Homília Benedikta XVI. počas kardinálskeho konzistória

Vatikán (20. novembra, RV) – Pápež Benedikt XVI. predniesol dnes počas kardinálskeho konzistória v Bazilike sv. Petra vo Vatikáne nasledujúcu homíliu.

Páni kardináli, ctihodní bratia v biskupskej a kňazskej službe, drahí bratia a sestry!

Pán mi dáva radosť, že môžem opäť konať tento slávnostný úkon, prostredníctvom ktorého sa zbor kardinálov obohatí o nových členov, vybratých z rôznych častí sveta. Ide o pastierov, ktorí horlivo spravujú dôležité diecézne spoločenstvá, o prelátov dikastérií Rímskej kúrie alebo o tých, ktorí príkladnou vernosťou slúžia Cirkvi a Svätej stolici. Oddnes začnú mať účasť na tzv. coetus peculiaris, ktoré poskytuje Petrovmu nástupcovi bezprostrednú a vytrvalú spoluprácu a budú ho podporovať v jeho všeobecnom úrade. Láskavo pozdravujem predovšetkým ich, vyjadrujem im svoju úctu a uznanie za svedectvo, ktoré dávajú Cirkvi a svetu. Zvlášť pozdravujem arcibiskupa Angela Amata a ďakujem mu za milé vyjadrenia, ktoré mi adresoval. Ďalej srdečne vítam oficiálne delegácie z rozličných krajín, predstaviteľov mnohých diecéz a všetkých, ktorí sa zúčastňujú tejto udalosti, počas ktorej títo drahí a ctihodní bratia príjmu znak kardinálskej hodnosti vkladaním biretu a odovzdaním titulárnej cirkvi Ríma.

Puto zvláštneho spoločenstva a lásky, ktoré spája týchto nových kardinálov s pápežom, ich robí jednotlivými a vzácnymi spolupracovníkmi veľkého poslania, ktoré Kristus zveril Petrovi – pásť jeho ovce (porov. Jn 21, 15-17), aby zjednocovali národy Kristovou láskou. Práve z tejto lásky sa zrodila Cirkev, ktorá je pozvaná žiť a kráčať podľa Pánovho príkazu, ktorý v sebe zahŕňa celý zákon i prorokov. Byť zjednotení vo viere a spoločenstve s Kristom znamená byť „zakorenení a upevnení v láske“ (Ef 3,17), tkanivo, ktoré spája všetkých členov Kristovho tela.

Pred chvíľou ohlasované Božie slovo nám pomáha zamyslieť sa práve nad týmto základným aspektom. V evanjeliu (Mk 10, 32-45) sa nám pred oči kladie ikona Ježiša Mesiáša, predpovedaného Izaiášom (porov. Iz 53), ktorý neprišiel dať sa obsluhovať, ale slúžiť. Jeho životný štýl sa stáva základom nových vzťahov vo vnútri kresťanského spoločenstva a nového spôsobu prejavenia autority. Ježiš putuje do Jeruzalema a po tretíkrát ohlasuje a ukazuje apoštolom cestu, ako zavŕšiť dielo, ktoré mu zveril Otec. Je to cesta pokorného darovania sa až po obetovanie života, cesta utrpenia a kríža. A predsa aj po tejto zvesti, tak ako sa stalo predchádzajúcim, učeníci nechápu, že je potrebné urobiť „exodus“ – prechod od svetského zmýšľania k Božiemu. V tomto prípade dvaja Zebedejovi synovia, Jakub a Ján, žiadajú Ježiša, aby zaujali prvé miesta pri ňom v „sláve“, ukazujúc ich veľké plány a očakávania, autoritu a slávu sveta. Ježiša, ktorý pozná ľudské srdce, nerozruší táto požiadavka, ale ihneď objasňuje jej základný význam: „neviete, čo žiadate“; potom privádza oboch bratov k chápaniu, čo obnáša nasledovať ho.

Aká je teda cesta toho, kto sa chce stať učeníkom? Je to cesta Učiteľa, cesta úplnej poslušnosti Bohu. Preto sa Ježiš pýta Jakuba a Jána: ste pripravení zdieľať moje rozhodnutie plniť do hĺbky Otcovu vôľu? Ste ochotní z lásky kráčať cestou poníženosti, utrpenia a smrti? Dvaja učeníci svojou istou odpoveďou „môžeme“ opäť dokazujú, že nepochopili pravý zmysel toho, čo im Učiteľ naznačuje. A znovu im Pán trpezlivo dovolí urobiť ďalší krok: ani zakúsiť kalich utrpenia a krst smrti neoprávňuje k prvým miestam, pretože to je určené „tým, ktorým je to pripravené“, je to v rukách nebeského Otca; človek nemá kalkulovať, má sa jednoducho odovzdať Bohu a jeho vôli.

