Homília Benedikta XVI. v rodisku pápeža Leva XIII.
Vatikán (7. septembra, RV) - V uplynulú nedeľu pápež Benedikt XVI. predsedal
eucharistickej slávnosti v mestečku Carpineto Romano, pri ktorej povedal nasledujúcu
homíliu:
Drahí bratia a sestry,
dovoľte mi, aby som najprv vyjadril
svoju radosť z toho, že som medzi vami v Carpineto Romano, a to v stopách mojich milovaných
predchodcov Pavla VI. a Jána Pavla II.! Radostná je tiež okolnosť, ktorá ma sem priviedla,
totiž dvestoročné výročie narodenia pápeža Leva XIII., Vincenza Gioacchina Pecciho,
ktorý sa narodil 2. marca 1810 v tomto krásnom meste. Ďakujem vám všetkým za vaše
prijatie! Pozdravujem osobitne biskupa Anagni-Alatri, Mons. Lorenza Loppa a starostu
Carpineta, ktorí ma na začiatku sv. omše privítali, a tiež ostatných prítomných verejných
činiteľov. Obraciam sa zvlášť k mladým, osobitne k tým, ktorí sem konali diecéznu
púť. Moja návšteva je, bohužiaľ, veľmi krátka a celá je koncentrovaná na túto eucharistickú
slávnosť. Tu však nachádzame všetko: Slovo i Chlieb večného života, ktoré živia vieru,
nádej a lásku; obnovujeme tu zväzky spoločenstva, ktoré z nás robia jedinú Cirkev
Pána Ježiša Krista.
Vypočuli sme si Božie slovo a spontánne ho pri tejto príležitosti
prijímame, aby sme sa zamysleli nad postavou pápeža Leva XIII. a dedičstvom, ktoré
nám zanechal. Hlavná téma, ktorá vyplýva z biblických čítaní, je primát Boha a Krista.
V úryvku z evanjelia sv. Lukáša Ježiš sám otvorene predkladá tri podmienky nevyhnutné
k tomu, aby sme boli jeho učeníkmi: milovať ho viac, ako inú osobu a viac ako seba
samého; vziať svoj kríž a ísť za ním; zrieknuť sa všetkého vlastníctva. Ježiš vidí,
že ho spolu s jeho učeníkmi nasleduje veľký zástup ľudí a chce byť voči všetkým jasný:
nasledovať ho je náročné a nemôže závisieť na obyčajnom nadchnutí a oportunizme. Musí
to byť uvážené rozhodnutie, prijaté vo svedomí po zodpovedaní na otázku: kto je pre
mňa Ježiš? Je skutočne „Pánom“, zaberá prvé miesto ako Slnko, okolo ktorého obiehajú
všetky planéty? A prvé čítanie z Knihy múdrostinám nepriamo ponúka motív tohto
absolútneho primátu Ježiša Krista. V ňom sa nachádzajú odpovede človeka každej doby,
ktorý hľadá pravdu o Bohu a o sebe samom. Boh nás presahuje a jeho plány sú nepreniknuteľné.
On sám sa však chcel zjaviť prostredníctvom stvorenia a predovšetkým dejinami spásy,
aby v Kristovi plne zjavil seba samého a svoju vôľu. I keď je stále pravdou, že „Boha
nikto nikdy nevidel“ (Ján1,18), poznáme teraz jeho „meno“, jeho
„tvár“ a tiež jeho vôľu, pretože nám ju zjavil Ježiš, ktorý je Božou Múdrosťou,
ktorá sa stala človekom. „A tak – píše svätopisec – sa ľudia naučili, čo
je ti milé, a múdrosťou sa zachránili“ (Múdr. 9,18).
Uvedený základný rys
Božieho slova nám umožňuje zamyslieť sa nad dvoma aspektmi života a služby vášho ctihodného
spoluobčana, ktorého si dnes pripomíname, pápeža Leva XIII. Predovšetkým je treba
zdôrazniť, že bol mužom veľkej viery a hlbokej zbožnosti. To zostáva neustále základom
všetkého pre každého kresťana vrátane pápeža. Bez modlitby, to znamená bez vnútorného
zjednotenia s Bohom, nemôžeme nič urobiť, ako to jasne hovorí Ježiš svojim učeníkom
počas poslednej večere (porov. Ján 15,5). Slová a skutky pápeža Pecciho vyžarovali
jeho vnútornú zbožnosť, čo sa odrazilo i v jeho magistériu. Medzi jeho početnými encyklikami
a apoštolskými listami sa vinú ako červená niť listy čisto duchovného charakteru,
venované predovšetkým rastu mariánskej úcty, osobitne prostredníctvom posvätného ruženca.
