Posynodálna exhortácia Benedikta XVI. Verbum Domini

Posynodálna apoštolská exhortácia Benedikta XVI. Verbum Domini
(zhrnutie)

Prvá časť - Verbum Dei
Prvá kapitola: Boh, ktorý oslovuje

Novosť biblického zjavenia spočíva v tom, že sa Boh dáva poznať v dialógu, ktorý s nami chce viesť. Dei Verbum predložilo tento fakt a tvrdí, že neviditeľný Boh „oslovuje zo svojej veľkej lásky ľudí ako priateľov a stretáva sa s nimi, aby ich pozval a prijal do svojho spoločenstva“. Naše chápanie posolstva prológu svätého Jána by však nebolo dostatočné, keby sme sa zastavili pri konštatovaní, že Boh sa nám láskavo zdieľa. Božie Slovo, skrze ktoré „bolo všetko stvorené“ (Jn 1,3) a ktoré „sa stalo telom“ (Jn 1,14), je tým, ktoré je „na počiatku“ (Jn 1,1). Ak si všimneme zmienky na začiatok knihy Genezis (porov. Gn 1,1), ocitneme sa tvárou v tvár počiatku absolútnej povahy, ktorý nám podáva správu o vnútornom živote Boha. Jánov prológ nás stavia pred fakt, že Logos je skutočne odvždy a vždycky Bohom. Nikdy teda v Bohu nebol čas, kedy by neexistoval Logos. Slovo existuje pred stvorením. Preto je v srdci božského života spoločenstvo, absolútny dar. „Boh je láska“ (1Jn 4,16), hovorí na inom mieste ten istý apoštol, aby tak poukázal na „kresťanský obraz Boha, a tiež z toho vyplývajúci obraz človeka i jeho životnej cesty.“ Boh sa nám dáva poznať ako tajomstvo nekonečnej lásky, v ktorom Otec od večnosti vyjadruje svoje Slovo v Duchu Svätom. Preto nám Slovo, ktoré je od počiatku u Boha a je Bohom, zjavuje Boha samého v dialógu medzi božskými osobami a pozýva nás k účasti na ňom. Sme stvorení na obraz a podobu Boha lásky a preto môžeme rozumieť sami sebe iba prijatím Slova a chápaním, ktoré umožňuje Duch Svätý. Vo svetle zjavení uskutočneného Božím Slovom sa definitívne objasňuje záhada ľudskej situácie.

Druhá kapitola: Odpoveď človeka Bohu, ktorý oslovuje

Možno hovoriť o mnohotvárnosti Slova, ktorým Boh hovorí, vychádza v ústrety človeku a dáva sa poznať v dialógu. Samozrejme, ako správne poznamenali synodálni otcovia: „Dialóg v súvislosti so zjavením odzrkadľuje primát Božieho slova určeného človeku.“ Tento vzťah medzi Bohom, ktorý oslovuje svojím Slovom a človekom, ktorý odpovedá so zreteľným vedomím, že nejde o stretnutie medzi dvoma rovnými stranami, vyjadruje tajomstvo Zákona. To, čo nazývame Starým a Novým zákonom, nie je dohodou medzi dvoma rovnocennými stranami, ale číry Boží dar. Týmto darom svojej lásky Boh prekonáva akýkoľvek odstup a robí z nás skutočne svojich „partnerov“, aby tak uskutočnil snúbenecké tajomstvo lásky Krista a Cirkvi. Z tohto pohľadu je každý človek adresátom Slova, povolaným nadviazať tento dialóg lásky slobodnou odpoveďou. Každý z nás je tak Bohom stvorený, aby bol schopný načúvať a odpovedať Božiemu slovu. Človek je stvorený v Slove a žije v ňom; nemôže porozumieť sebe samému, pokiaľ sa neotvorí tomuto dialógu. Božie slovo zjavuje synovskú a vzťahovú povahu nášho života. Milosťou sme skutočne povolaní pripodobniť sa Kristovi, Synovi Otca, aby sme boli premenení v Neho.
V tomto dialógu s Bohom chápeme sami seba a nachádzame odpoveď na najhlbšie otázky, ktoré prebývajú v našom srdci. Božie slovo totiž nestojí proti človeku, neumŕtvuje jeho autentické túžby, ale ich osvetľuje, očisťuje a vedie k ich naplneniu. Aké dôležité je v našej dobe objaviť, že iba Boh odpovedá na smäd, ktorý je v srdci každého človeka! V našej dobe sa osobitne na Západe rozšírila idea, že Boh je odcudzený životu a problémom človeka a že by jeho prítomnosť mohla dokonca ohrozovať autonómiu človeka. V skutočnosti nám celé tajomstvo spásy ukazuje, že Boh hovorí a zasahuje v dejinách človeka k jeho prospechu a kvôli jeho úplnej spáse. Preto je z pastoračného hľadiska rozhodujúce prezentovať Božie Slovo v jeho schopnosti viesť dialóg o problémoch, s ktorými sa človek musí vyrovnávať v každodennom živote. Práve Ježiš sa nám predstavuje ako ten, ktorý prišiel, aby sme mali život v hojnosti (porov. Jn 10,10). Preto musíme vyvinúť maximálne úsilie na to, aby sme ukázali Božie slovo ako otvorenosť k našim problémom, ako odpoveď na naše otázky, rozšírenie našich hodnôt a zároveň uspokojenie našich túžob. Cirkevná pastorácia má dobre ukazovať, ako Boh načúva potrebám človeka a jeho volaniu. Svätý Bonaventúra tvrdí v Breviloquium, že „cieľom Svätého písma nie je hocičo, ale plnosť večnej blaženosti. Sväté písmo je kniha, v ktorej sú napísané slová večného života nielen preto, aby sme verili, ale tiež preto, aby sme skutočne mali večný život, v ktorom budeme vidieť, milovať a v ktorom budú bez zvyšku naplnené naše túžby.“