Namrzenosť ostatných učeníkov sa stáva príležitosťou rozšíriť učenie na celé spoločenstvo. Predovšetkým Ježiš „ich povolal“; je to gesto pôvodného povolania, ku ktorému ich pozýva vrátiť sa. Veľmi významné je toto odvolanie sa na ustanovujúcu chvíľu povolania Dvanástich, „byť s Ježišom“, aby boli poslaní, pretože jasne pripomína, že každý cirkevný úrad je vždy odpoveďou na Božie volanie, nikdy nie je ovocím vlastných plánov a ambícií, ale znamená stotožňovať vlastnú vôľu s vôľou Otca, ktorý je na nebesiach, ako Ježiš v Getsemanskej záhrade (porov. Lk 22,42). V Cirkvi nik nie je pánom, ale všetci sú pozvaní, všetci sú poslaní, všetkých zasahuje a vedie Božia milosť. A toto je naša istota! Iba znovu načúvaním Ježišovho slova, ktorý prosí „poď a nasleduj ma“, iba znovu navrátením k pôvodnému povolaniu je možné porozumieť vlastnej prítomnosti a vlastnému poslaniu v Cirkvi ako praví učeníci.

Požiadavka Jakuba a Jána, ako aj namrzenosť ďalších desiatich apoštolov, navodzujú centrálnu otázku, na ktorú chce Ježiš odpovedať: kto je veľký, kto je „prvý“ pre Boha? Predovšetkým pohľad sa upiera na správanie tých, „ktorí sa považujú za vládcov národov“, je to riziko „vládnuť a utláčať“. Ježiš však učeníkom ukazuje kompletne odlišný spôsob: „Medzi vami to tak nebude.“ Jeho spoločenstvo sa riadi inou regulou a logikou, iným pravidlom: „Kto sa bude chcieť stať medzi vami veľkým, bude vaším služobníkom; a kto bude chcieť byť medzi vami prvý, bude sluhom všetkých.“ Kritériom veľkosti a primátu podľa Boha nie je vláda, ale služba; diakonia je základným zákonom učeníka a kresťanského spoločenstva a dáva nám možnosť zahliadnuť niečo z „Božieho panovania“. A Ježiš ukazuje aj na východiskový bod: Syn človeka prišiel slúžiť; zhŕňa teda svoje poslanie pod kategóriu služby, chápanej nie v generickom zmysle, ale v konkrétnom – na kríži, v úplnom obetovaní vlastného života ako „výkupné“ za mnohých, a dáva to ako podmienku k nasledovaniu. Je to odkaz, ktorý platí pre apoštolov, ktorý platí pre celú Cirkev a zvlášť pre tých, ktorí majú úlohu spravovať Boží ľud. Nie logika nadvlády a moci podľa ľudských kritérií, ale logika zohnutia sa a umývania nôh, logika služby, logika kríža je základom každého uplatňovania autority. V každom čase sa Cirkev snaží stotožňovať sa s touto logikou a svedčiť o nej, aby zjavovala pravé „Božie panovanie“, panovanie lásky.

Ctihodní bratia, zvolení do kardinálskej hodnosti, poslanie, ku ktorému vás dnes Boh volá a ktoré vás uschopňuje vykonávať cirkevnú službu s ešte väčšou zodpovednosťou, si vyžaduje vždy väčšiu ochotu osvojiť si životný štýl Božieho Syna, ktorý prišiel medzi nás ako ten, čo slúži (porov. Lk 22, 25-27). Treba ho nasledovať v jeho pokornom a úplnom darovaní sa na kríži, v láske k Cirkvi, svojej neveste; práve na tom dreve to zrno, ktoré Otec nechal padnúť na pole sveta, odumiera, aby sa stalo zrelým plodom. Preto je potrebná ešte hlbšia a pevnejšia radikálnosť v Kristovi. Intímny vzťah s ním, ktorý vždy viac premieňa život na spôsob slov sv. apoštola Pavla „už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus“ (Gal 2,20), vytvára prvotnú požiadavku, aby naša služba bola pokojná a radostná a mohla prinášať ovocie, ktoré Pán od nás očakáva.

Drahí bratia a sestry, ktorí dnes sprevádzate nových kardinálov, modlite sa za nich! Zajtra v tejto bazilike počas koncelebrácie na slávnosť Krista Kráľa im odovzdám prsteň. To bude ďalšou príležitosťou „chváliť Pána, ktorý ostáva vždy verný“ (Ž 145), ako sme to opakovali v responzóriovom žalme. Jeho Duch nech pomáha novým kardinálom v službe Cirkvi, nasledujúc Krista na kríži, až po vyliatie krvi, vždy pripravení, ako nám hovorí sv. Peter v prvom čítaní, odpovedať komukoľvek, kto sa pýta na dôvod nádeje, ktorá je v nás (porov. 1 Pt 3, 15). Márii, Matke Cirkvi, zverujem nových kardinálov a ich službu, aby s apoštolskou horlivosťou ohlasovali všetkým národom Božiu milosrdnú lásku. Amen.
Preklad: Andrej Klapka