Komentár Mons. Mariána Gavendu: Klamár a vrah od počiatku

Pravidelný štvrtkový komentár na tému „Klamár a vrah od počiatku“ pripravil Mons. Marián Gavedna
V minulom týždni došlo k ďalšiemu stretu kultúry života s kultúrou smrti. Udelenie Nobelovej ceny za medicínu Robertovi G. Edwardsovi, priekopníkovi života v skúmavke a štrasburské hlasovanie o rezolúcii britskej socialistky Christiny McAfferty, umožňujúcej odmietať výhradu vo svedomí spustilo po Európe hlasnú diskusiu. Radšej by som povedal celoeurópske táranie. Znova sa miešali pojmy a dojmy, sloboda a právo, ľudská dôstojnosť a finančné záujmy, v súvise so spomínanými udalosťami i úplne bez súvisu. Ako obyčajne, v dokonalom prestrojení, takže rádový občan, odsúdený na zaplatený názor médií, napokon ani nevie, prečo sa ten najväčší spiatočník, rozumej Rímskokatolícka cirkev, stále mieša len do potratov a eutanázie.
Čo sa to vlastne deje? Aby nás nezaradili medzi milovníkov katastrofických scénarov a spikleneckých teórii, o všeobecnej situácii stačí zacitovať pár myšlienok encykliky Jána Pavla II. Evangelium vitae. Možno zobudia záujem prečítať si ju s odstupom času znova aj celú.
Uznanie práva na život je podľa slov tejto encykliky „základom ľudského spolunažívania, ako aj existencie politického spoločenstva“. „Evanjelium lásky Boha k človeku, Evanjelium dôstojnosti osoby a Evanjelium života sú jediným a nerozdielnym evanjeliom“ (EV, 2). Cirkev tu len „v mene Boha opakuje naliehavú výzvu, adresovanú všetkým a každému jednotlivo: rešpektuj, chráň, miluj život a slúž životu – každému ľudskému život! Len na tejto ceste nájdeš spravodlivosť, rozvoj, pravú slobodu, pokoj a šťastie!“ (EV, 5). Týmto myšlienkam niet čo vyčítať. Prečo teda narážajú na taký ostrý odpor?
V analýze situácie encyklika vidí ako príčinu „hedonistický a nezodpovedný postoj k pohlavnému životu a egoistickú koncepciu slobody, ktorá vidí v plodení prekážku plného rozvoja osobnosti človeka. Život, ktorý sa môže zo spolužitia muža a ženy počať, stáva sa preto nepriateľom, pred ktorým sa treba rozhodne vyvarovať“ (EV, 13). Praktické postoje jednotlivcov postupne vytvorili spoločenskú atmosféru. „Falošní proroci a nepraví učitelia – pokračuje encyklika - zaznamenali v tomto storočí najväčšie úspechy. (...) Stojíme tvárou tvár k objektívnemu sprisahaniu proti životu, do ktorého sú zaangažované aj medzinárodné inštitúcie“ (...) a aj „masovokomunikačné prostriedky sa často podieľajú na tomto sprisahaní, keď vo verejnej mienke potvrdzujú kultúru, ktorá považuje uplatňovanie antikoncepcie, sterilizácie, potratu, ba aj eutanázie za znak pokroku a výdobytok slobody, zatiaľ čo postoj bezpodmienečnej obrany života predstavujú ako nepriateľa slobody a pokroku“ (EV, 17).
Sloboda si tak píli piliere, na ktorých stojí. Encyklika hovorí: „Takto sa uskutočňuje vo svojich dôsledkoch tragický zvrat v dlhom historickom procese, ktorý síce najprv vyniesol na svetlo pojem „ľudských práv“, ako prirodzených práv každej osoby, ktoré predchádzajú každú ústavu a každé zákonodarstvo ktoréhokoľvek štátu, no dnes sa dostáva do prekvapujúceho protirečenia: práve v dobe, keď sa slávnostne proklamujú nenarušiteľné práva osoby a verejne sa prehlasuje hodnota života, toto právo sa v praxi porušuje a šliape, najmä v najdôležitejších momentoch ľudskej existencie, ktorými je narodenie a smrť“ (EV, 18). Encyklika vidí v tomto stave radiálne ohrozenie celej kultúry ľudských práv a nabúranie samotného zmyslu demokratického spolunažívania. Správanie sa dostáva cez relativizovanie pravdy a v duchu „o všetkom sa možno dohodnúť, o všetkom možno vyjednávať“ do parlamentov a legislatívy. „Prvotné a neodcudziteľné právo na život sa stáva predmetom diskusie, alebo môže byť upierané na základe hlasovania v parlamente alebo z vôle časti spoločnosti, i keď početne silnejšej. Je to zhubný následok neobmedzenej vlády relativizmu: právo prestáva byť právom, lebo už nemá základ v nenarušiteľnej dôstojnosti osoby, ale sa podriaďuje vôli silnejšieho. Keď sa takto demokracia spreneveruje vlastným princípom, mení sa v podstate na totalitný systém. Štát už nie je „spoločným domom“, kde môžu všetci žiť v súlade so základnými zásadami rovnosti, ale pretvára sa v
tyranský štát, uzurpujúci si právo disponovať životom starších, bezbranných, nenarodených detí a starých, a to v mene spoločenského úžitku, ktorý v skutočnosti znamená len záujmy určitej skupiny“(EV, 20).
Milí poslucháči! Nezdá sa aj vám, že po pätnástich rokoch od vydania encykliky o evanjeliu života sa zmenilo len to, že sa teória stala ešte viac praxou? Hovoriť medzi ľuďmi o týchto tak evidentných témach znamená vyslúžiť si úškľabok, opovrhnutie, prípadne súcitné poľutovanie v duchu: „zaostalý chudáčik“. Aj medzi väčšinou obyvateľov Slovenska sa považujú základné línie kultúry smrti za najsamozrejmejšie a so svojím názorom sa dočkáte výsmechu a útoku. Aj medzi veriacimi, aj v katolíckych školách a inštitúciách. Čím to je? Sugestívnou presvedčivosťou podania a neustálym opakovaním klamných téz slobody a šťastia na jednej strane a mlčaním, zamotanou argumentáciou v prospech života na strane druhej. Chýba poukazovanie na hlbšie súvisy, na praktické dôsledky do ktorých súčasné ponímanie spoločnosti a života vedie. K duchu evanjelia života však patrí najmä alternatíva duchovne a ľudsky zdravého prežívania mladosti a rodinného života. Trápne moralizovanie len utvrdzuje v opačných postojoch. Skôr treba otvárať oči. Nešíria sa totiž len prestrojené lži, ale aj ich dôsledky. Šťastných a slobodných ľudí v spoločnosti „kultúry smrti“ evidentne ubúda. Ježišovo „evanjelium života“ sa stáva o to viac svetlom a soľou – nádejou na prežitie.