P. Milan
Bubák SVD sa vo svojom cykle Spiritualita súčasného človeka venuje otázke:
Čo nasledujeme? Predpokladám, že toto rádio počúvajú veriaci kresťania, a možno
i mnohí hľadajúci. Bude teda namieste položiť si otázku: Čoho sme, ako kresťania,
stúpencami? Čo vlastne nenasledujeme? Predpokladám, že túto otázku už každý z nás
veľakrát dostal, hlavne od našich neveriacich kolegov alebo spolužiakov. Pri hľadaní
odpovede na túto otázku pozrime sa najprv na jej opak: čo nenasledujeme? 1) Nie
sme nasledovníkmi myšlienky, aj keď myšlienky, ktoré sa nachádzajú v Písme sú pekné
a príťažlivé. Niektorým sa páči, ako oni hovoria, filozofia kresťanstva. Je logická
a príťažlivá. Máme veľa ľudí, aj mimo Cirkvi, ktorí sú nadchnutí myšlienkami a učením
Ježiša Krista. No aj keď učenie a myšlienky kresťanstva je dôležité poznať, ono nemôže
tvoriť podstatu nášho kresťanstva. Ak áno, vedzme, že sme iba na polceste. Aj iné
náboženstvá, nielen kresťanstvo, oplývajú peknými myšlienkami. Preto povedať, že kresťanstvo
je mohutným myšlienkovým systémom, je málo. 2) Nie sme nasledovníkmi ani morálneho
systému, hoci morálny systém, ktorý je založený na evanjeliách je veľkolepý a vždy,
keď sa zachovával sa ukázal ako naplno účinný. Američania vraj dávajú prednosť svoje
deti posielať do katolíckych škôl v presvedčení, že tam dostanú dobrú výchovu. Boja
sa výchovy v štátnych školách, kde je to vedené bez jasných vyhranených morálnych
princípov a formulácií. Je tomu tak preto, lebo štátne školy sa snažia o tzv. „bezhodnotovú“
výchovu svojich žiakov, v duchu ústavy USA. Podľa nej sa každý musí sám rozhodnúť
pre hodnoty, ktoré chce, keď dospieva. Je možné, že sa rozhodne pre pištoľ, aj to
je pre niekoho hodnota. Preto si mnohí uvedomujú, že v tomto nie je budúcnosť a že
mládež treba formovať v jasných hodnotách. No kresťanstvo nie je o tom. Je aj o tom,
no nie hlavne o tom a nie na prvom mieste o tom. 3) Nie sme nasledovníkmi ani slávností
a slávení, hoci aj toto je možné nájsť v kresťanstve. Slávenie a rituál má pre človeka
veľký význam. Bolo to vidno aj na neslávne minulej totalite, kedy sa komunisti snažili
odstrániť náboženstvo zo života ľudí, no nepodarilo sa im odstrániť obrad, rituál
a celebráciu. Náboženské obrady boli nahradené profánnymi, lebo človek potrebuje sláviť.
V kresťanstve máme veľa obradov a rituálov, ktoré priťahujú ľudí. Mnohí radi chodia
do kostola, pretože si, ako oni hovoria „zo srdca zaspievajú“, alebo sa im páčia procesie
či iné obrady. No jediné, na čo sa zameriavajú, je však vonkajší rituál, oslava. A
to nestačí. Aj keď rituál je pre nás dôležitý, nie je to to, čo nás drží pri kresťanstve.
Ak áno, potom si buďme istí, že jedného dňa to pominie a z našej viery neostane nič. Čo
teda nasledujeme? Čoho sme stúpencami? Sme nasledovníkmi a stúpencami OSOBY, osoby
Ježiša Krista. Centrom a podstatou našej viery a našej formácie nie je ani myšlienka,
ani hodnoty, ani rituál, ale osoba Ježiša Krista. On sám to hovorí svojim apoštolom
vo svojej rozlúčkovej reči pri poslednej večeri v Jánovom evanjeliu. Ježiš ich chce
upriamiť na podstatu. Po troch rokoch učenia im to chce všetko zosumarizovať. Apoštoli
sa zdajú byť nechápaví. Stále majú problém pochopiť, aká je jeho hlavne v súvislosti
s Bohom, ktorého Ježiš nazval svojím Otcom. Túžili Boha vidieť, pochopiť, spoznať.
Preto prichádza v tejto chvíli na pretras práve táto otázka: ako súvisíš s Bohom?
Ježiš sa identifikuje s Otcom. „Kto vidí mňa, vidí Otca.“ On a Otec sú jedno.
