Zamyslenie na 29. nedeľu v Cezročnom období

Pripravil Marek Haratim, vicerektor Pápežského slovenského kolégia sv. Cyrila a Metoda v Ríme

Vážení poslucháči!

Jeden z najväčších komplimentov, ktoré nám môžu v živote vysloviť sú podľa môjho názoru nasledujúce slová: Na tohto človeka sa dá spoľahnúť. Ak Vám niekto povie, že sa na Vás dá spoľahnúť, hreje Vás to pri srdci a zároveň vás to zaväzuje. Takáto charakteristika nás zároveň vyzýva byť stále spoľahlivý a neobmedziť sa na občasné svetlé chvíľky.

Prvé čítania 29. cezročnej nedele nám však akoby vyvracali túto úvodnú myšlienku a hovoria nám, že sa treba predovšetkým spoliehať na Pána. Ako to vlastne je? Prvé čítanie nám predstavuje boj Izraelitov proti Amalekitom, kde Mojžiš s vystretými rukami pomáha bojujúcim Izraelitom. Mohli by sme povedať, že vďaka Mojžišovi porazí Izrael v hrdinskom boji nepriateľa. Vieme však, že Mojžiš svoju moc nemá od seba samého. Sám sa neraz bráni svojej úlohe, ktorú dostal od Pána. Ľud, ktorý vedie je nepoddajný, tvrdý a spurný. Ako hovorí jeho skúsenosť, nemôže sa spoľahnúť ani na pomoc svojich spolupútnikov. Ale Mojžiša si vyvolil Boh, aby vyslobodil Izrael z Egypta. A vieme aj to, že predovšetkým Boh je ten, kto Izraelitov vedie, ochraňuje a sprevádza na ich putovaní. V sile Božej pomoci sa dá spoľahnúť aj na Mojžiša, jeho verného služobníka.

Izrael je predobrazom Cirkvi, Božieho ľudu, ktorého Boh vedia na jeho púti dejinami. Cirkev tvoríme my všetci, ktorí sme pokrstení v mene Otca i Syna i Ducha Svätého a bola nám zverená úloha kráčať našimi osobnými dejinami. Aká je naša úloha? Odpoveď nám ponúka dnešné druhé čítanie z listu svätého Pavla Timotejovi: Hlásaj slovo, naliehaj vhod i nevhod, usvedčuj, karhaj a povzbudzuj so všetkou trpezlivosťou a múdrosťou.(2Tim 4,2)Zdá sa mi akoby Timotejovi Pavol hovoril: snaž sa aby sa na teba, ako svedka Ježiša Krista dalo stále spoľahnúť. Aká je to výzva! Apoštol národov ju adresuje svojmu milovanému žiakovi a zrejme biskupovi miestnej Cirkvi, ale samozrejme aj všetkým nám.

Áno, nás všetkých vyzýva Apoštol národov hlásať slovo. Slovo, ktoré nám bolo zverené. Božie slovo, ktoré má moc spasiť naše duše. Samozrejme vieme, že neohlasujeme seba samého, ale Ježiša Krista, ktorého sme prijali, vierou odpovedáme na jeho volanie, a ktorý nás v sile svojho Ducha vedie na našej životnej ceste. Nie my sami, nie svoje vlastné myšlienky, svoje osobné názory a nadobudnuté životné filozofie, ale ohlasujeme Ježiša Krista a jeho kráľovstvo. Tak ako to robili už prví Ježišovi učeníci. „Prví kresťania ohlasovali kráľovstvo Krista, Boha alebo jednoducho večné kráľovstvo nášho Pána Ježiša Krista. V hlásaní Ježiša Krista, s ktorým je kráľovstvo identické, má hlásanie prvotnej cirkvi stredobod” (porov.RM 16).