Ide o formu „katechézy“ vo vlastnom slova zmysle, ktorá je evidentná od začiatku
do konca jeho 25-ročného pontifikátu. Nachádzame tiež dokumenty o Kristovi Vykupiteľovi,
o Duchu Svätom, o zasvätení Najsvätejšiemu Srdcu, o úcte ku svätému Jozefovi, o svätom
Františkovi z Assisi. Lev XIII. bol zvlášť spätý s františkánskou rodinou a sám bol
členom jej tretieho rádu. Všetky tieto rôznorodé prvky s potešením zdôrazňujem ako
prejavy jedinej skutočnosti: lásky k Bohu a ku Kristovi, pred ktorou nemá prednosť
absolútne nič. A svoju prvú a principiálnu kvalitu si Vincenzo Gioacchino Pecci osvojil
tu, vo svojom rodnom meste, u svojich rodičov, vo svojej farnosti.
Je tu však
taktiež druhý aspekt, ktorý sa odvodzuje rovnako od primátu Boha a Krista a odráža
sa vo verejnej činnosti každého pastiera Cirkvi, osobitne každého pápeža, podľa charakteristík,
ktoré sú každému vlastné. Povedal by som, že práve pojem „kresťanskej múdrosti“,
ktorý sa vynoril už v prvom čítaní a v evanjeliu nám podáva syntézu pôsobenia Leva
XIII. Nie náhodou je tiež titulom jednej jeho encykliky. Každý pastier je povolaný
odovzdávať Božiemu ľudu nielen abstraktné pravdy, ale „múdrosť“, teda posolstvo,
v ktorom sa spája viera a život, pravda a konkrétna realita. Pápež Lev XIII. to bol
schopný realizovať pomocou Ducha Svätého v jednom z najťažších historických období
Cirkvi, pričom zostal verný tradícii a súčasne sa vyrovnával s veľkými otvorenými
otázkami. Dokázal to práve na základe „kresťanskej múdrosti“, založenej
na Svätom písme, na nesmiernom teologickom a duchovnom odkaze Katolíckej cirkvi a
tiež na pevnej a priezračnej filozofii svätého Tomáša Akvinského, ktorého si zvlášť
vysoko vážil a presadil v celej Cirkvi.
V tomto bode, kde som sa dotkol základov,
tzn. viery a duchovného života, teda všeobecného rámca posolstva Leva XIII., môžem
načrtnúť jeho sociálne učenie, ktoré sa stalo nadčasovým v encyklike Rerum novarum,
ale je bohaté na mnoho jeho ďalších vystúpení, ktoré tvoria organický corpus a prvé
jadro sociálneho učenia Cirkvi. Vezmime si podnet z Listu svätého apoštola Pavla Filemonovi,
ktorý nám dnešná liturgia šťastnou zhodou okolností podáva práve dnes. Je to najkratší
text z Pavlovej korešpondencie. V priebehu svojho väznenia apoštol odovzdal vieru
Onezimovi, otrokovi, ktorý pochádzal z Kolos a ktorý utiekol svojmu pánovi Filemonovi,
bohatému občanovi toho mesta, a stal sa kresťanom spolu so svojimi príbuznými vďaka
Pavlovým kázaniam. Apoštol Pavol teda napísal Filemonovi a vyzval ho, aby prijal Onezima
už nie ako otroka, ale ako brata v Kristovi. Jeho nové kresťanské bratstvo prekonáva
separáciu medzi otrokmi a slobodnými a zavádza do dejín princíp povýšenia osoby, ktorý
povedie ku zrušeniu otroctva, ale tiež k prekonaniu ďalších bariér, ktoré doteraz
existujú. Pápež Lev XIII. venoval práve téme otroctva encykliku Catholicae Ecclesiae
v roku 1890.
Z tejto zvláštnej skúsenosti svätého Pavla s Onezimom môže vychádzať
rozsiahla reflexia o podnete ľudského povýšenia, ktoré vnieslo kresťanstvo do dejín
civilizácie a tiež o metóde a štýle tohto prínosu v súvislosti s evanjeliovými obrazmi
semena a kvasu: kresťania vo vnútri historickej reality pôsobia ako jednotliví občania
alebo vo forme združení a predstavujú blahodarnú a pokojnú silu hlbokej zmeny, uľahčujú
rozvoj vnútorných potencií samotnej reality. A túto formu prítomnosti a pôsobenia
vo svete ponúka sociálne učenie Cirkvi, ktoré je vždy zamerané na dozrievanie svedomia
ako nevyhnutnej podmienky trvalých transformácií.
