Kardinál Jozef Tomko: Chvála staroby

Príhovor kardinála Jozefa Tomka
Má staroba nejaký zmysel, hodnotu a nejaké poslanie? Niektoré bežné označenia staroby ju považujú skôr za menejcenné životné obdobie: rímsky Cicero ju volá „jeseňou života“, my hovoríme o „treťom“ ba dokonca už aj o „štvrtom veku“. Chápe sa ako fáza úpadku, rastúcej závislosti na iných, slabnúcich telesných i duchovných síl. Pre moderný svet, ktorý je často bez srdca, je starý človek neproduktívny a preto aj bezcenný, považuje sa len za príťaž spoločnosti, za akési nutné zlo. Bez viery také chápanie ľahko končí tým, že sa začína pomaly prijímať a schvaľovať takzvaná „sladká smrť“ a praktizovať eutanázia.

Veľký problém je v tom, že ľudský vek sa väčším blahobytom, lepším stravovaním a lekárskou opaterou predlžuje a počet seniorov rastie, kým počet narodených stále viac klesá. Na Slovensku sa manželský pár už ani nepostará, aby sa reprodukoval, čo značí mať priemerne 2,1 detí na jeden pár; my sme na posledných miestach v Európe, hlboko pod tým minimom s priemerom iba 1,3 dieťaťa na jedno manželstvo. Ako národ začíname cúvať dozadu, odumierať. Pritom však narastá počet ľudí vo veku starcov. Ale o tom sa zväčša mlčí.

K tomu treba pridať aj reakcie samých seniorov na starobu. Pre mnohých je odchod do penzie začiatkom tragédie, stratou zmyslu života. Ak sa k tomu pridá nepochopenie v rodine, ovdovenie, úbytok na zdraví, prípadný odchod do domu dôchodcov, tak sa ľahko dochádza k stavom sebaizolovania, rezignácie, pocitu neužitočnosti, odporu a nevôle, ba až zúfalstva. Kvalita našej staroby závisí od našej schopnosti pochopiť jej zmysel a hodnotu, a to nielen na úrovni čisto ľudskej, ale aj na úrovni viery.

Z čisto ľudského pohľadu, starí rodičia sú v posledných časoch, občas aj zásluhou hospodárskej krízy, najnovším objavom. Aj z ekonomických dôvodov sa stali pre deti a vnúčatá záchrannou sieťou. Keď sú rodičia v práci, sú užitoční ako baby-sitter, v prípade potreby sú dobrí pomocníci vo všetkom, všeobecne sa im začína priznávať dôležitá výchovná úloha v rodine. V minulosti sa starému človekovi vzdávala veľká úcta podľa zásady, že treba mať úctu k šedinám. U niektorých národov sa staroba vysoko váži a ctí, v Afrike má slovo starých veľkú váhu, lebo ich považujú za „živé knižnice“ skúsenosti a múdrosti. Staroba má vlastné hodnoty, ktoré sú veľmi potrebné mladším generáciám a celej spoločnosti. Starí ľudia majú zmysel pre minulosť a pre dejiny, kým mladí často nepoznajú ani len najbližšie dejiny a opakujú omyly minulosti. Starí majú veľa skúseností, ktoré utvárajú životnú múdrosť a môžu doplniť a spresniť nové výdobytky vedy a techniky. Majú aj ucelenejší pohľad na život; ich citové, mravné a náboženské hodnoty sú dôležité pre rovnováhu v rodinách, v spoločnosti i pre jednotlivé osoby. Ľudská spoločnosť by bola bez pochyby lepšia, keby vedela zužitkovať hodnoty staroby.