Lenže ako naplniť túto veľkú výzvu? V dnešnom svete cítime ťarchu tejto úlohy, povedané v duchu dnešného čítania – mnohokrát nám „oťažievajú ruky“ a hoci cítime Božiu pomoc, predsa len nie sme si stopercentne istí svojou neustálou spoľahlivosťou. Máme svetlé chvíľky, kedy dokážeme pekné veci, ale vieme, že pri úprimnom spytovaní svedomia nájdeme aj temné stránky našich dní. Možno je to aj dobré, drahí priatelia. Prinajmenej dospejeme k poznaniu vlastných limitov a v pokore uznáme, že takáto úloha je nad naše sily. Kto nám teda pomáha?

Duch Svätý je ten, ktorý dáva človekovi svetlo a silu, aby odpovedal na svoje najvyššie povolanie. Duchom "môže človek dospieť vo viere k rozjímaniu a zakusovaniu tajomstva Božieho plánu spásy". Okrem toho musíme pripustiť, že Duch Svätý všetkým poskytuje možnosť prísť do styku s veľkonočným tajomstvom, spôsobom len Bohu známym. Cirkev vie, že človek Duchom Božím posilnený, nemôže zostať celkom nedotknutý problémami náboženstva a "že vždy bude mať túžbu spoznať aspoň v obrysoch, čo je zmysel jeho života, jeho konania, jeho smrti (RM 36-37).

Prichádzame k záveru, že ak odpovedáme na Božie volanie vierou, ak v sile Ducha Sv. ohlasujeme Ježiša Krista a jeho kráľovstvo, potom v takejto veľkej úlohe nemôžeme zostať osamelí. Veď aj naše spoločenstvá, v ktorých prežívame svoju vieru sú spoločenstvá veriacich – teda, tých, ktorí sa obracajú na Pána, u neho hľadajú svetlo a silu. Evanjelium dnešnej nedele sa v podobenstve o nespravodlivom sudcovi a vdove Ježišovými slovami obracia na každého z nás: „A Boh neobráni svojich vyvolených, čo k nemu volajú dňom i nocou, a bude k nim nevšímavý? Hovorím vám zaraz ich obráni“ (Lk 18,7-8). Táto istota, pochádzajúca z Pánových slov je radostnou správou, pre všetkých tých, ktorí aj dnes prijímajú úlohu ohlasovania. Tak, ako o tom hovorí encyklika Jána Pavla II - Redemptoris Missio:

„Zodpovednosť za úlohu ohlasovania nesie tak všeobecná Cirkev, ako i čiastkové cirkvi, celý Boží ľud, ako i rôzne misionárske sily. Každá cirkev - aj tá, ktorá pozostáva z novoobrátených - je zo svojej prirodzenosti misionárska, prijala evanjelium a rozširuje ho ďalej. Viera sa prejavuje vždy ako Boží dar, ktorý možno prežiť v spoločenstve ako rodina, farnosť, spolky a má svedectvo života a slova vyžarovať navonok. Hlásanie evanjelia skrze kresťanské spoločenstvo - najprv na vlastnom území a napokon aj inde - je účasťou na všeobecných misiách, a teda najzreteľnejším znamením zrelosti viery. Treba sa radikálne obrátiť v duchovnom postoji, stať sa misionárom - to platí pre osoby, ako i pre spoločenstvá. Pán nás volá stále vyjsť z našej sebazaujatosti a podeliť sa s ostatnými s tým, čo máme, počnúc tým najvzácnejším, vierou. Podľa misionárskeho príkazu sa majú merať všetky cirkevné orgány, farnosti a apoštolské diela. Len keď sa stane misionárskym, môže premôcť kresťanské spoločenstvo vnútorné rozštiepenia a napätia a nájsť svoju jednotu, ako i silu viery.“ (RM 49).

Drahí bratia sestry, dnes sa modlime za všetkých kresťanov, aby sa - s pomocou Božou - na nás dalo stále spoľahnúť.



Marek Haratim, vicerektor PSK SCM