Homília Benedikta XVI. počas eucharistickej slávnosti v Sagrada Familia v Barcelone

Vatikán (7. novembra, RV) – Pápež Benedikt XVI. predsedal dnes predpoludním eucharistickej slávnosti v chráme Sagrada Familia v Barcelone. V homílii, po ktorej nasledovala posviacka oltára a chrámu, povedal:



Milovaní bratia a sestry v Pánovi



„Tento deň je zasvätený Pánovi, vášmu Bohu. Nežiaľte a neplačte... radosť v Pánovi je vaša sila” (Neh 8,9-11). Týmito slovami z prvého čítania, ktoré sme počuli, chcem pozdraviť všetkých vás tu prítomných na tejto slávnosti. S láskou pozdravujem Ich Veličenstvá, kráľa a kráľovnú Španielska, ktorí sa s radosťou k nám pridali. Môj vďačný pozdrav patrí pánovi kardinálovi Lluísovi Martínezovi Sistachovi, arcibiskupovi Barcelony, za jeho slová privítania a jeho pozvanie na posvätenie tohto chrámu Sagrada Familia, ktorý je nádhernou syntézou techniky, umenia a viery. Pozdravujem aj kardinála Ricarda Maríu Carlesa Gordóa, emeritného arcibiskupa Barcelony, ostatných pánov kardinálov a bratov v biskupskej službe, špeciálne pomocného biskupa tohto osobitného chrámu, ako aj početných kňazov, diakonov, seminaristov, rehoľníkov a veriacich, ktorí sa zúčastňujú na tejto slávnostnej celebrácii. Zároveň úctivo pozdravujem predstaviteľov štátu, regiónu a mesta, ako aj členov iných kresťanských komunít, ktorí sa spájajú s nami v našej radosti a chvále Boha.



Tento deň je významným bodom dlhej histórie ašpirácií, práce a štedrosti, ktorá trvá viac ako jedno storočie. V týchto chvíľach by som si chcel spomenúť na každú jednu osobu, ktorá napomohla radosti, ktorá dnes preniká všetkých nás: od podporovateľov, až po vykonávateľov tohto diela; od architektov a murárov, po všetkých tých, ktorí prispeli akýmkoľvek spôsobom k postupnému budovaniu tejto stavby. Pripomeňme si predovšetkým toho, ktorý bol dušou a pôvodcom tohto projektu: Antonio Gaudí, geniálny architekt a kresťan, ktorého plameň viery horel až do konca jeho života, ktorý prežil jednoducho a dôstojne. Táto udalosť je istým spôsobom vrcholným bodom a vyústením histórie tejto katalánskej zeme, ktorá predovšetkým od konca 19. storočia, priniesla množstvo svätých a zakladateľov, mučeníkov a kresťanských básnikov. Je to história svätosti, umeleckých a básnických diel, ktoré sa zrodili z viery a ktoré dnes zbierame a predstavujeme ako obetu Bohu v Eucharistii.



Moja radosť s ktorou predsedám tejto slávnosti vzrástla potom, keď som sa dozvedel, že táto posvätná stavba, už od počiatku, je úzko spojená s postavou sv. Jozefa. Osobitne ma dojala istota s ktorou Gaudí, pred veľkým množstvom problémov, ktorým musel čeliť, sa s plnou dôverou zveroval do Božej prozreteľnosti: „sv. Jozef dokončí tento chrám” - hovoril. Preto teraz má svoj význam fakt, že je to práve pápež, ktorý má krstné meno Jozef, a zasväcuje mu tento chrám.



Čo znamená zasvätenie tohto chrámu? V srdci sveta, pred pohľadom Boha a ľudí, v pokornom a radostnom akte viery, sme pozdvihli veľké množstvo matérie, ovocie prírody a nevypočítateľného úsilia ľudskej inteligencie, budovateľky tohto umeleckého diela. Ona je viditeľným znamením neviditeľného Boha, na ktorého slávu stoja tieto veže, ako ukazovatele absolútnosti svetla a toho, ktorý je Svetlom, Výškou a Krásou zároveň.