Z pohľadu viery má staroba ešte väčší zmysel a hodnotu. Celá Biblia je preplnená veľkou úctou k starým osobám. Spomeňme si len na Abraháma a Sáru, na Mojžiša, Tobiáša, Alžbetu a Zachariáša. Apoštol národov Pavol píše v liste Titovi: „Starci nech sú triezvi, cudní, rozvážni, zdraví vo viere, v láske a trpezlivosti. Podobne aj staršie ženy nech sú sväté v správaní, ...nech dobre učia, mladé ženy nech priúčajú múdrosti, aby mali rady svojich mužov, milovali deti“ (Tit 2, 2-3). Úcta k starému človeku sa stala vo Svätom Písme zákonom: „Pred šedivou hlavou vstaň, cti si staršiu osobu“ (Lv 19, 32). Keď ide o vlastných rodičov, tak ten zákon je ešte prísnejší a Boh ho zahrnul do Desatora Božích prikázaní: „Cti svojho otca a svoju matku, aby si dlho žil na zemi, ktorú ti dal Pán, tvoj Boh!“ (Ex 20, 12).

Starobu treba chápať ako novú životnú etapu, ktorá seniorom otvára nevídané príležitosti k modlitbe a k prehĺbeniu sviatostného života. V tej oblasti sme azda pre životný zhon, pre prácu, pre iné starosti mnoho zanedbali. Naraz objavíme voľný čas a akoby nový svet: môžeme sa venovať rozmýšľaniu a modlitbe ako rozhovoru s niekým, kto je nám vždy prítomný, lebo „v ňom žijeme, hýbeme sa a sme“ (Sk 17, 28), ako hovorí sv. Pavol Aténčanom. Boh nás pozýva, aby sme si našli aj cestu a miesto pre apoštolát, pre službu iným ľuďom, pre charitatívnu činnosť. Každý senior si vie predstaviť ľudí vo vlastnom okolí, ktorým môže ponúknuť a poskytnúť pomoc, potešiť ich svojou návštevou a dobrým slovom i radou, prípadne aj darčekom, alebo aspoň úsmevom. Dnes sa tiež vo farnostiach utvárajú pastoračné rady, ľudia sa združujú v rôznych hnutiach za dobré ciele, každý by mal cítiť aj povinnosť svedčiť o svojej viere a ohlasovať ju v osobnom styku s inými. Koľko dobra sa dá spraviť napríklad v dome dôchodcov.

Ale rodina ostáva najprirodzenejším a najľahším prostredím pre činnosť starých rodičov. V koľkých rodinách dostávajú vnúčatá prvé základy viery od starých rodičov. Dnes nastali časy, keď sa aj starým rodičom priznáva vážna výchovná úloha najmä v náboženskom ohľade. Rodičia sú zväčša v práci, nemajú čas na deti. Z našich rodín skoro úplne zmizla modlitba, starí rodičia môžu priviesť nápravu.

Nemôžeme však pri tejto úvahe nespomenúť smrť, ktorú často predchádza choroba alebo fyzická krehkosť. Oboje nám pôsobí zármutok a strach. Ľudská skúsenosť nám predstavuje smrť ako koniec a zánik. Tu nám prichádza na pomoc viera v posmrtný život. Máme ešte pred očami vznešený príklad, ako pokojne prijať smrť, ktorá je iba prechodom zo života do života. Je to Ján Pavol II., ktorý čakal na „odchod do domu Otca“ takmer v priamom prenose. Práve on hovorí o starobe a o smrti takto: „Viera osvecuje a vysvetľuje tajomstvo smrti a vnáša do staroby pokoj, takže ju netreba chápať a prežívať ako nečinné očakávanie zničujúcej udalosti, ale ako sľubné priblíženie sa k méte plnej zrelosti. Roky staroby treba prežívať v dôvery plnom odovzdaní sa do rúk Boha, starostlivého a milosrdného Otca“. Pridal aj dôležité upozornenie: „Musíme opäť získať správnu perspektívu, z ktorej život vidíme ako celok. Správnou perspektívou je večnosť a život v každej etape je na ňu dôležitou prípravou. I staroba má svoju úlohu v pokračujúcom procese dozrievania človeka na ceste k večnosti“.

Jozef kard. Tomko