Príhovor Benedikta XVI. pri liturgickej slávnosti ukončenia Mimoriadnej biskupskej synody pre Blízky východ

Vatikán (25. októbra, RV) – Včera 24. októbra o 10.00 hod. pápež Benedikt XVI. predsedal v Bazilike sv. Petra eucharistickej slávnosti, ktorou sa ukončila Mimoriadna biskupská synoda pre Blízky východ. Jeho homíliu vám ponúkame v plnom znení.
Drahí bratia v biskupskej službe,
vážení páni a vážené dámy,
drahí bratia a sestry!Po dvoch týždňoch od otváracej slávnosti sme sa znovu zišli v deň Pána okolo oltára Vyznania v Bazilike sv. Petra, aby sme uzavreli Mimoriadne zasadanie biskupskej synody pre Blízky východ. V našich srdciach je hlboká vďačnosť Bohu, ktorý daroval túto mimoriadnu skúsenosť nielen nám, ale i dobru celej Cirkvi, Božiemu ľudu, ktorý žije v krajinách medzi Stredozemím a Mezopotámiou. Ako biskup Ríma by som rád zdieľal túto vďačnosť spolu s vami, ctihodní synodálni otcovia: kardináli, patriarchovia, arcibiskupi, biskupi. Ďakujem zvlášť generálnemu sekretárovi, štyrom predsedom delegácie, generálnemu relátorovi, zvláštnemu sekretárovi a všetkým spolupracovníkom, ktorí v týchto dňoch neúnavne pracovali.
Dnes dopoludnia sme opustili synodálnu aulu a prišli sme do „chrámu modliť sa“. Preto sa nás priamo týka podobenstvo o farizejovi a mýtnikovi, rozprávané Ježišom a podané evanjelistom svätým Lukášom (porov. 18, 9-14). Tiež by sme mohli byť pokúšaní ako farizej a pripomínať Bohu naše zásluhy, azda s myšlienkou na úsilie uplynulých dní. Aby však modlitba mohla vystúpiť k nebu, musí vyjsť zo srdca pokorného a jednoduchého. A preto aj my na záver tejto cirkevnej udalosti chceme predovšetkým vzdávať vďaky Bohu nie za naše zásluhy, ale za dar, ktorý nám poskytol on. Uznávame, že sme nepatrní a potrebujeme spásu i milosrdenstvo; uznávame, že všetko pochádza od neho a že iba s jeho milosťou sa uskutoční to, čo nám daroval Duch Svätý. Iba tak sa budeme môcť „vrátiť domov“ skutočne obohatení, ospravedlnení a schopní kráčať po cestách Pána.
Prvé čítanie a responzoriálny žalm kladú dôraz na tému modlitby, pričom zdôrazňujú, že v Božom srdci má tým väčšiu moc, čím viac je ten, kto sa modlí, v stave núdze a utrpenia. „Modlitba chudobného preniká nebesia,“ tvrdí Sirachovec (35,21); a žalmista dodáva: „Blízko je Pán tým, ktorí majú srdce skrúšené, zlomených na duchu zachraňuje“ (34,19). Myslíme na mnohých našich bratov a sestry, ktorí žijú v oblasti Blízkeho východu a ocitli sa v neutešených situáciách, niekedy veľmi ťažkých, jednak v materiálnej núdzi, jednak kvôli malomyseľnosti a situácii napätia, nikdy strachu. Božie slovo nám dnes ponúka svetlo utešujúcej nádeje tam, kde predstavuje personifikovanú modlitbu, ktorá „neustáva, pokiaľ Najvyšší nezakročí, nerozsúdi spravodlivo a neobnoví právo“ (Sir 35,21-22). Aj toto puto medzi modlitbou a spravodlivosťou nám umožňuje zamyslieť sa nad mnohými situáciami vo svete, osobitne na Blízkom východe. Volanie chudobného a utlačeného nachádza bezprostrednú ozvenu u Boha, ktorý zasahuje, aby dal východisko, aby opäť ustanovil budúcnosť slobody, horizont nádeje.
