radostné očakávanie príchodu Pána, ktorý nás všetkých objíma svojou láskou, ktorá zachraňuje a potešuje.
 Zatiaľ, čo sa naše srdcia upierajú k výročnému sláveniu narodenia Krista, liturgia Cirkvi usmerňuje náš pohľad k definitívnemu cieľu: k stretnutiu s Pánom, ktorý príde v žiare svojej slávy. Preto v každej Eucharistii „zvestujeme jeho smrť, vyznávame jeho vzkriesenie a čakáme na jeho príchod“, sme bdelí v modlitbách. Liturgia nás neprestáva povzbudzovať a podopierať, kladúc nám v dňoch Adventu na naše pery zvolanie, ktorým sa končí Sväté písmo na poslednej stránke knihy Zjavenia svätého Jána: „Príď, Pane Ježišu!“ (22, 20).

Drahí bratia a sestry, naše stretnutie na začiatku adventnej cesty je tento večer obohatené o ďalší motív. Spolu s celou Cirkvou chceme slávnostne celebrovať modlitbovú vigíliu za počatý život. Rád by som vyslovil svoje poďakovanie všetkým, ktorí túto výzvu prijali a tým, ktorí sa zvláštnym spôsobom venujú prijatiu a ochrane ľudského života v rôznych situáciách krehkosti, osobitne v jeho počiatkoch a prvých krokoch. Práve začiatok liturgického roku nám umožňuje opäť prežiť očakávanie Boha, ktorý sa stáva telom v lone Panny Márie, Boha, ktorý sa stáva maličkým, dieťaťom; hovorí nám o príchode blízkeho Boha, ktorý chcel prežiť život človeka od počatia, aby ho nadobro a v plnosti zachránil. Tajomstvo vtelenia Pána a počiatok ľudského života sa tak vnútorne a harmonicky spájajú v rámci jediného spásonosného plánu Boha, ktorý je Pánom života všetkých i každého zvlášť. Vtelenie nám v intenzívnom svetle a prekvapivo zjavuje, že každý ľudský život má najvyššiu a jedinečnú dôstojnosť.

Človek predstavuje nezameniteľnú originalitu v porovnaní so všetkými ostatnými živými bytosťami, ktoré obývajú zem. Prezentuje sa ako jediný a jedinečný podmet, ktorý, okrem toho, že je zložený z materiálnej reality, je obdarený inteligenciou a slobodnou vôľou. Žije simultánne a nedeliteľne v dimenzii duchovnej i telesnej. Naznačuje to tiež text práve prečítaného Prvého listu Solúnčanom: „Sám Boh pokoja nech vás celých posvätí, aby sa zachoval váš duch neporušený a duša i telo bez úhony, keď príde náš Pán Ježiš Kristus“(5, 23). Sme duch, duša a telo. Sme súčasťou tohto sveta, spojení s možnosťami a obmedzeniami materiálneho charakteru, súčasne sme však otvorení k nekonečnému horizontu, schopní viesť dialóg s Bohom a prijať ho v sebe. Narábame s pozemskými skutočnosťami a ich prostredníctvom môžeme vnímať prítomnosť Boha a smerovať k nemu, k absolútnej pravde, dobrote a kráse. Zakusujeme zlomky života i šťastia a túžime po absolútnej plnosti.

Boh nás miluje hlbokým spôsobom, úplným a bez rozdielov; volá nás k priateľstvu s ním; dáva nám účasť na realite, ktorá prevyšuje každú predstavu, myšlienku a slovo: na božskom živote jeho samého. S dojatím a vďačnosťou si uvedomujeme hodnotu, jedinečnú dôstojnosť každej ľudskej osoby a obrovskú zodpovednosť, ktorú máme voči všetkým. „Kristus, nový Adam, práve zjavením tajomstva Otca a jeho lásky plne odhaľuje človeka jemu samému a dáva mu poznať vznešenosť jeho povolania… Svojím vtelením sa Boží Syn istým spôsobom spojil s každým človekom“ (Gaudium et spes, 22).

