Benedikt XVI. na generálnej audiencii: Cirkev sa obnovuje úprimnou snahou o obrátenie,
nie zmenou štruktúr
Vatikán (8. septembra, RV) – Pápež Benedikt XVI. dnes v Aule Pavla VI. vo Vatikáne
predniesol počas generálnej audiencie nasledujúcu katechézu: Drahí bratia a sestry,
dnes
by som rád pokračoval v rozprávaní o svätej Hildegarde z Bingenu, neobyčajnej žene,
ktorá žila v období stredoveku a vynikala duchovnou múdrosťou a svätosťou života.
Mystické vízie svätej Hildegardy pripomínajú vízie prorokov Starého zákona: v duchu
kultúrnych a náboženských vyjadrení svojich čias a prostredníctvom Božieho svetla
vykladala Sväté písmo a aplikovala ho na rozličné životné okolnosti. A tak všetci,
ktorí ju počúvali, cítili sa byť povzbudení k opravdivo kresťanskému, angažovanému
spôsobu života. V jednom liste svätému Bernardovi mystička z Porýnia píše: „Toto
videnie objíma celé moje bytie: nevidím telesnými očami, ale v duchu tajomstiev...
Poznám hlboký zmysel toho, čo je vyjadrené v Žaltári, v evanjeliách a v ostatných
knihách, ktoré sa mi zjavujú vo videní. To videnie horí ako plameň v mojej hrudi a
v mojej duši a dáva mi vstúpiť do hĺbky zmyslu daného textu“ (Epistolarium pars
prima, I-XC: CCCM 91).
Mystické vízie svätej Hildegardy majú bohatý teologický
obsah. Týkajú sa dôležitých okamihov dejín spásy a sú zväčša napísané v básnickej
a symbolickej reči. Napríklad vo svojom najznámejšom diele nazvanom Scivias, teda
„Poznaj cesty“, Hildegarda v tridsiatich piatich víziách zhŕňa udalosti dejín spásy,
od stvorenia sveta až po koniec časov. Prostredníctvom typicky ženskej citlivosti
priamo v centre v svojho diela rozvíja tému mystického manželstva medzi Bohom a ľudstvom,
ktoré sa uskutočnilo v tajomstve Vtelenia. Na strome Kríža sa uzatvára manželstvo
Božieho Syna s Cirkvou, jeho Nevestou, ktorá je plná milosti a v láske Ducha Svätého
je schopná darovať Bohu nových synov a dcéry.
Už z týchto krátkych náznakov
vidíme ako môže byť teológia obohatená ženami, ktoré dokážu hovoriť o Bohu a o tajomstvách
viery prostredníctvom svojej neobyčajnej citlivosti a inteligencie. Chcem preto povzbudiť
všetky ženy, ktoré konajú túto službu, aby sa jej venovali v opravdivo cirkevnom duchu,
aby svoje premýšľanie živili modlitbou a pohľadom na veľké, ešte stále nie celkom
prebádané bohatstvo stredovekej mystickej tradície, najmä na jej žiarivé príklady,
medzi ktorými je aj naša Hildegarda z Bingenu.
Táto mystička z Porýnia je
autorkou aj mnohých ďalších spisov, spomedzi ktorých vynikajú dva, pretože – podobne
ako Scivias – obsahujú mystické videnia: sú to Liber vitae meritorum
(Kniha zásluh života) a Liber divinorum operum (Kniha Božích diel), ktorá
sa zvykne nazývať aj De operatione Dei. V prvej z nich je opísaná jediná,
mocná vízia Boha, ktorý oživuje vesmír svojou silou a svojím svetlom. Hildegarda zdôrazňuje
hlboký vzťah medzi človekom a Bohom a pripomína nám, že celé stvorenie, ktorého vrcholom
je človek, má život od Najsvätejšej Trojice. Celý spis sa sústreďuje na vzťah medzi
čnosťami a neresťami, v ktorom človek musí denno-denne zápasiť s hrozbou nerestí,
ktoré ho vzďaľujú z cesty k Bohu a prikláňať sa čnostiam, ktoré ho k Bohu naopak približujú.
Kniha pozýva k tomu, aby sa človek vzdialil od zla, oslavoval Boha a po živote naplnenom
čnosťami vstúpil do „opravdivej radosti“. V druhej knihe, ktorú mnohí pokladajú za
jej vrcholné dielo, Hildegarda opisuje stvorenie vo vzťahu k Bohu, ako aj centrálne
miesto, ktoré v ňom má človek: možno tu vnímať silný biblicko-patristický kristocentrizmus.
