Príhovor Benedikta XVI. počas zádušnej sv. omše za zosnulých kardinálov a biskupov

Vatikán (4. novembra, RV) - Pápež Benedikt XVI. dnes predpoludním predsedal vo Vatikánskej bazilike svätej omši za všetkých kardinálov a biskupov, ktorí zomreli v uplynulom roku. Vo svojom príhovore povedal:

Páni kardináli, drahí bratia a sestry!

„Ak ste teda s Kristom vstali z mŕtvych, hľadajte, čo je hore,...“ Tieto slová, ktoré sme práve počuli v druhom čítaní (Kol 3,1-4), nás vyzývajú k tomu, aby sme pozdvihli náš zrak k nebeským pravdám. V skutočnosti, výrazom „čo je hore“ svätý Pavol rozumie nebo, pretože dodáva: „...kde Kristus sedí po pravici Boha.“ Apoštol sa odvoláva na životný stav veriacich, na tých, ktorí „zomreli” hriechu a ktorých „život je s Kristom ukrytý v Bohu“. Oni sú povolaní žiť každý deň pod vládou Krista, ktorý je začiatok a koniec všetkých ich činností, svedčiac tak o novom živote, ktorý im bol daný v krste. Táto obnova v Kristovi sa uskutočňuje vo vnútri osoby: zatiaľ, čo pokračuje boj proti hriechu, je možné pokročiť v čnostiach, usilujúc sa dať plnú a pohotovú odpoveď Božej milosti.

Naproti tomu, apoštol poukazuje na „pozemské veci“, čím naznačuje, že život v Kristovi so sebou prináša „boj“, znamená rozhodnutie sa pre radikálne zrieknutie sa všetkého, čo – ako záťaž – drží človeka zviazaného so zemou, škodiac jeho duši. Hľadanie toho, „čo je hore“, neznamená, že kresťan by mal ignorovať svoje povinnosti a úlohy na tomto svete, iba to, že sa nesmie v nich stratiť, akoby mali definitívnu hodnotu. Poukaz na nebeské skutočnosti je pozvanie k uznaniu relatívnosti toho, čo má len prechodnú funkciu, v porovnaní s tými hodnotami, ktoré sú mimo času. Ide o prácu, úsilie, dopriatie si správneho odpočinku, ale s pokojným odstupom toho, ktorý vie, že je iba cestujúcim na ceste do nebeskej vlasti; pútnikom; v istom zmysle, vzhľadom na večnosť, cudzinec.
Tento posledný cieľ už dosiahli kardináli Peter Seiichi Shirayanagi, Cahal Brendan Daly, Armand Gaétan Razafindratandra, Tomáš Špidlík, Paul Augustin Mayer, Luigi Poggi; podobne ako mnohí arcibiskupi a biskupi, ktorí nás opustili v uplynulom roku. S pocitom náklonnosti si chceme na nich spomenúť, vzdať vďaku Bohu za jeho dary, ktoré udelil Cirkvi práve prostredníctvom týchto našich bratov, ktorí nás predišli so znakom viery a teraz spia spánkom pokoja. Naša vďačnosť sa stáva zádušnou modlitbou za ich duše, aby ich Pán prijal v blaženosti raja. Za ich vyvolené duše prinášame túto svätú Eucharistiu, zhromaždení okolo oltára, na ktorom sa sprítomňuje obeta, ktorá hlása víťazstvo života nad smrťou, milosti nad hriechom, neba nad peklom.
Na týchto našich ctihodných bratov pamätáme s láskou ako na horlivých pastierov, ktorých služba bola vždy znamením eschatologického horizontu, ktorý oživuje blaženú nádej, bez tieňa, ktorá nám bola prisľúbená po tomto živote; ako svedkom evanjelia usilujúcich sa žiť „vyššie veci“, čo je ovocím Ducha: „láska, radosť, pokoj, trpezlivosť, láskavosť, dobrota, vernosť, miernosť, trpezlivosť“ (Gal 5, 22). Ako kresťania a pastieri oživovaní hlbokou vierou, živou túžbou pripodobniť sa Ježišovi a hlboko priľnúť k jeho osobe, intenzívnym rozjímaním jeho tváre v modlitbe. Preto mohli zakúsiť „večný život“, o ktorom hovorí dnešné evanjelium (Jn 3, 13-17) a ktorý sám Kristus prisľúbil tomu, „kto v neho verí“. Výraz „večný život“ v skutočnosti znamená Boží dar daný ľudstvu: spoločenstvo s Bohom na tomto svete a jeho plnosti v budúcnosti.

