Zamyslenie na 32. nedeľu v Cezročnom období

Zamyslenie pripravil Andrej Krivda, kňaz Košickej arcidiecézy, ktorý študuje posvätnú liturgiu na Pápežskom liturgickom inštitúte sv. Anzelma v Ríme.
 Existuje mnoho otázok, s ktorými si človek ani v dnešnej dobe nevie dať rady. Aj napriek tomu, že vedecký pokrok kráča míľovými krokmi vpred a dokázal vysvetliť množstvo prírodných a fyzikálnych javov, sú veci, ktoré jednoducho presahujú naše prirodzené rozumové schopnosti. Lekári, vedci ani nikto iný nevie jednoznačne odpovedať na otázku, či jestvuje večný život, život človeka po smrti.

Rôzne starobylé kultúry už od pradávna prinášajú rozmanité vízie o večnom živote. Napríklad Arabi si predstavujú posmrtný život a večnosť ako pašu s čistými pasienkami, so sviežou zeleňou, s tancom pekných žien. Obyvatelia Grónska si zas večnosť predstavujú ako miesto, kde je stále príjemne teplo.

Možno povedať, že sú to veľmi pekné vízie, ale pre nás neprijateľné. Dnešný človek sa najistejšie cíti s oboma nohami na pevnej zemi. Je ovplyvnený materializmom a akési vízie budúcej večnosti, ktoré sú postavené len na viere človeka - také niečo sa dnes prijíma veľmi ťažko. Súčasník verí len tomu, čoho sa môže dotknúť, čo pevne drží v ruke.

Saduceji, ktorí v Ježišovom čase tvorili popri farizejoch, zelótoch a esénoch štvrté náboženské hnutie, vo svojom živote a vo svojej náuke uznávali len 5 kníh Mojžišových, v ktorých  sa však nikde nehovorí o vzkriesení, rozhodne preto odmietali vieru v túto skutočnosť.

Vykonštruovaným prípadom chcú Ježišovi dokázať, akou absurdnou je myšlienka ohľadom vzkriesenia: „Bolo teda sedem bratov. Prvý sa oženil a zomrel bezdetný. Jeho manželku si vzal druhý, potom aj tretí a takisto všetci siedmi: Ale nezanechali deti a pomreli. Napokon zomrela aj žena. Nuž ktorému z nich bude žena manželkou pri vzkriesení? Veď ju mali siedmi za manželku“ (Lk 20, 27-38). Týmto groteskným opísaním prípadu sa saduceji pokúšajú zosmiešniť vieru vo vzkriesenie mŕtvych; lebo keby bolo nejaké vzkriesenie, tak by tam na druhom svete došlo podľa nich k úžasnému zmätku.

Za plného pokoja načúva Ježiš saducejom. Potom upraví ich kurióznu otázku. Vysvetlí im, že vychádzajú z nesprávnych predpokladov, ak považujú večný život za akési predĺženie pozemského života. Skutočnosť iného - nadprirodzeného sveta je oveľa väčšia.

Tu sa ukazuje, že naše ľudské meradlá a možnosti nepostačujú na to, aby sa opísalo, čo vlastne obsahuje život po smrti a vzkriesenie. Ako pozemskí ľudia sme totiž stále viazaní na priestor a čas, nedokážeme si predstaviť, čo „Boh pripravil tým, ktorí ho milujú“ (porov. 1Kor 2, 9).

Nato sa Ježiš vracia  k zásadnej otázke, či vôbec jestvuje vzkriesenie. Odpovedá scénou o „horiacom kre“ z knihy Exodus, kde sa Boh zjavuje ako „Boh Abraháma, Boh Izáka a Boh Jakuba“ (Ex 3, 6). Ježiš tým ozrejmuje, že máme do činenia s Bohom, ktorý sa v dejinách neustále skláňa k človeku. Na základe tejto náklonnosti nie sú ľudia už viac „deťmi smrti“, ale „deťmi vzkriesenia“. Kto teda popiera vzkriesenie, popiera zároveň Božiu náklonnosť k ľuďom a Božiu zmluvu s nimi.

Napokon Ježiš prichádza od udalosti horiaceho kra ku vlastnému dôvodu prečo veriť vo vzkriesenie: „/lebo Boh/ nie je Bohom mŕtvych, ale živých, lebo pre neho všetci žijú“ (Lk 20, 38). Keďže Boh je Bohom žijúcich, nemôže mu smrť vytrhnúť milovaných ľudí.

Toto je zároveň obsah celého Ježišovho života. V ňom sa Boh zjavil ako „Boh žijúcich“. Vidíme to na jeho stretnutiach s ľuďmi. V Ježišových skutkoch neustále pôsobí Božia sila, či je to vtedy, keď lieči chorých, vyháňa démonov, odpúšťa vinníkom ich hriechy alebo kriesi mŕtvych. Kto túto silu zakúsi počas svojho života, tomu nepadne ťažko dôverovať Ježišovým slovám: „Ja som vzkriesenie a život. Kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď umrie. A nik, kto žije a verí vo mňa, neumrie naveky“ (Jn 11,25-26).