On je viditeľný obraz neviditeľného Boha. On je kompletný obraz Boha. Na Bohu nie
je nič viac, čo by na Ježišovi nebolo. Ježiš je kompletným a konečným zjavením Otca.
Po Ježišovi žiadne iné už nemožno čakať. Božie zjavenie je Ježišom Kristom uzatvorené.
Ježiš to vysvetľuje troma slovami: „Ja som cesta, pravda a život“, hovorí. Škoda,
že slovenčina nepozná gramatické členy. Pred týmito troma slovami sa v gréčtine
nachádzajú určité členy, ako napríklad v angličtine: I am the way, the truth, the
life. Čo znamená: „ja som jediná cesta, jediná pravda, jediný život. Ak je tu nejaká
kompletná Pravda, ak je tu dokonalá a neomylná Cesta a ak je tu plnohodnotný nejaký
Život, potom touto cestou, pravdou a životom som ja. Nie som len jedna z mnohých ciest,
jedna z mnohých právd, a jeden z mnohých životov, ale som jediná cesta, pravda, život.
Toto je dôležité vedieť. Mnohí z nás ako keby verili, že príde ešte nejaké iné
zjavenie od Boha. Ako keby im Ježiš nestačil. No v Ježišovi je zjavenie Boha uzavreté,
lebo v ňom nám Boh o sebe zjavil všetko. Pekne to popisuje nasledujúca legenda:
Boh, ako každý vie, stvoril nebo a zem a všetko v nich. A, ako dnes už vieme, všetko
toto stvoril za pomoci svojich slov, lebo slová, sú moc. „Nech sa stane“, prehlásil
Boh a stalo sa. A všetko, čo Boh stvoril, bolo dobré. Spomedzi svojich stvorení
bol Boh zvlášť hrdý na muža a ženu, pretože do nich vdýchol časť seba samého, svoj
dych, svojho ducha. Lenže, neprekvapuje nás, že diabol bol žiarlivý a nahnevaný. A
tak jedného dňa, keď sa Boh znova tešil z muža a ženy, diabol čírou náhodou kráčal
opodiaľ. Priblížil sa k Bohu a pýta sa ho, čo na týchto dvoch stvoreniach – mužovi
a žene – najviac obdivuje. Keď Boh otvoril svoje ústa, aby mu odpovedal, diabol úskočne
priskočil k nemu a do úst mu vložil nejaký predmet, ktorý spôsobil, že Boh nemohol
pohnúť jazykom a tak nemohol prehovoriť. A nakoľko Boh tvorí iba slovami, diabol sputnal
jeho tvorivú moc. Diabol sa z toho veľmi tešil. Jeho cesta k mužovi a žene bola
teraz už naplno voľná. Mohol si s nimi robiť, čo chcel. Občas sa vrátil naspäť k Bohu,
aby sa – taká bola jeho prirodzenosť, ktorej nemohol odolať – mu vysmieval. Prichádzal
znova a znova, aby sa tomuto umlčanému a bezmocnému Bohu vysmieval. Jedného dňa Boh
na jeho výsmech náhle odpovedal. Samozrejme posunkom, ako inak, keď jazyk mal zviazaný.
Totiž pozdvihol jeden prst svojej ruky. „Jeden?“ pýta sa diabol. „Snažíš sa mi povedať,
že by si chcel povedať iba jedno slovo? Je to tak?“ „Áno“, prikyvuje Boh, a prosiac
ho zároveň svojim spýtavým pohľadom a gestami rúk. Sebavedomý diabol si hovorí:
„Nemyslím si, že aj keď je Bohom, že by jedným slovom mohol vykonať nejakú veľkú škodu.
OK. Nech teda povie to jedno slovo.“ A tak diabol uvoľnil puto z Božieho jazyka. A
Boh vyriekol svoje jediné slovo pošepky. Vyriekol ho pre muža a ženu a toto slovo
im prinieslo veľkú radosť. Bolo to slovo, ktoré dalo dohromady všetku lásku, odpustenie
a tvorivosť, ktorú Boh zhromažďoval vo svojom srdci počas času svojho mlčania. A slovo,
ktoré vyslovil znelo: JEŽIŠ. Aj keď v legende je úbohá teológia, pointa je správna:
Ježiš je vrchol Božieho zjavenia. Ježiš je centrum našej viery. Ježiš je jedinou našou
cestou, pravdou a životom. V slove Ježiš je povedané všetko. Je tam prítomný celý
Boh. Kiež nás vedie k tomu, aby sme ho urobili centrom svojho osobného života. Milan
Bubák, SVD Rím, 5. 9. 2010