Kardinál J. Tomko: Kardinál Newman a otázka svedomia

Príhovor kardinála Jozefa Tomka
Ku koncu svojej návštevy vo Veľkej Británii Svätý Otec Benedikt XVI. vyhlási za blahoslaveného kardinála Johna Henryho Newmana, ktorý mal pohnutý život. Narodil sa 21. februára 1801 v bohatej anglikánskej rodine, mal slabé zdravie, ale pevnú zbožnosť, ktorá ho priviedla ku kňazskej vysviacke. Stal sa farárom a vynikajúcim kazateľom univerzitných študentov v Oxforde ako aj jedným z vedúcich členov Oxfordského hnutia pre obrodu anglikánskej cirkvi. Roku 1832 navštívil južné Taliansko počnúc Rímom, je však sklamaný katolíckym životom, ktorý tam vidí. Hľadal však pravdu a práve v tej dobe zložil krásnu poetickú modlitbu „Lead, kindly Light“ –„Veď ma, milé Svetlo“. Cez štúdium svätých otcov z prvých storočí a cez modlitbu objavil roku 1845 v rímsko - katolíckej pravú Cirkev Kristovu. Po štúdiách v Ríme prijal kňazské svätenie a vrátil sa do vlasti ako člen oratoriánskej rehole sv. Filipa Neri. Za štyri roky bol rektorom Katolíckej univerzity v Dubline, po návrate do Birminghamu popri tvorivej teologickej a pastoračnej činnosti redigoval časopis. Keď ho obžalovali z luhárstva, roku 1865 uverejnil obranu svojho života, „Apologia pro vita sua“, ktorú niektorí prirovnávajú k Augustínovým „Vyznaniam“. Roku 1879 ho pápež Lev XIII. vymenoval za kardinála; Newman si celkom príznačne vybral ako heslo do znaku: „Cor ad cor loquitur“ – „Hovoriť srdcom k srdcu“. Poctivo, takmer vášnivo hľadať pravdu ostalo jeho životnou cestou. Medzitým sa v Ríme uskutočnil Prvý vatikánsky koncil, ktorý definoval primát a vymedzenú neomylnosť rímskeho biskupa vo veciach viery a mravnosti, ale nemohol pokračovať, lebo talianske vojská obsadili Rím. Anglikáni obžalovali katolícku Cirkev, že pápež si vyžaduje od svojich veriacich vo svete aj v Britskom kráľovstve absolútnu poslušnosť a že z nich robí svojich otrokov. Vôbec nepochopili katolícke chápanie Cirkvi a pápeža, katolícku vieru a morálku predstavovali ako vatikánske alebo pápežove predpisy britským a iným občanom. Liberálny poslanec Gladstone nedostal vo voľbách dostatočný počet hlasov a sťažoval sa na slabú pomoc zo strany katolíkov, ktorým pápež vraj upiera slobodu svedomia. Všetko sa miešalo dokopy: vieroučné vyhlásenia, moc pápeža, sloboda svedomia, povinnosti občana voči štátu, viera a politika. Za takej konfúznej situácie napísal Newman roku 1875 knihu „List kniežaťu z Norfolku. Svedomie a sloboda“ – „Letter to the Duke of Norfolk“. V ňom vysvetlil, čo svedomie je pre každého človeka a pre veriaceho občana a obhájil jeho práva pred každou autoritou, štátnou i náboženskou.
Kardinál Newman zomrel 11. augusta 1890. Na svoj hrob si dal napísať latinský nápis: „Ex umbris et imaginibus in veritatem“ –„Z tieňov a obrazov k pravde“. Ten vyjadruje jeho životnú cestu. Nechal bohaté ovocie v známych katolíckych spisovateľoch, ako sú jeho žiaci: Hopkins, Benson, Dawson, Chesterton, Belloc, Marshall, Greene, Tolkien, až po politika Tony Blairea.