Tretia kapitola: Hermeneutika Svätého písma v Cirkvi

Ide tu o ďalšiu veľkú tému, ktorá sa objavila na synode, a tou je interpretácia Svätého písma v Cirkvi. Práve vnútorné spojenie Slova a viery ozrejmuje, že autentická hermeneutika Biblie nemôže existovať mimo viery Cirkvi, ktorej paradigma spočíva v Máriinom súhlase. Svätý Bonaventúra v tejto súvislosti tvrdí, že bez viery neexistuje kľúč k posvätnému textu: „To je to poznanie Ježiša Krista, z ktorého ako z prameňa vyteká isté poznanie celého Svätého písma, a tak je nemožné, aby niekto došiel k jeho pochopeniu bez toho, aby mu predtým bola vliata viera v Krista, ktorá je akoby svietidlom, bránou a základom celého Písma.“ A svätý Tomáš Akvinský silne zdôrazňuje: „Aj litera evanjelia zabíja, pokiaľ chýba vnútorná milosť viery, ktorá uzdravuje.“ To nám umožňuje poukázať na základné kritérium biblickej hermeneutiky: pôvodným miestom literárnej interpretácie je život Cirkvi. Výklad Písma, ktorý podáva Cirkev, nie je iba nejakým vonkajším kritériom, ktorému sa exegéti musia podriadiť, ale je vytvorený samotnou skutočnosťou Písma i tým, ako v priebehu času vznikalo. „Tradícia viery totiž utvárala životné prostredie, do ktorého sa zapojila literárna činnosť autorov Svätého písma. Toto zapojenie zahŕňalo tiež účasť na liturgickom živote a na vonkajšej činnosti spoločenstiev, na ich duchovnom živote, na ich kultúre i na ich dejinných osudoch. Výklad Svätého písma preto vyžaduje, aby sa exegéti podobným spôsobom zúčastňovali na celom živote a celej viere veriaceho spoločenstva svojej doby.“ V dôsledku toho „sa má Sväté písmo čítať a vykladať v tom istom Duchu, v ktorom bolo napísané“ a exegéti, teológovia a celý Boží ľud k nemu majú pristupovať ako k tomu, čím skutočne je, totiž Slovom Božím, ktoré je nám zdieľané ľudskými slovami (porov. 1 Sol 2,13). Toto je stály fakt, ktorý je zahrnutý v samotnej Biblii: „žiadne proroctvo v Písme nie je ponechané súkromnému výkladu. Proroctvá neboli nikdy prednesené z ľudskej vôle, ale ľudia oznamovali Božie výroky preto, že ich k tomu viedol Duch Svätý“ (2 Peter 1,20). Práve viera Cirkvi rozpoznáva v Biblii Božie slovo, ako hovorí svätý Augustín: „Neuveril by som evanjeliu, keby ma k tomu nepohla autorita Katolíckej cirkvi.“ Duch Svätý oduševňuje život Cirkvi a robí ju schopnou autentického výkladu Písma. Biblia je knihou Cirkvi a v imanencii jej života pramení tiež jej pravá hermeneutika.

