Homília Benedikta XVI. počas svätej omše vo Westminsterskej katedrále
Veľká Británia (18. septembra, RV) – Dnes o 10.00 hod. miestneho času vo Westminsterskej
katedrále predsedal pápež Benedikt XVI. svätej omši, počas ktorej predniesol nasledujúcu
homíliu:
Drahí priatelia v Kristovi,
všetkých vás s radosťou
pozdravujem v Pánovi a ďakujem za vaše srdečné prijatie. Ďakujem arcibiskupovi Nicholsovi
za jeho slová privítania, ktoré mi adresoval v mene vás všetkých. Skutočne v tomto
stretnutí Petrovho nástupcu s veriacimi Veľkej Británie „srdce hovorí k srdcu“ a pomáha
nám radovať sa v Kristovej láske a v našom spoločnom vyznaní katolíckej viery, ktoré
nám bolo zachované od apoštolov.
Osobitne som rád, že naše stretnutie sa odohráva
na tomto mieste, v Katedrále zasvätenej Najdrahšej Krvi, ktorá je znakom vykupiteľského
Božieho milosrdenstva vyliatej na svet skrze utrpenie, smrť a zmŕtvychvstanie Jeho
Syna, nášho Pána Ježiša Krista. Osobitným pozdravom sa obraciam na arcibiskupa z Canterbury,
ktorý nás poctil svojou prítomnosťou.
Návštevník tejto katedrály nemôže nezostať
ohromený veľkým krížom, ktorý dominuje chrámovej lodi a vykresľuje Kristovo telo zdrvené
utrpením, zdolané bolesťou; ako nevinnú obeť, ktorej smrť nás zmierila s Otcom a darovala
nám účasť na samom živote Boha. Dokorán roztvorené Pánove ramená, zdá sa, že objímajú
celú túto cirkev, pozdvihujúc k Otcovi zástupy veriacich, ktorí sa zhromažďujú pri
oltári eucharistickej obety a prijímajú jej ovocie. Ukrižovaný Pán je nad nami a pred
nami ako prameň nášho života a spásy, „Veľkňaz budúcich darov“, ako ho definuje autor
Listu Hebrejom v dnešnom prvom čítaní. (9,11).
Je to, takpovediac, spôsobené tieňom
tohto prenádherného vyobrazenia, že sa chcem vyjadriť k Božiemu slovu, ktoré bolo
čítané medzi nami a uvažovať nad tajomstvom Drahej Krvi, pretože ono je tým, čo nás
vedie k spoznaniu jednoty medzi Kristovou obetou na kríži, Eucharistickou obetou,
ktorú daroval Cirkvi a jeho večným kňazstvom, prostredníctvom ktorého, sediac po pravici
Otca , On neustáva prihovárať sa za nás, údy jeho mystického tela.
Začíname
obetou Kríža. Vytrysknutie Kristovej krvi je prameňom života Cirkvi. Svätý Ján, ako
vieme, vidí vo vode a v krvi, ktoré prýštia z tela nášho Pána prameň toho božského
života, ktorý je darovaný Duchom Svätým a nám odovzdaný vo sviatostiach (Jn 19,34;
porov. 1Jn 1,7;5,6-7). List Hebrejom ťaží, môžeme to tak povedať, liturgické zhrnutia
tohto tajomstva. Ježiš cez svoje utrpenie a smrť, svoje sebadarovanie v Duchu večnom,
sa stal našim Veľkňazom a „prostredníkom novej zmluvy“ (9,15). Tieto slová privolávajú
tie isté slová nášho Pána počas Poslednej večere, keď On ustanovil Eucharistiu ako
sviatosť svojho tela, darovaného za nás, a svojej krvi, krvi novej a večnej zmluvy
vydanej na odpustenie hriechov (porov. Mk 14,24; Mt 26,28; Lk 22,20).