Svätica tu predstavuje päť vízií inšpirovaných Prológom Svätého evanjelia podľa Jána;
pripomína slová, ktorými sa Syn obracia na Otca: „Všetko dielo, ktoré si ty chcel
a ktoré si mi zveril, som ja priviedol k zavŕšeniu, a teraz som ja v tebe a ty vo
mne: obaja sme jedno.“ (Pars III, Visio X: PL 197).
V ďalších spisoch svätej
Hildegardy zase badať rôznorodosť záujmov a kultúrnu živosť stredovekých ženských
kláštorov – a to celkom v protiklade k predsudkom, ktoré ešte aj dnes panujú o danej
epoche. Hildegarda sa zaoberala lekárstvom a prírodnými vedami, ale aj hudbou a mala
výnimočný umelecký talent. Zložila viacero hymnov, antifón a spevov, ktoré sú zozbierané
pod názvom Symphonia Harmoniae Caelestium Revelationum (Symfónia harmónie nebeských
zjavení). Slávnostne sa spievali v jej kláštoroch, kde šírili atmosféru pokoja a vyrovnanosti,
a poznáme ich aj my v dnešnej dobe. Pre Hildegardu bolo celé stvorenie jednou symfóniou
Ducha Svätého, ktorý je sám radosťou a plesaním.
Popularita, ktorá sa šírila
okolo svätej Hildegardy, priviedla viacerých k tomu, aby sa na ňu obrátili s prosbou
o radu. Vďaka tomu sa nám zachovalo viacero jej listov. Obracali sa na ňu ženské i
mužské rehoľné komunity, biskupi aj opáti. Mnohé z jej odpovedí platia aj pre súčasnú
dobu. Napríklad istej ženskej rehoľnej komunite Hildegarda napísala: „Duchovný život
treba rozvíjať s veľkým nasadením. Na začiatku je námaha trpká. Vyžaduje si totiž
odpútanie sa od vrtochov, telesných radovánok a podobných vecí. Ak sa však duša nechá
fascinovať svätosťou, zistí, že toto pohŕdanie svetom vie byť priam sladké a príjemné.
Treba len s rozumom dávať pozor na to, aby duša neschorľavela.“ (E. Gronau, Hildegard.
Vita di una donna profetica alle origini dell’età moderna, Milano 1996, str. 402).
Keď cisár Fridrich Barbarossa spôsobil cirkevný rozkol tým, že proti legitímnemu pápežovi
Alexandrovi III postavil troch protipápežov, Hildegarda, inšpirovaná svojimi víziami,
neváhala mu pripomenúť, že aj on ako cisár je podriadený Božiemu súdu. S odvahou vlastnou
všetkým prorokom napísala cisárovi v Božom mene tieto slová: „Beda, beda tomuto ničomnému
správaniu bezbožníkov, ktorí mnou pohŕdajú! Počúvaj, ó kráľ, ak chceš žiť! Inak ťa
prebodne môj meč!“ (Ibid., str. 412).
S duchovnou autoritou, ktorá
ju sprevádzala, vydala sa Hildegarda napriek veku a nepriaznivým podmienkam počas
posledných rokov svojho života na cesty, aby ľuďom rozprávala o Bohu. Všetci ju radi
počúvali, aj keď neraz používala prísny tón: pokladali ju za Božieho posla. Napomínala
predovšetkým rehoľné spoločenstvá a klérus, aby sa vrátili k životu zodpovedajúcemu
ich povolaniu. Osobitným spôsobom sa postavila proti hnutiu nemeckých katarov. Títo
katari – čo doslovne znamená „čistí“ – hlásali potrebu radikálnej reformy Cirkvi a
nevyhnutnosť boja proti neprístojnostiam, ktorých sa dopúšťal klérus. Ostro im vyčítala,
že sa pokúšali podkopať samotné základy Cirkvi: pripomínala im, že opravdivá obnova
cirkevného spoločenstva sa nerobí zmenou štruktúr, ale skôr prostredníctvom úprimného
ducha pokánia a pracovitou snahou o obrátenie. Toto je odkaz, na ktorý by sme nikdy
nemali zabudnúť. Vzývajme vždy Ducha Svätého, aby v Cirkvi vzbudzoval sväté a odvážne
ženy – akou bola aj svätá Hildegarda z Bingenu – ktoré by s využitím darov, čo dostali
od Boha, dokázali svojím cenným prispením podnecovať duchovný rast našich spoločenstiev
a celej Cirkvi dnešných čias.Preklad: Martin Kramara