Druhá časť - Verbum in Ecclesia

Prvá kapitola: Božie slovo a Cirkev

Táto kapitola je z celého nového pápežského dokumentu najkratšou, avšak pravdepodobne najdôležitejšou a najcennejšou. Tvorí akýsi most medzi prvou a treťou kapitolou – teda medzi transcendentným Božím slovom - Slovom, ktoré sa stalo telom a medzi poslaním Cirkvi v tomto svete, spočívajúcim práve v ohlasovaní zjaveného Božieho slova. Zároveň je týchto pár strán úvodom k tomu, čo bude nasledovať v druhej a tretej kapitole tejto druhej časti dokumentu.
„Prišiel medzi svojich vlastných a vlastní ho neprijali (Jn 1,11).“ Prológ štvrtého evanjelia nám ukazuje aj možnosť odmietnutia Božieho slova. Neprijať Božie slovo znamená nepočúvať Boží hlas, nepretvoriť sa na Boží obraz, nepripodobniť sa mu. Naopak, vždy keď sa človek – hoci krehký, slabý hriešnik – úprimne otvorí stretnutiu s Kristom, tak začína radikálna vnútorná premena: „tým, ktorí ho prijali, dal moc stať sa Božími deťmi (Jn 1,12)“. Toto je začiatok nového stvorenia, začiatok nového ľudstva, nového Božieho ľudu.
„Vzťah medzi Kristom, Slovom Otca, a Cirkvou nemožno pochopiť ako minulú a skončenú udalosť, ale ide o živý vzťah, do každého je každý veriaci pozvaný osobne vstúpiť. Cirkev, Kristova nevesta, aj dnes s vierou opakuje: Hovor, Pane, tvoja Cirkev počúva.“

Druhá kapitola: Liturgia – privilegované miesto Božieho slova

„Keď sa v Cirkvi číta Sväté písmo, je to sám Kristus, ktorý hovorí (SC, 24)“. Je teda nevyhnutné viesť veriacich k pochopeniu jednoty medzi Slovom a Sviatosťami v poslaní Cirkvi. Vskutku, práve vo vzťahu medzi slovom a sviatostným gestom sa v liturgickom úkone ukazuje vlastné konanie Boha. V dejinách spásy niet rozdielu medzi tým, čo Boh hovorí a koná. Rovnakým spôsobom, v liturgickom úkone sme postavení pred Jeho slovo, ktoré uskutočňuje to, čo hovorí.“
Svätý Otec ďalej vyzýva k „lepšej starostlivosti o ohlasovanie Božieho slova“. Lektori majú byť hodní svojej služby a zodpovedne pripravení – či už po biblickej, liturgickej, alebo technickej stránke. Zaznieva aj výzva k zlepšeniu kvality homílií: „Je potrebné vyhnúť sa všeobecným a abstraktným homíliám, ktoré by zahmlievali jednoduchú krásu Božieho slova, ako aj bezvýznamnému rečneniu, s cieľom pritiahnuť pozornosť na samotného kazateľa a nie na srdce evanjeliového posolstva. Cieľom má byť ukázať Krista, on má byť v centre každej homílie.“
Benedikt XVI. ďalej vyjadril túžbu, aby sa modlitba Liturgie hodín „viacej rozšírila medzi Božím ľudom, obzvlášť modlitba ranných chvál a vešpier. Toto úsilie určite zvýši blízkosť a poznanie Božieho slova medzi veriacimi.“
Spomenúc „množstvo pripomienok synodálnych otcov“, Svätý Otec zdôraznil hodnotu ticha v liturgii: „Božie slovo môže byť prednesené a vypočuté iba v tichu, vonkajšom a vnútornom. Naša doba nenapomáha takémuto stíšeniu a často krát pociťujeme priam strach odtrhnúť sa – hoci i na chvíľu – od nástrojov masovej komunikácie. Kvôli tomu je dnes potrebné vychovávať Boží ľud k hodnote ticha.“
Ďalej Svätý Otec ponúka niekoľko konkrétnych odporúčaní: zákaz nahrádzať čítania zo Svätého písma inými textami – hoci akokoľvek dôležitými z pastoračného, alebo duchovného hľadiska; potreba uprednostňovať spevy, inšpirované Svätým písmom; ďalej dôležitosť gregoriánskeho chorálu; a nakoniec mimoriadna pozornosť voči nevidiacim a nepočujúcim veriacim.