Newmana považujú za najväčšieho teológa devätnásteho storočia, ktorý už vo viacerých otázkach predchádzal Druhý vatikánsky koncil a
je aj dnes aktuálny. Ján Pavol II. si ho vysoko vážil pre jeho učenie a pre jeho svätý život; kardinál Ratzinger prezradil, že Newman bol pri zrode teologického personalizmu jeho skupiny. Zmätená situácia, ktorú Newman a katolíci vo Veľkej Británii zažili po Prvom vatikánskom koncile je akoby zrkadlom udalostí, ktoré sa už päť rokov odohrávajú u nás na Slovensku. Aj u nás sa otázka svedomia spolitizovala; výhrada svedomia, ktorá sa nachádza v ústave moderných štátov, bola v médiách zosmiešnená a priam hlúpo napadaná; dodnes ostáva háklivým problémom, ktorému sa treba vyhnúť. Objavujú sa staré, marxizmom ovplyvnené predstavy Základnej zmluvy medzi Slovenskou republikou a Svätou Stolicou ako snahy podriadiť Slovensko malému vatikánskemu štátiku. Newman môže aj Slovensku pomôcť ujasniť mysle a uspokojiť srdcia. O čo vlastne ide? Len o
konkrétne prevedenie slobody svedomia, všeobecne zaručenej aj v našej Ústave (článok 24, 1.odstavec), v reálnych životných prípadoch katolíckych občanov.
Newman nás učí, čo je svedomie, keď ho takto opisuje: „Moja prirodzenosť pociťuje hlas svedomia ako osobu. Keď ju poslúcham, cítim sa uspokojený; keď ju neposlúcham, zakúšam nepokoj – práve to, čo cítim, keď poteším alebo zarmútim drahého priateľa...Je to ako ozvena, ktorá predpokladá hlas a hlas niekoho, čo hovorí. Ja milujem a uctievam toho, čo hovorí“ (Kallista). Svedomie je teda vnútorné svetlo, ktoré nás privádza do styku so skutočnosťou živého Boha. Je akoby kompas, ktorý nám neustále ukazuje správny smer a cestu k pravde. Pod svedomím sa všeobecne rozumie ústredná vnútorná skutočnosť, ktorú Sväté Písmo označuje názvom „srdce“. Sv. Pavol tvrdí, že „pohania majú požiadavky zákona vpísané vo svojich srdciach, čo im dosvedčuje zároveň aj ich svedomie, aj ich myšlienky, ktoré sa navzájom obviňujú alebo i bránia“ (Rim 2, 15). Pohan Cicero nazýva svedomie „vnútorný vrodený nepísaný zákon“, Seneca ho zas vidí ako „posvätného ducha v nás“. Cirkevní otcovia staroveku mu dávajú rôzne názvy: „stred mravného života“ (Origenes), „Božia iskra“ (Hieronym), „Boží hlas“ (Augustín). Druhý vatikánsky koncil učí, že „človek má v srdci Bohom vpísaný zákon... svedomie je najskrytejším jadrom a svätyňou človeka, kde je sám s Bohom, ktorého hlas sa ozýva v jeho vnútri“ (GS,16).
Katechizmus katolíckej Cirkvi tvrdí, že „morálne svedomie je úsudok rozumu, ktorým človek poznáva morálnu akosť konkrétneho činu, ktorý hodlá vykonať, či práve koná alebo už vykonal...“(č.1778). Potom cituje z uvedeného „Listu“ Newmanovo tvrdenie: „Svedomie je zákon nášho ducha, ale presahuje ducha; dáva nám príkazy a znamená zodpovednosť a povinnosť, strach a nádej...Svedomie je prvým zo všetkých Kristových zástupcov“.
Newman takto odpovedal práve Gladestonovi, že katolík musí dávať prednosť dobre formovanému svedomiu ešte aj pred pápežom, ktorý je Kristovým zástupcom. Potom s anglickým humorom zakončil „List“ slovami: „Zaiste, keby som mal zamiešať náboženstvo do prípitku po obede – čo nie je veľmi vhodné –, tak by som pripil na pápeža. Ale najprv na svedomie a potom na pápeža“.
Newman nám dnes na Slovensku môže pomôcť najmä vo verejnej diskusii o svedomí a o výhrade svedomia.

Jozef kard. Tomko