Veriť v Ježiša Krista znamená mať tiež nový pohľad na človeka, pohľad dôvery a nádeje. Navyše, samotná skúsenosť a zdravý rozum dosvedčujú, že ľudská bytosť je sebavedomým a slobodným, neopakovateľným a nenahraditeľným podmetom schopným rozumieť a chcieť; je vrcholom všetkých pozemských skutočností, vyžaduje, aby bola uznávaná ako hodnota sama o sebe a vždy si zasluhuje, aby bola prijímaná s úctou a láskou. Má právo, aby sa s ňou nezachádzalo ako s predmetom, ktorý možno vlastniť, alebo ako s vecou, s ktorou možno ľubovoľne manipulovať, aby nebola redukovaná na obyčajný nástroj k úžitok ostatných a ich zájmu. Ľudská osoba je sama o sebe dobrom a je potrebné vždy usilovať o jej celistvý rozvoj. Láska voči všetkým, ak je úprimná, spontánne preukazuje zvýšenú pozornosť tým najslabším a najchudobnejším. Do tejto línie zapadá starosť Cirkvi o počatý život, ktorý je najkrehkejší a najviac ohrozovaný egoizmom dospelých a zatemňovaním svedomia. Cirkev neustále zdôrazňuje prehlásenie Druhého vatikánskeho koncilu proti interrupcii a každému násiliu voči počatému životu: „Život, ktorý sa raz začal, musí byť chránený s maximálnou starostlivosťou” (taktiež., č.51).

Určité kultúrne tendencie sa snažia znecitliviť svedomie zdanlivými dôvodmi. Samotná veda o embryu v materskom lone tvrdí, že je autonómne, schopné interakcie s matkou, koordinuje biologické procesy, má kontinuálny vývoj a rastúcu organickú komplexnosť. Nejedná sa o zhluk biologického materiálu, ale o novú, dynamickú a podivuhodne vybavenú živú bytosť, o nového jedinca ľudského druhu. Tak tomu bolo u Ježiša v Máriinom lone; tak tomu bolo u každého z nás v materskom lone. Spolu so starovekým kresťanským autorom Tertuliánom môžeme tvrdiť: „I ten, ktorý len bude, je človekom“ (Apologeticum, IX, 8); neexistuje žiadny dôvod, prečo by nemal byť považovaný za osobu už od počatia.

Bohužiaľ, i po narodení zostáva život detí vystavený opustenosti, hladu, biede, chorobe, zneužitiu, násiliu, vykorisťovaniu. Rôzne znásilňovania ich práv, ku ktorým vo svete dochádza, bolestne zraňujú svedomie každého človeka dobrej vôle. Tvárou v tvár smutnej panoráme nespravodlivostí, páchaných proti ľumskému životu pred i po narodení, opakujem spolu s Jánom Pavlom II. zanietenú výzvu k zodpovednosti všetkých a každého: „Chráň a opatruj, miluj a zachovávaj život, život každého človeka! Iba na tejto ceste nájdeš spravodlivosť a pokrok, pravú slobodu, pokoj a šťastie!“ (Evangelium vitae, 5). Vyzývam predstaviteľov politiky, ekonómie a sociálnej komunikácie, aby urobili všetko, čo je v ich možnostiach na podporu kultúry, ktorá bude viac rešpektovať ľudský život a vytvárať priaznivé podmienky a podporné siete pre jeho prijatie a rozvinutie.

Panne Márii, ktorá svojou vierou prijala Božieho Syna, ktorý sa stal človekom, do svojho lona, zverme modlitbu a úsilie v prospech počatého života so sprevádzajúcou podporou, prívetivou a prekypujúcou láskou. Urobme to tak v liturgii, ktorá je miestom, kde žijeme pravdu a kde pravda žije s nami, adorujúc Eucharistiu, v ktorej kontemplujeme Kristovo telo, to telo, prijaté z Márie Panny pôsobením Ducha Svätého a ktoré sa z nej narodilo v Betleheme pre našu spásu. Ave, verum Corpus, natum de Maria Virgine! Amen.”
Preklad: Peter Dufka