Túto dôveru v blízkeho Boha, ktorý oslobodzuje svojich priateľov, dosvedčuje apoštol Pavol v dnešnom čítaní z druhého listu Timotejovi. Pavol, ktorý už vidí blížiaci sa koniec pozemského života, bilancuje: „Dobrý boj som bojoval, beh som dokončil, vieru som zachoval...“ (2 Tim 4,7). Pre každého z nás, drahí bratia v biskupskej službe, je to nasledovaniahodný vzor. Kiež by nám Božia dobrota dopriala, aby sme došli k podobnému zúčtovaniu! „Pán,“ pokračuje svätý Pavol, „stál pri mne a posilňoval ma, aby sa cezo mňa naplnilo ohlasovanie a aby ho počuli všetky národy (2 Tim 4,16-17). Tieto slová zaznievajú s
mimoriadnou silou v
túto nedeľu, kedy slávime Svetový deň misií! Spoločenstvo s
ukrižovaným a zmŕtvychvstalým Ježišom, svedectvo jeho lásky. Skúsenosť apoštola je paradigmatická pre každého kresťana, osobitne pre nás pastierov. Zdieľali sme silný okamžik cirkevného spoločenstva. Teraz sa rozlúčime, aby sme sa vrátili každý ku svojmu vlastnému poslaniu, ale vieme, že zostávame spojení, zostávame v jeho láske.
Synodálne zasadanie, ktoré dnes končí, malo neustále na zreteli podobu prvého kresťanského spoločenstva, ako je popísané v Skutkoch apoštolov: „Množstvo veriacich malo jedno srdce a jednu dušu“ (Sk 4,32). Táto skutočnosť bola zakusovaná v uplynulých dňoch, kedy sme zdieľali radosti i bolesti, starosti i nádeje kresťanov Blízkeho východu. Prežívali sme jednotu Cirkvi v rozmanitosti cirkví prítomných v daných regiónoch. Vedení Duchom Svätým sme sa stali „jedným srdcom a jednou dušou“ vo viere, v nádeji a v láske, osobitne v priebehu slávenia Eucharistie, zdroja a vrcholu cirkevného spoločenstva ako i pri liturgii hodín, slávených každé ráno v jednom zo sedmich rítov Blízkeho východu. Zhodnotili sme tiež liturgické, duchovné a teologické bohatstvo Katolíckych cirkví východného obradu ako i latinskej Cirkvi. Išlo o výmenu cenných darov, z ktorých mali úžitok všetci synodálni otcovia. Bolo by žiaduce, aby sa táto pozitívna skúsenosť opakovala tiež v jednotlivých komunitách Blízkeho východu podporou účasti veriacich na liturgickom slávení ostatných katolíckych rítov, a tak došlo k otvorenosti voči dimenzii všeobecnej Cirkvi.
Spoločná modlitba nám pomohla tiež čeliť výzvam Katolíckej cirkvi na Blízkom východe. Jednou z nich je spoločenstvo v rámci každej cirkvi sui iuris ako i vo vzťahoch medzi Katolíckymi cirkvami rôznych tradícií. Ako nám pripomenul dnešný úryvok z evanjelia (porov. Lk 18,9-14), potrebujeme pokoru, aby sme uznali naše obmedzenia, naše chyby a zanedbania, aby sme mohli skutočne tvoriť „jedno srdce a jednu dušu“. Plnšie spoločenstvo v rámci Katolíckej cirkvi uľahčuje tiež ekumenický dialóg s ostatnými cirkvami a cirkevnými spoločenstvami. Katolícka cirkev zdôraznila i na tomto zasadaní synody svoje hlboké presvedčenie o nevyhnutnosti pokračovať v tomto dialógu, aby sa plne uskutočnila modlitba Pána Ježiša, „aby všetci boli jedno“ (Ján 17,21).
