Príhovor Benedikta XVI. na konci ekumenickej bohoslužby vo Westminsterskom opátstve

Veľká Británia (17. septembra, RV) - Svätý Otca na konci ekumenickej bohoslužby vo Westminsterskom opátstve povedal tieto slová:  „Milí priatelia v Kristovi,

ďakujem Pánovi za túto príležitosť zjednotiť sa s vami, reprezentantmi kresťanských vierovyznaní prítomných vo Veľkej Británii, v tomto veľkolepom opátstve venovanom sv. Petrovi, ktorého architektúra a história hovoria veľmi výrečným spôsobom o našom spoločnom dedičstve viery.

Na tomto mieste sa nemôžeme necítiť byť oslovení tým, ako kresťanská viera formovala spôsobom tak hlbokým jednotu a kultúru Európy ako aj srdce a ducha anglického ľudu. Okrem iného, tu sme nutne konfrontovaní so skutočnosťou, že to, čo zdieľame v Kristovi, je väčšie, než to, čo nás rozdeľuje.

Som vďačný Jeho milosti, arcibiskupovi z Canterbury, za jeho milý pozdrav, ako aj Dekanovi a Kapitule tohto ctihodného opátstva za ich srdečné prijatie. Ďakujem Pánovi, že mi poskytol, ako nástupcovi sv. Petra so sídlom v Ríme, uskutočniť túto púť k hrobu sv. Eduarda, vyznavača. Eduard, kráľ Anglicka, ostáva vzorom kresťanského svedectva a príkladom pravej veľkosti, ku ktorej Pán vo Svätom písme volá svojich apoštolov, ako sme to práve počuli: k veľkosti, poníženosti a poslušnosti, založenej na príklade Krista (porov. Fil 2,6-8), k veľkosti viery, ktorá neváha objať tajomstvo kríža z lásky k božskému Majstrovi a k pravdivej nádeji jeho prisľúbeniam (porov. Mk 10,43-44).

V tomto roku, ako vieme, si pripomíname storočnicu Moderného ekumenického hnutia, ktoré začalo výzvou Konferencie v Edinburgu a prispelo k jednote kresťanov, ktorá predpokladom pre vierohodné a presvedčivé svedectvo evanjelia v našej dobe. Pripomínajúc si toto výročie, musíme poďakovať za dosiahnutý pokrok v tomto ušľachtilom zámere prostredníctvom úsilia zaangažovaných kresťanov každého vyznania. Zároveň, predsa len sme si vedomí, že je toho ešte veľa, čo je potrebné urobiť. Vo svete, poznačenom rastúcou nezávislosťou a solidaritou, sme vyzývaní vyhlásiť s obnoveným presvedčením dôvod nášho zmierenia a oslobodenia v Kristovi a predkladať pravdu evanjelia ako kľúč autentického a integrálneho ľudského rozvoja. V spoločnosti, ktorá sa stala stále ľahostajnejšou, ba dokonca nepriateľskou voči kresťanskému posolstvu, my všetci sme ešte viac pozvaní vydať radostné a presvedčivé svedectvo nádeje, ktoré je v nás (porov. 1Pt 3,15) a predstavovať zmŕtvychvstalého Pána ako odpoveď na hlbšie otázky a duchovné túžby mužov a žien dnešnej doby.

Kým sme vstupovali v sprievode do presbytéria, na začiatku zbor spieval, že Kristus je náš “istý základ”. On je Večný Syn Boha, tej istej podstaty s Otcom, Vtelený, ako je to v Kréde, “pre nás ľudí a pre našu spásu”. On má slová večného života. V ňom, ako učí apoštol, “On je pred všetkým a všetko v ňom spočíva“... „lebo Boh chcel, aby v ňom prebývala všetka plnosť“ (Kol 1,17.19).

Naše zaangažovanie sa za jednotu kresťanov nemá iný základ než vieru v Krista, v toho Krista, ktorý vstal z mŕtvych, sedí po pravici Otca a ktorý príde súdiť živých a mŕtvych. Toto je realita osoby Krista, jeho dielo spásy a predovšetkým historický fakt jeho zmŕtvychvstania, ktoré je obsahom apoštolskej kerygmy a tej formuly viery, ktorá vychádzajúc z Nového zákona zaručila integritu jeho podania. Jednota Cirkvi, jedným slovom, nemôže byť nič iné, než jednota apoštolskej viery, viery odovzdanej v obrade krstu každému novému členovi Kristovho tela. Toto je viera, ktorá nás zjednocuje v Pánovi, ktorá nám dáva účasť na jeho Svätom Duchu a teda, aj teraz, dáva účasť na živote Najsvätejšej Trojice, vzore koinonie Cirkvi tu na zemi.

Drahí priatelia, sme si všetci vedomí výziev a požehnanií, sklamaní a znakov nádeje, ktoré poznačili našu cestu ekumenizmu. Dnešný večer to zverme Pánovi, dôverujúc v jeho prozreteľnosť a silu jeho milosti. Vieme, že vybudované bratstvo, začatý dialóg a nádej, ktorá nás vedie, nám dajú silu a ukažu cestu, aby sme vytrvali na našej spoločnej ceste. Zároveň s evanjeliovým realizmom musíme spoznávať výzvy, ktoré stoja pred nami, avšak nie iba na ceste jednoty kresťanov, ale aj v našom úsilí ohlasovať Krista v našich dňoch. Vernosť Božiemu Slovu, práve preto, že je skutočným slovom, žiada od nás poslušnosť, ktorá nás spoločne vedie k hlbšiemu pochopeniu Pánovej vôle, poslušnosti, ktorá musí byť oslobodená od intelektuálneho konformizmu alebo jednoduchého prispôsobenia duchu doby. Toto je slovo povzbudenia, ktoré vám túžim tento večer zanechať a robím to vo vernosti môjho úradu ako biskupa Ríma a nástupcu svätého Petra, poverený osobitnou starostlivosťou o jednotu Kristovho stáda.

Zhromaždení v tomto starobylom mníšskom chráme môžeme nasledovať príklad veľkého Angličana a človeka Cirkvi, ktorého si spolu uctievame: svätého Bédu Ctihodného.

Na úsvite novej éry života spoločnosti a Cirkvi Béda pochopil tak dôležitosť vernosti Božiemu slovu, odovzdávanému apoštolskou tradíciou, ako aj potrebu tvorivého otvorenia sa novým vývojom a požiadavkám adekvátneho zakorenenia evanjelia v štýle a kultúre svojej doby.

Tento národ a Európa, ktorú Béda a jeho súčasníci pomohli budovať, sa znova nachádza na prahu novej epochy. Nech príklad svätého Bédu inšpiruje kresťanov týchto zemí objaviť ich spoločné dedičstvo, skonsolidovať to, čo majú spoločné a pokračovať v snahe, aby rástli v bratskosti. Nech zmŕtvychvstalý Pán posilní naše úsilie, aby sme napravili naše rozdelenia minulosti a aby sme čelili dnešným výzvam s nádejou v ústrety budúcnosti, ktorú On, vo svojej prozreteľnosti, vyhradil pre nás a náš svet. Amen“.



Preložil Peter Dufka