Večný život nám bol otvorený veľkonočným tajomstvom Krista a viera je cestou k jeho dosiahnutiu. Ako vysvitá z Ježišových slov adresovaných Nikodémovi, ktoré zaznamenal evanjelista Ján: „A ako Mojžiš vyzdvihol na púšti hada, tak musí byť vyzdvihnutý aj Syn človeka, aby každý, kto verí, mal v ňom večný život“ (Jn 3, 14-15). Tu je priamy odkaz na udalosť predstavovanú v knihe Numeri (21, 1-9), ktorá zdôrazňuje spásonosnú silu Božieho slova. Počas exodu sa židovský národ vzbúril proti Mojžišovi a proti Bohu a bol potrestaný rozmnožením jedovatých hadov. Mojžiš prosil o odpustenie a Boh prijal pokánie Izraela a nariadil: „Urob medeného hada a vyves ho na žrď! Potom každý, kto naň pozrie, ostane nažive.“ A tak sa stalo. Ježiš v rozhovore s Nikodémom odhaľuje hlbší zmysel tejto udalosti spásy, predstavujúc svoju vlastnú smrť a vzkriesenie: Syn človeka musí byť vyzdvihnutý na drevo kríža, aby každý, kto v neho verí, mal život. Sv. Ján vidí v samom tajomstve kríža moment, v ktorom sa zjavuje kráľovská sláva Ježiša, sláva lásky, ktorá sa plne daruje v utrpení a smrti. Tak kríž, znamenie odsúdenia, smrti, neúspechu sa paradoxne stáva znamením vykúpenia, života, víťazstva, keď očami viery môžete spozorovať plody spásy.

V ďalšom rozhovore s Nikodémom Ježiš prehlbuje spásonosný zmysel kríža a so stále väčšou zrejmosťou vyjavuje, že spočíva v nesmiernej láske Boha a v dare jednorodeného Syna: „Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna.“ Sú to jedny z ústredných slov evanjelia. Podmetom je Boh Otec, počiatok všetkých tajomstiev stvorenia a vykúpenia. Slovesá „milovať“ a „dať“ poukazujú na rozhodujúci a definitívny úkon, ktorý vyjadruje radikálnosť, z ktorej sa Boh priblížil človeku v láske, až k úplnému darovaniu, aby prekročil prah nášho posledného osamotenia, vrhol sa do priepasti našej extrémnej opustenosti a prekročil bránu smrti. Adresátom a užívateľom Božej lásky je svet, to znamená ľudstvo. Tým je úplne odstránená idea, že Boh je vzdialený či odcudzený ľudskému putovaniu a vyjavuje jeho pravú tvár: daroval nám svojho Syna z lásky, aby bol Bohom blízkym, aby nám dal pocítiť svoju prítomnosť, aby nám vyšiel v ústrety, priniesol nám svoju lásku a aby tak touto Božou láskou bol oživovaný celý život. Syn človeka neprišiel, aby sa nechal obsluhovať, ale aby slúžil a dával život. Boh si nepočína spupne, ale bezhranične miluje. Nepresadzuje svoju všemohúcnosť trestom, ale milosrdenstvom a odpustením. Chápať toto všetko znamená vstúpiť do tajomstva spásy: Ježiš prišiel spasiť a nie odsúdiť; obetou kríža zjavuje tvár lásky Božej. A práve vierou v prekypujúcu lásku, ktorá nám bola daná v Ježišovi Kristovi, zisťujeme, že i tá najmenšia sila lásky je väčšia než maximálna ničivá moc a že môže premeniť svet. A práve vďaka tejto viere môžeme mať „vierohodnú nádej“ v život večný a vo vzkriesenie tela.
Drahí bratia a sestry, slovami prvého čítania z knihy Nárekov prosme, aby kardináli, arcibiskupi a biskupi, na ktorých si dnes spomenieme ako na veľkodušných služobníkov evanjelia a Cirkvi, mohli teraz plne poznať, čo znamená, aký „dobrý je Pán ku všetkým, čo v neho dúfajú“ a zakúsiť, že „u Pána je milosrdenstvo a hojné vykúpenie“(Ž 129). A my, pútnici do nebeského Jeruzalema, čakáme v tichosti, s pevnou nádejou spásu nášho Pána (porov. Nár 3, 26), usilujúc sa kráčať po cestách dobra, podporovaní Božou milosťou, pamätajúc vždy na to, že „tu nemáme trvalé miesto, ale hľadáme budúce“ (Hebr 13, 14). Amen.





Preložil Peter Dufka