2010-10-18 18:10:10

Príhovor Benedikta XVI. pri litrugickej slavnosti svätorečenia šiestich blahoslavených


Vatikán (18. októbra, RV) – Včera 17. októbra o 10.00 hod. pápež Benedikt XVI. predsedal na Námestí sv. Petra eucharistickej slávnosti, pri ktorej kanonizoval šiestich blahoslavených. Jeho homíliu vám ponúkame v plnom rozsahu:

„Drahí bratia a sestry,

dnes sa na Námestí sv. Petra obnovuje oslava svätosti. S radosťou vás všetkých srdečne vítam, ktorí ste pricestovali i z veľkej vzdialenosti, aby ste sa na nej zúčastnili. Osobitne pozdravujem kardinálov, biskupov a generálnych predstavených inštitútov založených novými svätými, ako aj oficiálne delegácie a všetky civilné autority. Spoločne sa snažme prijať to, čo nám Pán hovorí vo Svätom písme, ktoré sme si práve vypočuli. Liturgia tejto nedele nám ponúka zásadné poučenie: potrebu neustálej modlitby, bez prestania. Niekedy sme unavení z modlitby, máme dojem, že modlitba nie je užitočná pre život, že je málo účinná. Preto sme v pokušení venovať sa aktivite, využiť všetky ľudské prostriedky na dosiahnutie našich cieľov a neobraciame sa k Bohu. Avšak Ježiš tvrdí, že sa treba stále modliť a približuje nám to prostredníctvom typického podobenstva (porov. Lk 18, 18).

Toto podobenstvo hovorí o sudcovi, ktorý sa nebojí Boha a nemá žiadny rešpekt pred nikým, o sudcovi, ktorý nemá nijaký kladný postoj, ale hľadá len svoj vlastný prospech. Nemá strach z Božieho súdu a nemá úctu k iným. Druhou postavou je vdova, osoba v situácii slabosti. V Biblii sú vdova a sirota najnúdznejšie kategórie, pretože v skutočnosti sú bezbranné a bez prostriedkov. Vdova ide za sudcom a prosí ho o spravodlivosť. Jej možnosti, že bude vypočutá, sú takmer nulové, pretože sudca ňou opovrhuje a ona na neho nemôže urobiť žiaden nátlak. Nemôže sa odvolať ani na náboženské zásady, pretože sudca sa Boha nebojí. Preto sa zdá, že táto vdova nemá žiadnu šancu. Ale ona nalieha, neúnavne prosí, je neodbytná, a tak nakoniec dokáže od sudcu dosiahnuť výsledok. Na tomto mieste Ježiš robí reflexiu, používajúc silný argument: ak sa nespravodlivý sudca nakoniec dal presvedčiť prosbami vdovy, o čo skôr Boh, ktorý je dobrý, vypočuje tých, čo ho prosia. Boh je skutočne zosobnená štedrosť, je milosrdný, a teda vždy ochotný vypočuť modlitby. Preto nikdy nesmieme zúfať, ale v modlitbe vždy naliehavo prosiť.

Záver evanjeliového úryvku hovorí o viere: „Ale nájde Syn človeka vieru na zemi, keď príde?“ (Lk 18, 8). Je to otázka, ktorá chce posilniť vieru z našej strany. Je jasné, že modlitba musí byť výrazom viery, inak to nie je pravá modlitba. Ak niekto neverí v dobrotu Boha, nemôže prosiť adekvátnym spôsobom. Viera je podstatným základom postoja modlitby. A toto vedeli šiesti noví svätí, ktorí sú dnes predstavení k úcte univerzálnej Cirkvi. Stanisław Kazimierczyk Sołtys, André Alfred Bessette, Cándida María od Ježiša, Mary MacKillopová, Giulia Salzanová, a Battista Camilla Varanová.
Svätý Stanisław Kazimierczyk, rehoľník z XV. storočia, môže byť aj pre nás príkladom a orodovníkom. Celý jeho život bol spojený s Eucharistiou. Najprv v Kostole Božieho Tela v Kazimierzi, v dnešnom Krakove, kde sa pri otcovi a matke naučil viere a zbožnosti; kde zložil aj rehoľné sľuby u Regulárnych kanonikov; kde pôsobil ako kňaz, vychovávateľ a kde sa staral o chudobných. Osobitným spôsobom bol priťahovaný k
Eucharistii, skrze vrúcnu lásku ku Kristovi, prítomnému pod spôsobmi chleba a vína, a v prežívaní tajomstva jeho smrti a zmŕtvychvstania, ktoré sa nekrvavým spôsobom realizuje vo svätej omši. Praktizovanie lásky k blížnemu bolo prejavom a dôkazom jeho spojenia s Eucharistiou.