Tretia kapitola: Božie slovo v živote Cirkvi

Pápež – spolu so synodálnymi otcami – vyjadruje hlbokú túžbu, aby rozkvitla „nová doba lásky k Svätému písmu zo strany všetkých členov Božieho ľudu, aby sa jeho čítaním a rozjímaním prehĺbil vzťah k samotnej osobe Ježiša Krista“. Ďalej je zdôraznená nevyhnutnosť pastorácie, založenej na Svätom písme, ktorá by zabránila rozmnožovaniu siekt, ktoré rozširujú nesprávne výklady Svätého písma, často slúžiace k zneužívaniu Božieho slova pre vlastné ciele. Celý Boží ľud – počnúc biskupmi – má znova začať od načúvania Božieho slova. Pápež obzvlášť v exhortácii ďakuje „mníchom a mníškam v klauzúre, ktorí svojim životom modlitby, načúvania a meditovania Božieho slova, nám všetkým pripomínajú, že nielen z chleba žije človek, ale z každého slova, ktoré vychádza z Božích úst (porov. Mt 4,4).“
Pápež ďalej v dokumente vyzýva, aby každá rodina mala svoju Bibliu a úctivo ju uchovávala, aby ju mohli používať k čítaniu a k modlitbe. Ďalej v dokumente poukázal na úlohu ženy a na jej nenahraditeľnú úlohu v rodine, pri výchove, v katechéze a v odovzdávaní pravých hodnôt ďalším generáciám. Dokument vyzýva k praktizovaniu lectio divina a k rozšíreniu mariánskych modlitieb, ako je ruženec a Anjel Pána – ako „pomoc ku každodennému meditovaniu tajomstiev Svätého písma“.

Tretia časť - Verbum mundo


Prvá kapitola: Poslanie Cirkvi: ohlasovanie Božieho slova

„V skutočnosti to, čo Cirkev ohlasuje svetu, je slovo nádeje (porov. 1 Pt 3,15). Človek potrebuje «veľkú nádej», aby mohol žiť svoju prítomnosť. Tú veľkú nádej, ktorou je „Boh, ktorý má ľudskú tvár a ktorý nás «miloval až do krajnosti» (Jn 13,1). Preto má Cirkev misijný charakter vo svojej podstate. Nemôžeme si nechať pre seba slová večného života, ktoré nám boli darované pri stretnutí s Ježišom Kristom. Sú pre každého. Každý človek našej doby, či ho pozná, alebo nie, potrebuje toto ohlasovanie. Pán sám, rovnako ako v časoch proroka Amosa, nech vyvolá v ľuďoch nový hlad a nový smäd po Pánových slovách (porov. Am 8,11) a v nás zodpovednosť odovzdávať ďalej to, čo sme z milosti dostali.“
Svätý Otec poukazuje na stále väčšiu naliehavosť, ale aj krásu ohlasovania Slova pre príchod Božieho kráľovstva, ktoré bolo ohlasované samým Kristom, lebo Pán chce ponúknuť spásu všetkým ľuďom všetkých čias:
Všímajme si, ako je nutné, aby svetlo Kristovo osvietilo každú oblasť spoločnosti: rodinu, školu, kultúru, voľný čas a ostatné oblasti spoločenského života. Nejde o ohlasovanie upokojujúcich slov, ale pravdivých, ktoré volajú k obráteniu, ktoré poskytujú prístup k stretnutiu s Tým, prostredníctvom ktorého sa utvára nové ľudstvo.
Nadväzujúc na svojich predchodcov Jána Pavla II. a Pavla VI. pápež Benedikt XVI. sa v dokumente pozastavuje aj pri potrebe novej evanjelizácie, aby aj kresťania zakúsili nanovo a konkrétne silu evanjelia. V ďalších riadkoch nás povzbudzuje, aby sme sa nebáli byť autentickými svedkami ohlasovaného Slova: „Božie slovo sa dotkne ľudí prostredníctvom stretnutia so svedkami, ktorí ho robia aktuálnym a živým. Zvlášť nové generácie potrebujú byť pritiahnuté k Božiemu slovu cez autentické svedectvo dospelých, pozitívny vplyv priateľov a veľkou rodinou cirkevného spoločenstva.“
V závere prvej kapitoly poslednej časti exhortácie Verbum Domini pápež Benedikt XVI. vyzýva celú Cirkev k chválospevu tým, ktorí vydali a vydávajú svedectvo aj v týchto našich časoch, až po obetovanie vlastného života. „Súčasne nemôžeme prestať pozdvihovať svoj hlas, aby vlády národov garantovali všetkým slobodu vyznania, náboženstva a tiež možnosť prejavovať svoju vieru na verejnosti.“

