Zamyslenie na 30. nedeľu v Cezročnom období.

Zamyslenie pripravil Marek Sopko, kňaz Rožňavskej diecézy, ktorý študuje fundamentálnu teológiu na Pápežskej Gregorovej univerzite v Ríme.
 Keď čítame evanjelium dnešnej nedele, prichádza mi na myseľ konštatovanie, že chrám bol kedysi centrom obce, mesta. Do neho smerovali dennodenne kroky veriacich, aby tam priniesli svoje radosti, ale aj bolesti – Bohu, do ktorého vkladali svoju nádej.

Ježiš rozpráva podobenstvo o farizejovi a mýtnikovi. Ohniskom podobenstva je chrám, do ktorého prichádzajú obaja modliť sa. Sám Pán však vysvetľuje, že toto slovo hovorí tým, „ktorí si o sebe namýšľali, že sú spravodliví a ostatnými pohŕdali“. Otvorene tu kritizuje postoj ich srdca, pretože ich náboženský život sa stal nástrojom v ich rukách, na ktorom postavili svoje sebavedomie. Dokonalosť v zachovávaní zákona zrazu separovala tých spravodlivých od ostatných až tak, že spravodliví prestali vnímať svojich blížnych ako bratov vo viere. A to bola hrozná vec, keď človek postavil Boha do svojich služieb. Tento Boh nutne rozbíjal akékoľvek spoločenstvo veriacich. Takémuto obrazu Boha človek nedokázal veriť. Bol odsúdený na tiesnivú samotu, v ktorej Božie pôsobenie nemohol vnímať. Farizej prichádza do chrámu ako hrdý veriaci, pretože navonok sa postí, dáva desiatky – samé dobré veci. Lenže to je jediné, čo mu z jeho náboženstva zostalo. A keďže si zvykol, že so svojím Bohom už dlho nemá žiadnu živú skúsenosť, zdá sa mu, že pôst a desiatky sú to, čo ho ešte udrží nad hladinou. Opak je ale pravdou. Čím ďalej, tým viac ho zotročujú. Tragédiou v tom všetkom je, že spravodlivý si to hádam ani neuvedomuje. Zdá sa však, že nechce ísť inou cestou, vedome sa vyhýba Bohu. Dáva, čo je mu povinný dať, no nedáva mu seba. A keďže nie je schopný dať Bohu seba, nedáva seba ani iným. Ježiš kritizuje takú náboženskú dokonalosť, v ktorej jeho Duch, ale aj človek nemajú miesto. Na druhej strane je tu mýtnik. Už v samom základe človek zlej povesti: charakterovo pokrivený, falošný, mamonár. A ten, uvedomujúc si Božiu veľkosť a svoju hriešnosť, sa nezmôže na nič iné, iba na to, že prosí: „Bože, buď milostivý mne hriešnemu.“ V tejto chvíli ho ožiarila milosť pravdy a pravda „Osoby“. Uvedomil si hriešnosť svojich skutkov, ktoré ho oddelili v živote od Boha, ale aj od blížnych. A preto prosí o to podstatné, o milosrdenstvo, aby v ňom mohol vyraziť nový život.

Viacerí komentátori tohto evanjelia hovoria, že dnešná spoločnosť žije v iných kultúrnych podmienkach a že dnešného človeka nemožno celkom vtesnať do postoja farizeja alebo mýtnika. Farizej nám dnes trochu pripomína ateistu alebo neveriaceho, ktorý prosí Boha vždy len za svoje dobro a často vtedy, keď prežíva veci, ktoré pre neho majú v živote veľký význam: nové miesto v práci, dobrá manželka, dobré auto, dobrý plat, priatelia na intelektuálnej úrovni, dobrá dovolenka, úspešný život pre svoje deti... Tento človek nevie prosiť o Božie veci. Nikto ho to neučil a nevie, že Boh dá Ducha Svätého tým, ktorí ho prosia (por. Lk 11,13). V kútiku duše vyznáva, aké by bolo dobré, keby Boh bol. A tak verí aspoň v takého Boha, akého nosí v sebe. Paradoxne, náboženský farizej sa javí ako človek bez Boha. A opačne, mýtnik, o ktorom by nikto nepovedal, že sa môže vedieť modliť, žiada o Boží dar milosrdenstva. To je znak, že Boží Duch skúma hlbiny každého ľudského srdca. Z toho vyplýva, že modliť sa je ľudské. Pre nás kresťanov to ale znamená, že naša náboženská prax a morálka sa nesmú stať nástrojom v našich rukách, ktorými budeme iných ponižovať, pretože my sme tí lepší, a preto hodnotnejší pred Bohom ako iní. Musí nám ísť o Krista, ktorý nás urobí zrelými vo viere a láske. Uzdraví a správne nasmeruje naše túžby a motivácie, aby s nami nelomcovali. A tak ovocím pravej nábožnej dokonalosti je poníženosť, ktorá dá šancu vyniknúť našim blížnym. Sám Kristus nám ju odporúča ako cestu služby, po ktorej môže skrze nás prísť a zažiariť našim blížnym. Niekedy máme pocit, že toho nie sme schopní, a je to pravda. Ale ak ho budeme s dôverou o to prosiť, on to urobí. Vtedy pochopíme, že hrať sa na lepších je bláznovstvom a v Kristovi sa jeden druhému stávame bratom.

V každom z nás je tak trochu farizej a tak trochu mýtnik. Postoj, ktorý z času na čas ignoruje Boha, lebo sa bojí, žeby mu Boh mohol zobrať to, čo miluje. Skúsenosť mnohých nás však učí, že Boh, dobrotivý otec, nás chce skrze svoju cestu poníženosti, modlitby a služby pre iných naučiť pociťovať vieru ako živý vzťah s ním, premenený do vzťahov s našimi blížnymi. Robí to preto, aby nás urobil šťastnými. Dovoľme mu, aby v nás konal svoje dielo spásy.



Marek Sopko