Verná
Kristovmu príkazu „Toto robte na moju pamiatku.“ (Lk 22,20), Cirkev v každom čase
a na každom mieste slávi Eucharistiu, až kým Pán nepríde v sláve, tešiac sa jeho sviatostnej
prítomnosti a čerpajúc zo sily jeho obety spásy pre vykúpenie sveta. Realita Eucharistickej
obety vždy bola srdcom katolíckej viery; diskutovaná v 17. Storočí, bola slávnostne
potvrdená na Tridentskom koncile, v kontexte nášho ospravodlivenia v Kristovi. Tu
v Anglicku, ako vieme, mnohí neúnavne bránili svätú omšu, často za veľkú cenu, položiac
život za zbožnosť k Najsvätejšej Eucharistii, ktorá je charakteristická pre katolicizmus
v týchto krajoch.
Eucharistická obeta Kristovho Tela a Krvi zahŕňa vždy raz
tajomstvo utrpenia nášho Pána, ktoré pokračuje v údoch jeho mystického Tela, Cirkvi,
v každej epoche. Veľký kríž, ktorý nás tu prevyšuje, nám pripomína, že Kristus, náš
Veľkňaz, dennodenne zjednocuje naše obety, naše utrpenia, naše potreby, nádeje a túžby
po nekonečných zásluhách jeho obety.
Pre neho, s ním a v ňom pozdvihujeme naše
telá ako svätú a Bohu milú obetu (porov. Rim 12,1). V tomto zmysle sme vzatí do jeho
večného obetovania sa, dopĺňajúc, ako konštatuje svätý Pavol, na vlastnom tele to,
čo chýba Kristovmu utrpeniu pre jeho telo, ktorým je Cirkev (porov. Kol 1,24). V živote
Cirkvi, v jej skúškach a trápeniach, Kristus pokračuje byť, podľa ostrého vyjadrenia
Pascala, v agónii až do konca sveta (Pensées, 553, éd. Brunschvicg).
Tento
aspekt tajomstva drahej Kristovej krvi vidíme reprezentovaný vo výrečnejšej forme
mučeníkmi každej doby, ktorí pili z kalicha, z ktorého pil sám Kristus a ktorých krv,
rozptýlená v jednote s jeho obetou, dá Cirkvi nový život. Čo sa tiež odráža v našich
bratoch a sestrách vo svete, ktorí ešte dnes trpia diskriminácie a prenasledovania
za ich kresťanskú vieru. Ale tiež je prítomný, často skrytý v utrpeniach všetkých
tých jednotlivých kresťanov, ktorí dennodenne zjednocujú ich obety s tými Pánovými
na posvätenie Cirkvi a vykúpenie sveta. Osobitným spôsobom si spomínam na všetkých
tých, ktorí sú duchovne zjednotení s týmto eucharistickým slávením, predovšetkým chorí,
starí ľudia, handicapovaní a tí, ktorí trpia psychicky a duševne.
Myslím tu
tiež na obrovské utrpenie spôsobené zneužívaním detí, špeciálne v Cirkvi a zo strany
jej duchovných. Vyjadrujem predovšetkým moju hlbokú bolesť nevinným obetiam týchto
nedefinovateľných kriminálnych činov, spolu s nádejou, že sila Kristovej milosti,
jeho obety zmierenia, prinesie hlboké uzdravenie a pokoj do ich života. Uznávam tiež,
spolu s vami, hanbu a pokorenie, ktoré sme všetci vytrpeli ako dôsledok týchto hriechov;
pozývam vás obetovať ich Pánovi s dôverou, že tento trest napomôže k uzdraveniu obetí,
k očisteniu Cirkvi a k obnove jej sekulárnej úlohy formácie a starostlivosti o mladých.
Vyjadrujem moju vďačnosť za úsilie, ktorým sa tento problém zodpovedne riešil a všetkých
vás žiadam o vyjadrenie vášho povzbudenia obetiam a solidaritu voči vašim kňazom.
