Zamyslenie na 24. nedeľu v Cezročnom období

Pripravil: Rudolf Uher, kňaz zo Spoločnosti Ježišovej, ktorý študuje na Pápežskej Gregorovej univerzite v Ríme.



Írsky jezuita a súčasný rektor Kolégia svätého Róberta Bellarmína v Ríme Michael Paul Gallagher ponúkol študentom pri jednej prednáške z fundamentálnej teológie na Gregorovej univerzite tieto slová na zamyslenie: „...to pozoruhodné na našej existencii nie je hľadanie Boha, ale že on hľadá nás. Napríklad budhizmus a hinduizmus sú bohaté tradície, ktoré stelesňujú ľudské úsilie o múdrosť. V kresťanstve však ide o hľadanie celkom iné; Boh vstúpil do ľudskej reality, aby tak on mohol nájsť nás. Tým berie na seba toto hľadanie formu milostného príbehu.“

V 15. kapitole Lukášovho evanjelia, ktorú nám predkladá liturgia slova blížiacej sa dvadsiatej štvrtej nedele v období cez rok, tvoria tri príbehy jediný celok založený na tej istej zápletke: pastier, ktorý stratil ovcu, žena, ktorá stratila peniaz, a otec, ktorý stratil syna. Základným posolstvom tohto trojjediného podobenstva je zvestovanie radostnej udalosti, že Syn človeka prišiel nájsť a zachrániť to, čo je stratené.

Táto trilógia je fascinujúcou štúdiou o hodnotách. Je zlé stratiť ovcu, ešte horšie stratiť peniaze, ale predstavte si všetko to hľadanie, ktoré prebieha na zemi, keď sa niekto stratí! – najhoršie zo všetkého je stratiť ľudskú bytosť.

Keď sa stratí ovca, zrejme asi vie, že je stratená; keď sa stratí peniaz, asi o tom nevie; ale márnotratný syn sa stráca celkom vedome a úmyselne. A tak je tomu aj s nami; môžeme sa stratiť ako ovca, ako minca alebo ako márnotratný syn. Ale nech sa stratíme akokoľvek, v Božích očiach sme všetci veľmi vzácni a Bohu stojíme za hľadanie.

Toto podobenstvo je aj zaujímavou štúdiou o rôznych prístupoch k veci. Ovca sa potuluje, ale je dostihnutá; minca zostáva na mieste, ale je nájdená; zato stratený syn a jeho otec si idú navzájom v ústrety.

Ktosi sa spýtal jednej staršej pani na jej srdcu najdrahšiu spomienku počas doterajšieho života. Na chvíľočku sa zamyslela, a potom odpovedala: „Deň môjho zasnúbenia.“ Na otázku prečo odpovedala: „Myslím, že pre ten pocit, že ma niekto chce. Je tak krásne, keď vás niekto chce.“

Áno, každý z nás potrebuje z času na čas počuť a byť presvedčený o tom, že nás niekto potrebuje, že nás niekto má rád.

James Feehan vo svojej knižke Boh ukrytý v príbehoch zachytáva prekrásne podobenstvo, ktoré obsahuje tú istú myšlienku.

Matke padol vo vojne syn. Dostala o tom príslušný telegram z bojiska. Zahynul po statočnom boji na čele svojho pluku. Matka nedokázala utíšiť svoju obrovskú bolesť.

„Kiež by som ho ešte raz, aspoň jediný krát mohla vidieť,“ prosila „len na päť minút, ale aspoň ho zahliadnuť.“

Anjel jej prosbu vypočul. „Päť minút ho teda uvidíš,“ povedal, „ale maj na pamäti, že tvoj syn bol už dospelý muž. Môžeš si vybrať z jeho tridsiatich rokov. Ako by si ho chcela vidieť?“ A matka zmĺkla a zaváhala.

„Chceš ho vidieť,“ spýtal sa anjel „ako vojaka, ktorý hrdinsky zomiera na bojisku pri obrane svojho postavenia? Chceš ho znovu vidieť ako kedysi v škole, keď vystúpil na stupienok a prijal tú najvyššiu poctu, akú len chlapec môže získať?“ Matkine oči zažiarili. „Chceš ho snáď vidieť,“ pokračoval anjel, „ako maličké dieťa na tvojich prsiach a v tvojom lone?“

A matka pomaly povedala: „Nie, chcem ho tých päť minút vidieť tak, ako kedysi, keď pribehol zo záhrady a prosil ma o odpustenie za to, že neposlúchal. Bol tak maličký a tak nešťastný, a tak vletel do môjho náručia, že ma takmer zvalil.“

To, čo si tá maminka chcela predovšetkým pripomenúť, bola chvíľa, keď ju jej syn potreboval. Aj ona mohla povedať: „Je tak krásne, keď vás niekto chce.“

Aké pravdivé! Šťastná ovca, ktorú chce dobrý pastier; šťastná minca, ktorú chce a hľadá starostlivá gazdiná; šťastný syn, ktorého chce milujúci otec a šťastný každý jeden z nás, keď si tiež uvedomí, ako veľmi o neho Boh stojí.