Brat André Bessette, pôvodom z kanadského Quebecu, rehoľník Kongregácie Svätého kríža, zakúsil veľa chudoby a utrpenia. Utiekal sa k Bohu v modlitbe a žil intenzívnym vnútorným životom. Ako vrátnik kolégia Našej Panej v Montreale prejavoval neobyčajnú sociálnu lásku a usiloval sa slúžiť všetkým núdznym, ktorí za ním s dôverou prichádzali. I keď nemal vysoké vzdelanie, pochopil, v čom je podstata viery. Veriť pre neho znamenalo dobrovoľne a s láskou sa poddať Božej vôli. Bol preniknutý Ježišovým tajomstvom a zakúšal blahoslavenstvo ľudí čistého srdca. Táto milosť jednoduchosti mu umožnila vidieť Boha. Vybudoval Oratórium svätého Jozefa v Montreale a zostal jeho verným správcom až do svojej smrti v roku 1937. Bol svedkom nespočetných uzdravení a obrátení. „Nežiadajte úľavy v ťažkostiach,“ hovorieval, „ale skôr proste o milosť dobre ich znášať.“ Všetko vnímal ako reč Boha a jeho prítomnosti. Kiež by sme i my podľa jeho vzoru nachádzali v našom živote Boha a objavovali jeho prítomnosť. Príklad brata Andréa nech inšpiruje kresťanský život Kanaďanov!
„Nájde Syn človeka na zemi vieru, až príde?“ Dnes, keď uvažujeme nad Matkou Candidou od Ježiša, môžeme s istotou povedať, že áno. Táto mladá žena bola jednoduchého pôvodu a srdca, v ktorom prebýval Boh a ktoré mu odovzdala, keď v priebehu svojej formácie u jezuitov urobila veľké rozhodnutie „žiť iba pre Boha“. Ako sama priznáva pred smrťou, tomuto rozhodnutiu zostala celý život verná. Žila pre Boha a pre jeho vôľu, aby dosiahla všetkých a všetkým priniesla neochvejnú nádej, osobitne tým, ktorí ju najviac potrebujú. „Kde nie je miesto pre chudobných, tým skôr tam nie je miesto pre mňa,“ hovorila nová svätica, ktorá prekvapovala spolusestry svojou túžbou po Ježišovi, oddanosťou výchove a pomocou ženám. Tak sa zrodili Ježišove dcéry, ktoré dnes majú vo svojej zakladateľke vznešený príklad misionárskeho poslania a nadšenia. V mnohých krajinách, kam dosiahol duch a apoštolská horlivosť Matky Candidy, viedol k nasledovaniu.
Ty však vytrvaj v tom, čo si sa naučila a čo ti bolo zverené, pretože vieš, od koho si sa naučila múdrosti, ktorá vedie ku spáse skrze vieru v Krista Ježiša.“ Mnoho rokov prijímali nespočetní Austrálčania dobrá od učiteľov inšpirovaných odvážnym a svätým príkladom horlivosti, vytrvalosti a modlitby Matky Mary MacKillopovej. Ako mladá žena sa zasvätila výchove chudobných v dedinských oblastiach Austrálie a inšpirovala ďalšie ženy, aby sa k nej pridali. Založila tak prvú ženskú rehoľnú komunitu na tomto kontinente. Venovala pozornosť každej mladej osobe, ktorá jej bola zverená, bez ohľadu na spoločenské postavenie. Starala sa o ich intelektuálnu a duchovnú formáciu. Modlitba ku sv. Jozefovi a nezlomná dôvera k Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu, ktorému zasvätila svoju rehoľnú kongregáciu, priniesli tejto svätej žene i napriek mnohým ťažkostiam potrebné milosti, aby zostala verná Bohu i Cirkvi. Na príhovor Mary MacKillopovej jej dnešné nasledovateľky naďalej s vierou a pokorou slúžia Bohu a Cirkvi.
V druhej polovici XIX. storočia v Campanii, na juhu Talianska, Pán povolal mladú učiteľku základnej školy Júliu Salzanovú a urobil z nej apoštolku kresťanskej výchovy, zakladateľku Kongregácie sestier katechétok Najsvätejšieho Ježišovho Srdca. Matka Júlia pochopila dôležitosť katechézy v Cirkvi a spájajúc pedagogickú prípravu s duchovnou horlivosťou sa jej venovala veľkodušne a rozvážne, prispejúc tak k formácii osôb každého veku a sociálnej vrstvy. Svojím spolusestrám opakovala, že túži učiť katechizmus až do poslednej hodiny svojho života a dokazovať celou svojou bytosťou, že „nás Boh stvoril, aby sme ho poznali, milovali a slúžili mu v tomto živote“ a že nič nemá prednosť pred týmto poslaním. Príklad a príhovor svätej Júlie Salzanovej nech podporujú Cirkev v jej neustálej úlohe ohlasovať Krista a formovať autentické kresťanské svedomie.

Svätá Battista Camilla Varanová, klariska z XV. storočia, dôsledne svedčila o evanjeliovom zmysle života, osobitne svojou vytrvalosťou v modlitbe. Ako 23-ročná vstúpila do kláštora v Urbine a zaradila sa medzi protagonistky veľkého hnutia za obnovu ženskej františkánskej spirituality, ktorá chcela naplno obnoviť charizmu svätej Kláry z Assisi. Založila nové kláštory: V Camerine, kde bola viac krát zvolená za abatišu, vo Ferme a v San Severine. Život svätej Battisty, úplne ponorenej do Božej hĺbky, bol neustálou askézou a vyznačoval sa hrdinskou láskou k Bohu a blížnemu. Bol poznačený veľkými utrpeniami a mystickými útechami. Preto sa rozhodla, ako sama píše, „vstúpiť do Najsvätejšieho Ježišovho Srdca a utopiť sa v oceáne jeho najtrpkejších utrpení“. V čase, keď Cirkev trpela pre uvoľnené mravy, vydala sa na cestu pokánia a modlitby, oduševnená vrúcnou túžbou po obnove mystického tela Kristovho.

Drahí bratia a sestry, vzdávajme vďaky Pánovi za dar svätosti, ktorý žiari v Cirkvi a dnes sa odráža na tvárach týchto našich bratov a sestier. Ježiš pozýva každého z nás, aby sme ho nasledovali, aby sme boli dedičmi večného života. Nechajme sa pritiahnuť týmito svetlými príkladmi, nechajme sa viesť ich učením, aby naša existencia bola piesňou chvály Bohu. Nech nám túto milosť vyprosí Panna Mária na príhovor šiestich nových svätých, ktorých si dnes s radosťou uctievame. Amen.

Preklad: Peter Dufka SJ







All the contents on this site are copyrighted ©.