V tomto prostredí chcel Gaudí zjednotiť inšpiráciu, ktorú mal z troch veľkých kníh, ktorých obsahom sa živil ako človek, ako veriaci a ako architekt: kniha prírody, kniha svätého písma a kniha liturgie. Tak spojil realitu sveta a histórie spásy, ako nám o nej rozpráva biblia a sprítomňuje liturgia. Do posvätnej stavby vložil kamene, stromy a ľudský život, aby sa celé stvorenstvo spojilo v chvále Boha, ale zároveň vyniesol do exteriéru tabule, aby postavil pred ľudí tajomstvo Boha zjavené narodením, utrpením, smrťou a zmŕtvychvstaním Ježiša Krista. Týmto spôsobom spolupracoval geniálnym spôsobom na budovaní ľudského svedomia zakoreneného vo svete, otvoreného Bohu, osvieteného a posväteného Kristom. A realizoval to, čo je dnes jednou z najdôležitejších úloh: prekonanie rozdelenia medzi ľudským svedomím a kresťanským svedomím, medzi existenciou v tomto dočasnom svete a otvorením sa pre večný život, medzi krásou vecí a Bohom ako Krásou. Antonio Gaudí nerealizoval toto všetko slovami, ale kameňmi, líniami, povrchom a vrcholmi. V skutočnosti je krása veľkou potrebou človeka; je koreňom z ktorého vychádza kmeň nášho pokoja a ovocie našej nádeje. Krása nám tiež zjavuje Boha, pretože je tak ako On, nádherným dielom a čistou bezplatnosťou, ktorá nás pozýva k slobode a vytrháva z egoizmu.



Tento sakrálny priestor sme venovali Bohu, ktorý sa nám zjavil a daroval v Kristovi, aby bol definitívne Bohom s ľuďmi. Zjavené Slovo, Kristova ľudskosť a jeho Cirkev sú tri najväčšie výrazy jeho zjavenia a svojho darovania ľuďom. „Ale každý nech si dáva pozor, ako na ňom stavia. Lebo nik nemôže položiť iný základ okrem toho, čo je už položený, a je ním Ježiš Kristus” (1 Kor 3,10-11), hovorí sv. Pavol v druhom čítaní. Pán Ježiš je kameňom, ktorý drží váhu sveta, ktorý udržuje spolunažívanie Cirkvi a ktorý zhromažďuje v poslednej jednotke všetky výdobytky ľudstva. V Ňom máme Slovo a Božiu prítomnosť a od Neho dostáva Cirkev vlastný život, vlastnú náuku a vlastné poslanie. Cirkev nemá povahu od seba samej; je povolaná byť Kristovým znamením a nástrojom v plnej poddajnosti jeho autorite a v totálnej službe jeho poslaniu. Jediný Kristus založil jedinú Cirkev; On je skalou, na ktorej je postavená naša viera. Postavení na tejto viere, sa spoločne snažme ukázať svetu Božiu tvár, ktorý je láska a je jediným, ktorý môže odpovedať na túžbu po plnosti u človeka. Toto je veľkou úlohou, ukázať všetkým, že Boh je Bohom pokoja a nie násilia, slobody a nie prinútenia, zhody a nie nezhody. V tomto zmysle verím, že posvätenie tohto chrámu Sacra Familia v dobe, keď si človek nárokuje na budovanie života za Božím chrbtom, ako keby mu už nemal viac čo povedať, je udalosťou veľkého významu. Gaudí svojim dielom nám ukazuje, že Boh je pravým meradlom človeka, že tajomstvo pravej originálnosti spočíva, ako on hovoril, v návrate k pôvodu, ktorým je Boh. On sám, otvoriac týmto spôsobom svojho ducha Bohu, bol schopný vytvoriť v tomto meste priestor krásy, viery a nádeje, ktorá vedie človeka na stretnutie s tým, ktorý je samotnou pravdou a krásou. Tento architekt takto vyjadril svoje pocity: „Chrám je jedinou vecou, ktorá je hodná vyjadriť pocity ľudu, pretože náboženstvo je najvyššou vecou človeka”.