Na kresťanov Blízkeho východu možno vzťahovať slová Pána Ježiša: „Neboj sa, maličké stádo, lebo vášmu Otcovi sa zapáčilo dať vám kráľovstvo“ (Lk 12,32). Aj keď nie početní, predsa sú nositeľmi Dobrej zvesti lásky Božej k človeku, lásky, ktorá sa zjavila práve vo Svätej zemi v osobe Ježiša Krista. Toto Slovo spásy, posilnené sviatostnou milosťou, znie obzvlášť účinne na miestach, v ktorých bolo božskou Prozreteľnosťou napísané a je jediným Slovom schopným prelomiť bludný kruh pomsty, nenávisti a násilia. Z očisteného srdca, ktoré je v pokoji s Bohom i s blížnym, môžu vzísť námety a iniciatívy pokoja na miestnej, národnej i medzinárodnej úrovni. V tomto diele, ku ktorého realizácii je povolané celé medzinárodné spoločenstvo, môžu a majú kresťania ako plnohodnotní občania poskytnúť svoj prínos duchom blahoslavenstiev a stať sa tvorcami pokoja a apoštolmi zmierenia k prospechu celej spoločnosti. Príliš dlho trvajú na Blízkom východe konflikty, vojny, násilia a terorizmus. Pokoj, ktorý je darom Boha, je tiež výsledkom úsilia ľudí dobrej vôle, národných a medzinárodných inštitúcií, osobitne štátov, ktoré sa najviac snažia nájsť riešenie konfliktov. Nikdy nie je treba rezignovať pred absenciou pokoja. Mier je možný. Mier je naliehavý. Mier je neodmysliteľnou podmienkou života hodného ľudskej osoby a spoločnosti. Mier je tiež najlepším liekom na zastavenie emigrácie z Blízkeho východu. „Pre Jeruzalem proste o pokoj,“ hovorí nám žalm (Ž 122,6). Modlime sa za pokoj vo Svätej zemi. Modlime sa za pokoj na Blízkom východe a usilujme o to, aby sa tento dar Boží, ponúknutý ľuďom dobrej vôle, šíril do celého sveta.
Ďalším prínosom, ktorý kresťania môžu priniesť spoločnosti, je povedomie autentickej slobody náboženstva a svedomia, jedného zo základných práv ľudskej osoby, ktoré by malo byť vždy rešpektované každým štátom. V mnohých krajinách Blízkeho východu už existuje sloboda kultu, zatiaľ čo priestor slobody náboženstva je nezriedka značne obmedzený. Rozšírenie tohto priestoru slobody je požiadavkou, ktorej splnenie zaručí všetkým členom rôznych náboženských komunít pravú slobodu žiť a vyznávať vlastnú vieru. Tento argument by sa mohol stať predmetom dialógu medzi kresťanmi a moslimami, dialógu, ktorého naliehavosť a užitočnosť zdôraznili synodálni otcovia.
V priebehu synodálnych prác bola často zdôraznená nevyhnutnosť opätovne predkladať evanjelium ľuďom, ktorí ho málo poznajú alebo sa dokonca od Cirkvi vzdialili. Nezriedka bolo upozorňované na naliehavú potrebu novej evanjelizácie tiež na Blízkom východe. Ide o témy značne rozšírené predovšetkým v krajinách so starobylou kresťanskou tradíciou. Tiež nedávne vytvorenie Pápežskej rady pre novú evanjelizáciu odpovedá na túto hlbokú požiadavku. Preto som po konzultácii s biskupstvami celého sveta a riadnou Radou generálneho sekretariátu Biskupskej synody rozhodol, aby sa budúce všeobecné zasadanie Biskupskej synody konalo v roku 2012 na tému: „Nova evangelizatio ad christianam fidem tradendam – Nová evanjelizácia pre odovzdávanie kresťanskej viery“.
Drahí bratia a sestry Blízkeho východu! Skúsenosť týchto dní nech vás uistí, že nikdy nie ste sami, že vás vždy sprevádza Svätá stolica a celá Cirkev, ktorá sa zrodila v Jeruzaleme, rozšírila na Blízkom východe a potom do celého sveta. Zverme uplatnenie výsledkov tohto Mimoriadneho zasadania pre Blízky východ ako i prípravu všeobecného zasadania blahoslavenej Panne Márii, Matke Cirkvi a Kráľovnej pokoja. Amen.

Preložil Peter Dufka