Štvrtkový komentár: Krkavčie matky

Štvrtkový komentár Mons. Mariána Gavendu

Na juhoafrickej misijnej stanici som v komunite sestier sedel tak, že za chrbtom som mal múrik s doskou, na ktorý kuchárka kládla jedlá, aby si ich sestry mohli brať. S úplnou samozrejmosťou som vzal dovarenú polievku, položil doprostred stola, aby si sestry mohli nalievať na svoje taniere. Podobne som im podával mäso, zeleninu, ovocie i kávu. Väčšina sestier bola zo Spojených štátov. Po Slovenke, čo bola medzi nimi, mi odkázali, že to moje obsluhovanie ich ponižuje. Dávam im tým vraj najavo, že si nevedia zobrať samy. Moju zdesenú reakciu že predsa ide o prejav úcty a lásky sestra miernila vysvetľovaním, že kedysi boli niektorí muži voči ženám hrubí a agresívni a preto službu od muža odmietajú ako poníženie a zneschopnenie žien. Až do africkej buše teda dolieha náš klamný sklon reagovať extrémom na extrém.
Mal som nedávno podobný pocit, keď v istej relácii náboženskej televízie zaznievali chvály na výchovný systém, ktorý nedovoľuje deti k ničomu nútiť. Vraj sú ako špongia, schopná nasávať všetko, čo im predložíme lákavým spôsobom. Extrémom na extrém. Je pravda, že tvrdá drezúra pri výuke i výchove zanechala v mnohých celoživotné traumy. Aj to je pravda, že každý, a nielen dieťa, sa oveľa radšej vloží do toho, čo ho zaujme, baví, čo mu je príjemné. Počnúc rozprávkami, vždy bol cieľ výchovy deti motivovať. Spraviť však z prípadov hrubého násilia záver, že dieťaťu nemožno nikdy nič nútiť a za nič ho potrestať, je skok, ktorý sa prieči každej logike. A najmä proti všeobecnej skúsenosti i náture človeka. Z rodičov sa pri takom prístupe chtiac – nechtiac stávajú krkavčie matky i otcovia, ktorí po kúsku mrzačia vlastné deti, oberajúc ich o schopnosť chcieť a rozhodovať sa. Veď vôľa a sloboda patria k základným pilierom ľudskej osoby.
Cez celý život narážame na veľa situácií, keď nemôžeme robiť, čo by sa nám chcelo, a musíme robiť aj to, čo sa nám nechce. Askéza a kríž sú nevyhnutnou súčasťou ľudského života. Dokonca aj Božieho. Asketizmus bez lásky je krutý, láska bez askézy nie je možná. Keď sa osoba daruje, istým spôsobom sa „zmarí“ pre druhého. O tom bol a je obetavý život väčšiny otcov a matiek. O tom je aj život Boha: „V trojičnom živote sa Otec bezvýhradne daruje Synovi a Syn „sám seba zmaril“ kvôli ľuďom“, hovorí kardinál Špidlík a citujúc Bulgakova dodáva: „Kríž sa vpisuje do srdca Boha, každá božská osoba je obeťou lásky a radostnou kenózou“.
Okrem teologických dôvodov je tu množstvo praktických. Ak nemá súčasná kultúra pôžitku viesť k rozkladu civilizácie a zničiť aj všetko krásne, čo vytvorila, záchranou tu podľa viacerých sociológov môže byť len prebudenie tzv. „asketickej kultúry“. Inými slovami, vedieť si povedať „dosť“ aj keď sa mi chce a „musíš“ i keď sa mi nechce. Ak takýto postoj nemotivuje láska, môže vraj ľudstvo zachrániť aj pud sebazáchovy zo strachu pred kolektívnym sebazničením. Vidíme však, že rozmaznaným egoistom, ani egoistickým politikom zatiaľ vonkoncom nezáleží, kam smeruje dlhodobejší vývoj spoločnosti i samotnej ekonomiky.
Sú tu však najmä dôvody v prospech každého jednotlivca. Dieťa, ktoré sa v detstve nenaučilo rešpektovať limity, nevie byť v dospelosti slobodné. Sloboda znamená rozhodnúť sa znášať dôsledky konania, ktoré sme si vybrali. Ak sa dieťa rozhodne neposlúchnuť rodiča, a neznáša za to dôsledky, neučí sa slobode. Ak ho to nenaučia rodičia láskavým trestom, život ho to naučí bez milosti. Z dostupnej literatúry problém rozoberá napríklad kniha „Deti a hranice“ od Dr. Henryho Clouda a Johna Townsenda. O stanovení hraníc hovoria:
Hranice začínaj v kojeneckom veku, keď kojenci po uspokojení všetkých svojich potrieb občas prežívajú osamelosť.
Hranice nadobúdajú formálne rysy vo fáze batoliat, keď deti spoznávajú, že nie sú pánmi sveta.
Hranice deti učia, že nemajú právo na všetko čo sa im zachce, i keď ich priania môžu byť dobré. Na dosiahnutie toho, čo chcú, musia vynaložiť určité úsilie, zistiť, že samotná túžba nestačí.
Hranice deti učia, že ak spravodlivosť definujú ako rovnosť, život nie je spravodlivý. Nikdy nebudú mať úplne všetko, ako ostatní.
Hranice deťom pomáhajú pochopiť, že ich pocity nepredstavujú konečnú realitu.
Hranice a disciplína deťom odhaľujú ich zlé vlastnosti, takže si nemyslia, že sú nevinnými obeťami zlého sveta.
Hranice prinášajú deťom sebadôveru, lebo zisťujú, že môžu prežiť aj keď sa nesplnia všetky ich priania.
Hranice pomáhajú deťom oplakať, čo nemôžu ovládnuť, takže sa toho môžu vzdať a nájsť správne riešenie.

Milí poslucháči, aj rozhlasový komentár má svoje hranice. Nemožno v ňom rozobrať celý problém, iba poukázať, že jestvuje. Dôsledky nesprávnej výchovy alebo detstva bez výchovy stretáme na každom kroku. Často hrozné dôsledky. Je čudné, že na druhej strane ňou deti ničíme len preto, že ju k nám doniesol ktosi spoza hraníc s trochu exotickejším menom. Strach, krik a násilie deti zabíja. Ale celkom isto a ešte častejšie a nie menej kruto ich zabíja aj splniť im každé prianie, nepožadovať sebapremáhanie, nedať im okúsiť, že za nesprávne rozhodnutie sa platí. Okyptiť vôľu a slobodu je rovnako kruté, ako odrezať deťom ruky, nerozvinúť talenty, naučiť ich na drogy. A možno si len treba počkať pár rokov, až nám samozrejmú prax celých generácií našich rodičov prinesie niekto spoza oceánu ako geniálny objav. Len dovtedy škoda zmarených ľudských osudov, láskavej genocídy vlastných detí.