Teraz sa musíme pýtať:
aký bol kontext, v ktorom sa pred dvoma storočiami narodil ten, ktorý sa 68 rokov
po tom mal stať pápežom Levom XIII.? Európa prežívala veľkú napoleonskú búrku, ktorá
nasledovala po Francúzskej revolúcii. Cirkev a početné prejavy kresťanskej kultúry
boli radikálne spochybnené (stačí pomyslieť napríklad na to, že letopočet nebol počítaný
od Kristovho narodenia, ale od začiatku novej revolučnej éry, alebo na odstránenie
mien svätcov z kalendárov, z názvov obcí a ulíc…). Dedinskému obyvateľstvu zaiste
tieto znetvorenia neboli po chuti a náboženské tradície si ponechávali. Každodenný
život bol tvrdý a ťažký: zdravotná a potravinová situácia bola veľmi chatrná. Medzitým
sa však začal rozvíjať priemysel a spolu s ním robotnícke hnutie, ktoré bolo stále
viac organizované politicky. Učiteľský úrad Cirkvi na svojej najvyššej úrovni bol
podnecovaný a nabádaný lokálnymi reflexiami a skúsenosťami vypracovať komplexný a
perspektívny výklad novej spoločnosti a jej všeobecného dobra. Keď bol teda v roku
1878 zvolený na pápežský stolec, cítil sa Lev XIII. povolaný dokončiť ho vo svetle
svojich rozsiahlych znalostí medzinárodného dosahu, ale tiež mnohých iniciatív, realizovaných
„na tomto poli“ kresťanskými komunitami, mužmi a ženami Cirkvi.
Desiatky a
desiatky svätcov a blahoslavených na konci 18. a na začiatku 19. storočia hľadali
a s fantáziou lásky sa vydávali rozmanitými cestami uskutočňovania evanjeliového posolstva
v rámci nových sociálnych realít. Tieto iniciatívy, obete a reflexie mužov a žien,
nepochybne pripravili pôdu pre Rerum novarum a ďalšie sociálne dokumenty pápeža
Pecciho. Už v dobe, kedy bol apoštolským nunciom v Belgicku, pochopil, že sociálnej
otázke bolo možné čeliť pozitívne a účinne cestou dialógu a sprostredkovania. V dobe
úporného antiklerikalizmu a silných protipápežských manifestácií dokázal Lev XIII.
viesť a podporovať katolíkov na ceste konštruktívnej a obsahovo bohatej účasti, pevnej
vo svojich princípoch a schopnej otvorenosti. Hneď po Rerum novarum došlo v
Taliansku a v ďalších krajinách ku skutočnému rozmachu iniciatív: združenia, poľnohospodárske
a remeselnícke sporiteľne, noviny i rozsiahle „hnutie“, ktoré malo svojho prezieravého
organizátora v osobe Dona Giuseppe Toniollo. Veľmi starý, ale múdry a prezieravý pápež
tak mohol uviesť do 20. storočia omladenú Cirkev so správnym postojom k riešeniu nových
výziev. Tento pápež bol ešte politicky a fyzicky „väzňom“ Vatikánu, ale v skutočnosti
už svojím magistériom predstavoval Cirkev, schopnú vyrovnať sa bez komplexu s náročnými
otázkami súčasnosti.
Drahí priatelia z Carpineta Romana, nemáme čas tieto
argumenty prehĺbiť. Eucharistia, ktorú slávime, sviatosť lásky, nás volá k podstatnému:
k charite, k láske Kristovej, ktorá obnovuje ľudí a svet. To podstatné a to dobré
vidíme a vnímame v slovách svätého apoštola Pavla v Liste Filemonovi. V tomto krátkom
liste je totiž cítiť všetku miernosť a zároveň revolučnú moc evanjelia. Má diskrétny
štýl a zároveň neodolateľnosť lásky, ktorá, ako som napísal vo svojej sociálnej encyklike
Caritas in veritate – „je hlavnou hnacou silou pravého rozvoja každej
ľudskej osoby i celého ľudstva“ (č.1). S radosťou a vrúcnosťou vám teda zanechávam
staré a stále nové prikázanie: milujte sa navzájom, ako nás miloval Kristus a s touto
láskou ste soľou a svetlom sveta. Tak budete verní dedičstvu svojho veľkého a cteného
rodáka, pápeža Leva XIII. A tak nech je to v celej Cirkvi! Amen.