Benedikt XVI. na generálnej audiencii: Svätá Hildegarda z Bingenu, mníška a mystička
12. storočia
Vatikán (1. septembra, RV) – Pápež Benedikt XVI. počas dnešnej generálnej audiencie
v letnom sídle v Castel Gandolfe predniesol nasledujúcu katechézu: Drahí bratia
a sestry, V roku 1988, teda pri príležitosti slávenia mariánskeho roku, ctihodný
pápež Ján Pavol II. napísal apoštolský list Mulieris dignitatem, v ktorom priblížil
dôležitú úlohu žien v živote Cirkvi. „Cirkev“ – čítame tam – „ďakuje za všetky prejavy
ženského "génia" v priebehu dejín vo všetkých krajinách a uprostred všetkých národov,
ďakuje za všetky charizmy, ktoré Duch Svätý udeľuje ženám v histórii Božieho ľudu,
za všetky víťazstvá, za ktoré vďačí ich viere, nádeji a láske: ďakuje za všetky plody
ženskej svätosti“ (č. 31). Aj v období dejín, ktoré zvykneme nazývať stredovek,
žilo viacero žien, čo vynikali svätosťou života a bohatstvom náuky. Dnes by som rád
predstavil jednu z nich: svätú Hildegardu z Bingenu, ktorá žila v 12. storočí v Nemecku.
Narodila sa v roku 1098 v Porýnsku, v Bermersheime v blízkosti mesta Alzey a zomrela
v roku 1179: dožila sa teda 81 rokov – a to aj napriek svojmu slabému zdraviu. Hildegarda
bola zo vznešenej a mnohopočetnej rodiny. Už od narodenia ju rodičia zasvätili Božej
službe. Keď mala osem rokov, zverili ju na výchovu učiteľke Judite zo Spanheimu, ktorá
žila klauzurovaná v benediktínskom kláštore svätého Dizibóda a postupne sama založila
malý ženský kláštor podľa rehoľných pravidiel svätého Benedikta. Hildegarda prijala
rehoľné rúcho z rúk biskupa Ota z Bambergu a v roku 1136, keď zomrela matka Judita,
stala sa predstavenou komunity: požiadali ju o to jej spolusestry. Túto úlohu vykonávala
s využitím všetkých svojich schopností – ako vzdelaná a duchovne zrelá žena s dobrými
organizačnými schopnosťami pre klauzúrny život. O niekoľko rokov neskôr, keďže na
dvere kláštora klopalo stále viac mladých žien, čo mali záujem o rehoľný život, Hildegarda
založila ďalšiu komunitu v Bingene a zasvätila ju svätému Rupertovi. Tu prežila celý
zvyšok svojho života. Spôsob, akým uplatňovala autoritu predstavenej kláštora, je
možné dať za vzor všetkým rehoľným komunitám: ako čítame v historických záznamoch
z tých čias, podnecovala svätú súťaživosť v konaní dobra, a to až do takej miery,
že matky sa so svojimi dcérami priam predbiehali vo vzájomnej pomoci a úcte. Už
v čase, keď bola predstavenou kláštora svätého Dizibóda, začala Hildegarda diktovať
prežité mystické vízie svojmu duchovnému radcovi, mníchovi Volmarovi a svojej pisárke,
s ktorou ju spájalo vrúcne priateľstvo, spolusestre Richardis di Strade. Ako tomu
bývalo v živote svätcov, aj Hildegarda sa túžila podriadiť autorite osôb vzdelaných
vo viere, aby oni určili pôvod jej vízií: mala totiž strach, že to boli len ilúzie
a že nepochádzali od Boha. Obrátila sa preto na človeka, ktorého si Cirkev v tých
časoch mimoriadne vážila – na svätého Bernarda z Clairvaux: hovoril som o ňom už v
niekoľkých katechézach. Tento Hildegardu upokojil a povzbudil. V roku 1147 Hildegarda
získala ďalšie, veľmi dôležité uznanie: Keď pápež Eugen III. predsedal Trevírskej
synode, prečítal si text nadiktovaný svätou Hildegardou, ktorý mu priniesol biskup
Henrich z Mohuča. Pápež hneď poveril Hildegardu, aby opísala svoje vízie a dovolil
jej o nich verejne hovoriť. Od tohto okamihu prestíž svätej Hildegardy neustále rástla.
Jej súčasníci ju dokonca nazvali „nemeckou prorokyňou“. Toto je, drahí priatelia,
pečať autentickej skúsenosti Ducha Svätého, ktorý je prameňom každej charizmy: totiž
osoba, ktorá je obdarená nadprirodzenými schopnosťami, sa nimi nikdy nevychvaľuje,
nevystavuje ich na obdiv a predovšetkým zostáva poslušná cirkevnej autorite. Veď každý
dar udelený Svätým Duchom je určený k budovaniu Cirkvi; a Cirkev, prostredníctvom
svojich pastierov, dokáže rozpoznať jeho autentickosť. Na budúcu stredu budem
pokračovať v rozprávaní o tejto veľkej žene, prorokyni, ktorá sa nám i dnes veľmi
aktuálne prihovára – svojou odvážnou schopnosťou rozlišovať znamenia čias a svojou
láskou k stvoreniu, svojím lekárstvom, poéziou a hudbou, ku ktorej sa vraciame, svojou
láskou ku Kristovi a k jeho Cirkvi, ktorá i v jej časoch trpela, zraňovaná hriechmi
kňazov i laikov: napriek všetkému ju Hildegarda milovala ako Kristovo tajomné telo.
Takto sa nám dnes svätá Hildegarda prihovára – a budeme o nej hovoriť znovu aj na
budúcu stredu. Ďakujem vám za vašu pozornosť.