Drahí
priatelia, vráťme sa ku kontemplácii veľkého kríža a ukrižovaného, ktorý tróni nad
nami. Ruky nášho Pána, rozpäté na Kríži, nás pozývajú kontemplovať tiež naše participovanie
na jeho večnom kňazstve a zodpovednosť, ktorú máme, nakoľko sme údmi jeho tela, teda
zodpovednosť prinášať do sveta, v ktorom žijeme, zmiernu moc jeho obety. Druhý vatikánsky
koncil hovoril výrečným spôsobom o nevyhnutnej úlohe laikov niesť ďalej misiu Cirkvi,
skrze úsilie slúžiť ako kvas Evanjelia v spoločnosti, pracujúc pre šírenie Božieho
kráľovstva vo svete (porov. Lumen gentium, 31; Apostolicam actuositatem, 7).
Upozornenie
koncilu veriacim laikom, aby prijali svoj krstný záväzok participujúc na Kristovej
misii zhŕňa intuície a učenie Johna Henryho Newmana. Kiež môžu hlboké myšlienky tohto
veľkého Angličana pokračovať v inšpirovaní všetkých Kristových nasledovníkov v tejto
zemi, aby sa priblížili k nemu každou ich myšlienkou, slovom a aby neúnavne pracovali
na obrane tých nemenných morálnych právd, ktoré prevzaté, prežiarené a potvrdené Evanjeliom
stoja pri základe spoločnosti skutočne ľudskej, správnej a slobodnej.
Ako veľmi
potrebuje súčasná spoločnosť toto svedectvo! Ako veľmi potrebujeme, v Cirkvi a spoločnosti,
svedkov krásy a svätosti, svedkov lesku pravdy, svedkov radosti a slobody, ktorí sa
rodia zo živého vzťahu s Kristom! Jednou z najväčších výziev, ktorej musíme dnes čeliť
je - ako rozprávať presvedčivým spôsobom o múdrosti a oslobodzujúcej sile Božieho
slova svetu, ktorý veľmi často vidí Evanjelium skôr ako limitovanie ľudskej slobody
a nie ako naopak pravdu, ktorá oslobodzuje naše mysle a prežaruje naše úsilie žiť
v múdrom a dobrom svete, či už individuálne alebo ako členovia spoločnosti.
Modlime
sa teda, aby si katolíci tejto zeme stále viac uvedomovali svoju dôstojnosť kňazského
ľudu, ktorý je povolaný zasväcovať svet Bohu prostredníctvom života viery a svätosti.
A kiež tento rast apoštolskej horlivosti môže byť sprevádzaný zvýšeným počtom modlitieb
za povolaniu do služobného kňazstva. Čím viac sa rozvinie laický apoštolát, tým urgentnejšie
bude cítiť potrebu kňazov, a čím viac si laici prehĺbia vedomie vlastného špecifického
povolania, tým viac bude evidentné to, čo je vlastné kňazovi. Kiež mnohí mladí tejto
zeme môžu nájsť silu odpovedať na volanie Majstra do služobného kňazstva, ponúknuc
svoje životy, svoje energie a talenty Bohu, budujúc tak jeho ľud v jednote a vernosti
Evanjeliu, špeciálne skrze slávenie Eucharistickej obety.
Drahí priatelia,
v tejto Katedrále Najdrahšej Krvi vás pozývam ešte raz k tomu, aby ste hľadeli na
Krista, pôvodcu a zavŕšiteľa našej viery (porov. Hebr 12,2). Žiadam vás, aby ste sa
ešte viac naplno zjednotili s Pánom, zúčastňujúc sa na jeho obete na Kríži a ponúknuc
mu túto „duchovnú bohoslužbu“ (porov. Rim 12,1), ktorá objíma každý aspekt nášho života
a vyjadruje sa v záväzku spolupracovať na príchode jeho Kráľovstva. Nakoniec vás prosím,
aby ste sa takto robiac pripojili k zástupom veriacich dlhej kresťanskej histórie
tejto zeme a budovali spoločnosť skutočne hodnú človeka, hodnú tých najušľachtilejších
tradícií vášho národa. Amen.