Zamyslenie Ivany Mochorovskej pre chorých: Milosrdný Otec

Drahý brat, sestra!

Srdečne ťa vítam na vlnách rozhlasu. Pri dnešnom stretnutí chcem spolu s tebou uvažovať nad postojom milosrdenstva, ktorý sa jednoznačne vyníma ako kľúčový prvok evanjelia dnešnej nedele. Milosrdným je tu Otec, ktorý tento svoj postoj nikdy nezmení... Je stály a Otec ho ponúka každému z nás v rovnakej miere. Stačí urobiť tak málo. Otvoriť sa pre prúdenie milosrdenstva do našich životov. Nezotrvávať v presvedčení, že Božie milosrdenstvo je určené len jednotlivcom.
Asi by bolo náročné do podrobnosti rozoberať každé podobenstvo, ktoré hovorí o Otcovi, ktorého milosrdenstvo sa prejavuje aj v tom, že s vytrvalosťou hľadá človeka. Ak ho nájde, úprimne sa z toho teší a preto je normálne aj gesto lásky, ktoré je možné v evanjeliu vnímať ako symbolické vzatie na plecia, alebo veľkorysí postoj lásky je vyjadrený v biblickej symbolike prijatia syna. Toto priatie je vyjadrené v odovzdaní odevu, obuvi, prsteňa, či v príprave vykŕmeného teľaťa. Podobenstvo o márnotratnom synovi má mnoho podnetov na uvažovanie. Chcem sa však pristaviť pri postoji syna, ktorý keď sa dozvedel o návrate svojho brata a o spôsobe, akým ho Otec prijíma, zostáva urazený a odmieta vojsť do domu Otca. V konštatovaní: „Už toľko rokov ti slúžim... a mne si nikdy nedal ani kozliatko, aby som sa zabavil s priateľmi,“ je viditeľná irónia. Totiž, dlhé roky služby a neochota vojsť do domu Otca odráža aj skutočnosť, že nepoznám v dostatočnej miere dom Otca a v istom zmysle sú mi cudzie aj Jeho postoje.
Je potom o či prostredníctvom nej nechcem presadzovať seba a svoje priority, bez spolupráce s Otcom, ktorý ma prijíma takého aký som a navyše aj v okamihu mojej „urazenosti“ mi vychádza v ústrety a je schopný nanovo mi vysvetliť svoje postoje milosrdenstva, ktoré sú nemenné. Otec teda nechce vyčítať synovi jeho nerozumnosť, preto s maximálnou dávkou trpezlivosti a lásky deklaruje svoj postoj lásky. Postoj mladšieho syna naznačuje aj realitu neochoty vchádzať do vzťahu intimity s Bohom. Ten, pre koho je vchádzanie do intimity - teda modlitba samozrejmosťou, nikdy nezapochybuje o atribúte milosrdenstva Otca, ktorý pri každom svojom postoji ponúka všetko. Dáva seba. Toto darovanie seba je vyjadrené v konštatovaní: „Syn môj, všetko, čo mám je tvoje...“
V intimite s Bohom teda získavame všetko, len je potrebné o to stáť. Vstupovať do vzťahu s Bohom znamená zažiť tie najkrajšie chvíle. Ak sa spojí v jeden celok zážitok a skúsenosť, môže sa stať, že z tejto intimity sa nám nebude chcieť vycúvať... Len v intimite sa nám Otec predstaví ako ten, kto je milosrdný. To sa prejaví v schopnosti odpustiť a prijať každého človeka presne takého, akým je. Postoj syna, ktorý odmietol vojsť do domu Otca, v ktorom dlhé roky slúži v sebe zahŕňa aj neochotu otvorenej komunikácie s Otcom, ktorej základným prvkom je počúvanie toho, čo hovorí Otec. Len otvorená komunikácia pomôže človeku, ktorý zaujal postoj odmietnutia, pochopiť prečo sa situácia, ktorú práve prežíva vyvíja práve tak a nie inak. Keby starší syn dokázal počuť, čo hovorí Otec, došlo by medzi Otcom a Synom k súladu, k harmónii, kde nemá priestor závisť, nenávisť, hnev a neochota vojsť do domu, v ktorom prítomnosť Otca je zárukou bezpečia.
Ak vo vnútri staršieho syna zavládne harmónia, potom nebude problém tešiť sa z návratu brata. Situácia z tohto podobenstva nie je cudzia nikomu z nás. Aj my ako ľudia žijúci v tomto svete sa zachováme neraz podobne. Je to aj preto, že nedokážeme celkom dobre pochopiť logiku Otca. Logiku bezhraničnej lásky. Syn, ktorý premárni svoj majetok v cudzine, je na dne. To, čo v ňom zostáva rezonovať je pocit hladu a túžba po Otcovskom dome. Nerozmýšľa o tom, že sa potrebuje vyhnúť bratovi, ktorý slúži u Otca. Rozmýšľa o forme návratu... Chce zažiť intimitu, chce vojsť do domu a možno túži, aby sa tento okamih nikdy neskončil. Vojsť do domu Otca, teda znamená vedieť tvoriť intímny vzťah s Otcom, ktorý si vyžaduje pokoru a schopnosť počúvať, čo hovorí Otec bohatý na milosrdenstvo.
Otče bohatý na milosrdenstvo. Ten, kto má skúsenosť, kto pozná... Ten nemá strach... Toto poznanie sa netýka len prirodzených vecí, toho čo je možné vnímať. Je dôležitejšie poznať teba, absolútnu dokonalosť. Podľa tvojej vôle mi udeľ milosť, aby som nemala obavy vchádzať do vzťahu s tebou a zotrvať v Tvojom dome, kde mi nehrozí nijaké nebezpečenstvo. Len v tvojom dome sa naučím pokore, počúvaniu a následne stretnutiu s inými ľuďmi.