Druhá kapitola: Božie slovo a angažovanosť vo svete

Táto časť exhortácie, odvolávajúc sa na 25. kapitolu Matúšovho evanjelia nám pripomína, že naše skutky, naša angažovanosť – to čo sme urobili či neurobili jednému z najmenších - bude pri poslednom súde rozhodujúca. Z tohto vyplýva naša zodpovednosť za to, aby bol svet spravodlivejší, aby sme do politického a spoločenského života prinášali Božie slovo. „Toto je predovšetkým úloha veriacich laikov, vychovaných školou evanjelia, vstúpiť priamo do spoločenského a politického diania. Preto synoda odporúča podporovanie adekvátnej formácie podľa princípov sociálnej náuky Cirkvi.“ Posynodálny dokument poukazuje ďalej na Božie slovo ako nástroj na budovanie zmierenia a pokoja vo svete - tam, kde sa ľudské slová stávajú bezmocnými - a pripomína nám, že my máme byť jeho tvorcami. Ako nastavené zrkadlo našim skutkom lásky predkladá Benedikt XVI. Prvý list Korinťanom: Láska je trpezlivá, dobrotivá, nezávidí, nevystatuje sa, nie je sebecká... (porov. 1Kor 13, 4n). V tejto druhej kapitole poslednej tretej časti exhortácie ponúka Svätý Otec konkrétny obraz ohlasovania Božieho slova niektorým špecifickým skupinám: mladým, migrantom, trpiacim, chudobným.

Tretia kapitola: Božie slovo a kultúry

V prvých riadkoch tejto kapitoly nájdeme tvrdenie, ktoré zhŕňa celý jej obsah:
„Boh sa neobracia na človeka abstraktne, ale prijmúc výrazové prostriedky, obrazy a vyjadrenia tej - ktorej kultúry.“ Ide o hlboký vzťah, overený v dejinách Cirkvi. Božie slovo inšpirovalo v priebehu storočí rôzne kultúry, vytvárajúc základné morálne hodnoty, excelentné umelecké vyjadrenia, príkladné životné štýly. Slovo Božie nie je limitujúcim prvkom v umeleckých prejavoch, naopak, je neustálou stimuláciou ku hľadaniu stále hlbších a originálnejších vyjadrení človeka. Biblia je veľkým kódexom pre rôzne kultúry, obsahuje hodnoty antropologické, filozofické, ktoré pozitívne ovplyvnili celé ľudstvo. Z povedaného vyplýva nevyhnutnosť poznávania Svätého Písma v školách a na univerzitách, aj zoznamovanie sa s jeho umeleckým stvárnením v architektúre, literatúre, hudbe, meditovanie jeho reči vpísanej do ikon. Pápež Benedikt XVI. sa v tejto tretej kapitole pozastavuje aj pri vzťahu Božie slovo a masovokomunikačné prostriedky, citujúc Mt 10, 27:
„Čo vám hovorím vo tme, hovorte na svetle, a čo počujete do ucha, rozhlasujte zo striech.“ Pri téme internetu, ako nového virtuálneho fóra, sa odvoláva na Jána Pavla II., keď hovorí, že kde nie je priestor pre Krista, tam niet miesta ani pre človeka a zdôrazňuje jedinečnosť osobného kontaktu. Kapitolu uzatvára úvahou o inkulturácii a nazýva ju slovami pápeža Pavla VI. evanjelizáciou kultúr, aby zo semena Slova vzklíčilo kresťanské myslenie, z ktorého vyrastie zjednotené spoločenstvo rôznych národov.

Štvrtá kapitola: Božie slovo a medzináboženský dialóg

„Cirkev za najdôležitejšie pri ohlasovaní Slova považuje stretnutie, dialóg a spoluprácu so všetkými ľuďmi dobrej vôle, zvlášť s osobami iných náboženstiev a tradícií, vyjmúc formy synkretizmu a relativizmu. Rýchly proces globalizácie, charakterizujúci našu epochu, stavia v životných situáciách do veľmi úzkeho kontaktu osoby rôznych kultúr a náboženstiev.“ Túto skutočnosť hodnotí Svätý Otec ako vhodnú príležitosť pre manifestovanie pravých náboženských hodnôt, ktoré podporujú medzi ľuďmi porozumenie a bratstvo.
Konkrétne sa tu pápež venuje dialógu medzi kresťanmi a moslimami, ale aj židovsko-kresťanskej tradícii, či iným náboženstvám. Exhortáciu uzatvára úvahou o s dialógu a náboženskej slobode. V závere dokumentu možno ešte nájsť spojenie „Slovo je radosť“ či „Matka Slova, Matka radosti“, a tiež výzvu k tichému načúvaniu Slova a zvolaniu „Amen. Príď, Pane Ježišu“.
-pd,ľr,jk,-