Toto potvrdenie Boha prináša so sebou najvyššie uistenie a ochranu dôstojnosti každého človeka a všetkých ľudí: „Neviete že ste Boží chrám a že vo vás prebýva Boží Duch?... Lebo Boží chrám je svätý - a ním ste vy” (1 Kor 3, 16-17). Hľa tu sa nachádzajú zjednotené Božia pravda a dôstojnosť s pravdou a dôstojnosťou človeka. Pri konsakrovaní oltára tohto chrámu, uvedomujúc si, že Kristus je jeho základom, predstavujeme svetu Boha, ktorý je priateľom ľudí a pozývame ľudí, aby boli Božími priateľmi. Ako nás to učí epizóda so Zachejom, o ktorom hovorí dnešné evanjelium (por. Lk 19,1-10). Ak človek umožní Bohu vstúpiť do jeho života a jeho sveta, ak umožní, aby Kristus prebýval v jeho srdci, nebude to nikdy ľutovať, skôr naopak, zakúsi radosť z toho, že sa môže deliť o jeho vlastný život, keďže je adresátom jeho nekonečnej lásky.



Za vybudovanie tohto chrámu vďačíme asociácii priateľov sv. Jozefa, ktorá ho chcela zasvätiť svätej rodine z Nazareta. Odjakživa bol rodinný krb tvorený Ježišom, Máriou a Jozefom považovaný za školu lásky, modlitby a práce. Patróni tohto chrámu chceli ukázať svetu lásku, modlitbu a službu prežívanú pred Bohom, tak ako ju prežívala svätá rodina z Nazareta. Životné podmienky sa radikálne zmenili a spolu s nimi sa napredovalo aj v technických, sociálnych a kultúrnych prostrediach. Nemôžeme sa uspokojiť s týmto pokrokom. Vždy tam musí byť prítomný aj morálny pokrok, ako pozornosť, ochrana a pomoc rodine, pretože štedrá a nerozlučiteľná láska muža a ženy je účinným rámcom a základom ľudského života v jeho gravidite, v jeho narodení, v jeho raste a v jeho prirodzenom konci. Iba tam, kde existuje láska a vernosť sa rodí a pretrváva pravá sloboda. Preto Cirkev vyzýva na zavedenie vhodných ekonomických a sociálnych opatrení, aby žena našla svoje plné realizovanie sa doma a v práci, aby muž a žena, ktorí sa spoja v manželstve a vytvárajú rodinu boli podporovaní štátom, aby sa chránila posvätnosť a neporušiteľnosť života detí od chvíle ich počatia, aby sa tak pôrodnosť cenila a podporovala na právnej, sociálnej a legislatívnej úrovni. Preto sa Cirkev stavia proti akejkoľvek forme popierania ľudského života a podporuje to, čo pomáha prirodzenému poriadku v prostredí rodinnej inštitúcie.



Keď obdivujúc kontemplujem toto sväté prostredie neuveriteľnej krásy, ktoré má sa sebou históriu viery, prosím Boha, aby táto katalánska zem rozmnožila a upevnila nových svedkov svätosti, ktorí by ponúkli svetu veľkú službu, ktorú Cirkev môže a musí dať ľudstvu: byť ikonou Božej krásy, blčiacim plameňom lásky, riekou, aby svet uveril v Toho, ktorého poslal Boh (por. Jn 6,29).



Drahí bratia, pri posvätení tohto nádherného chrámu zároveň prosím Pána našich životov, ktorý z tohto oltára, ktorý teraz bude pomazaný svätým olejom a na ktorom sa uskutoční obeta Kristovej lásky, vyvierala rieka milosti a lásky na toto mesto, na Barcelonu a jej obyvateľov a na celý svet. Nech tieto plodné vody naplnia vierou a apoštolskou vitalitou túto arcidiecéznu Cirkev, jej pastierov a veriacich.



Na záver si želám zveriť láskavej ochrane Božej Matky, Najsvätejšej Panne Márii, „aprílovej ruži”, „Matky milosti”, všetkých vás tu prítomných a všetkých tých, ktorí slovami a dielami, tichom, alebo modlitbou umožnili tento architektonický zázrak. Nech Ona predstaví svojmu božskému Synovi aj radosti a utrpenia tých, ktorí v budúcnosti prídu na toto posvätné miesto, aby ako sa modlí v liturgii posvätenia chrámov, chudobní mohli nájsť milosrdenstvo, utláčaní dosiahnuť pravú slobodu a všetci ľudia sa mohli obliecť do dôstojnosti Božích detí. Amen.