Štvrtkový komentár Jozefa Kováčika: Koľko stojí katedrála

Štvrtkový komentár hovorcu Konferencie biskupov Slovenska
Viem, že týmto konštatovaním nepoteším žiakov, študentov, či vás, drahí polucháči, ktorí už máte dovolenku za sebou, no faktom je, že klasický čas dovoleniek a prázdnin sa končí. Môžeme nad tým nostalgicky pokrčiť plecami, alebo môžeme zúročiť to krásne, čo sme počas leta zažili. Vedieť z toho všetkého vo svojich spomienkach a úvahách zachovať to podstatné. Možno niektorí z vás navštívili aj veľké mestá. V nich sú dominantami často katedrály. Mňa zaujali toto leto katedrály, ale i malé kostolíky ukryté v zemi. Na Islande, kde pôsobí môj brat ako misionár. Popri tom som uvažoval o hodnotách a cenách. Veľmi zaujímevé úvahy na túto tému som našiel aj v diele publicistu Vittoria Messoriho. Rád sa o niektoré podelím.Koľko mohla stáť taká gotická katedrála? Je ťažké nájsť odpoveď na túto otázku, ako aj na iné, ak chceme finančne vyjadriť hodnoty, ktoré vznikali v dobách pred našou. Cena nie je hodnotou absolútnou, ale relatívnou. Ťažko možno hovoriť napríklad o cene života, ktorá by v materiálnom prepočte bola asi 3 doláre...

Niekto sa však predsa len pokúsil vyjadriť cenu katedrály. Za vzor si zobral Notre Dame v Paríži. Stavba katedrály bola vždy dielom spoločným. Pomocné práce boli častokrát zadarmo- "amore Dei"- pre lásku k Bohu. Veľká časť materiálu bola darovaná panovníkom miesta, kde katedrála vyrastala. Mestská rada často upustila od daní. Toto boli podmienky, v ktorých vznikali tieto veľdiela. Napriek tomu, že tí, ktorí tu pracovali za plácu, ju mali dobre zaplatenú, nezdá sa, žeby výdavky dosahovali astronomické sumy. Pre Notre Dame, podľa výpočtov odborníkov, by suma nemala presiahnuť súčasných 7 miliónov miliónov Eur. Oveľa, oveľa menej, ako výstavba jediného futbalového štadióna. Jeden z najväčších a najkrajších kostolov sveta by stál menej, ako jediný obraz Van Gogha.

Katedrály, ktoré boli nádherne zdobené. Katedrály, ktoré v období, ktoré len nevzdelaný človek môže nazvať "temným stredovekom", boli zvnútra i zvonku vyzdobené spôsobom, ktorý človeka povznášal. Svetlo, ktoré sa mení na farbu bolo odjakživa považované za symbol Božieho požehnania a milosti. Nie je to protirečenie, že ten "temný stredovek" tak miloval farbu a svetlo? A že nasledujúce kultúry, ktoré sa nazývali "illuminate" /"osvietené"/, vydali množstvo síl na to, aby bolo všetko jednofarebné?

Umenie, ktoré je darom Boha. Umenie, ktoré má slúžiť na obohatenie človeka v jeho celku. Dejiny opäť naznačujú, komu sa to doteraz darilo. Umenie, ktoré je tu pre všetkých, nie len pre zopár vyvolených.

A ako je to s tzv. „bohatstvami Vatikánu“?Dve čísla- malé, ale nevyhnutné, ak chceme rozprávať o bohatstve Vatikánu. Rozpočet Vatikánu, teda samostatného zvrchovaného štátu s viac ako 100 veľvyslanectvami /nunciatúrami/ v celom svete a so všetkými "ministrami", ktorými sú Kongregácie a Sekretariáty, ten rozpočet bol ani nie polovičný oproti rozpočtu len talianskeho parlamentu. Teda tých zopár desiatok poslancov, ktorý sedia v talianskom parlamente stoja taliansky štát dvojnásobok toho, čo vydá Vatikán na udržanie kontaktov s viac ako miliardou katolíkov v celom svete. Čím by bol dnes Rím, ak by tu nebolo 20 storočí sídlo pápeža? Vďaka tomu je to dnes historicky a umelecky najbohatšie mesto sveta.

Napriek tomu Cirkev v Taliansku žije z tav. "Osem z tisíc", teda dane, ktorú občania môžu, ale aj nemusia odovzdať Cirkvi. To všetko však nie je almužna Talianska, ale dlhodobý dlh. V roku 1860 boli zabrané prvé územia vtedajšieho pápežského štátu. Po roku 1870 zo štátu nezostalo nič, okrem kúska územia dnes nazývaného Vatikán, kde sa pápež na dlhé roky stal väzňom. Podľa odborníkov medzinárodného práva, a to vôbec nie katolíkov, išlo o krádež. Všetky majetky Cirkvi vrátane kostolov a kláštorov boli zoštátnené.

Nový taliansky štát stanovil tzv. "Legge delle Guarentigie", zákon, podľa ktorého mal pápež dostať ročne 3 a pol milióna lír. Smiešna suma oproti tomu, čo bolo pápežovi ukradnuté. Pápeži túto almužnu nikdy neprijali. Namiesto toho sa obrátili na veriacich a ustanovili zbierku "Obulus sv. Petra", ktorá sa dodnes zachovala.

Až v roku 1929 sa dospelo k Lateránskej zmluve, ktorá vyriešila územné i finančné spory. Taliansko sa zaviazalo zaplatiť 750 miliónov vtedajších lír a vydržiavať pravidelným platom kňazov, ktorí vykonávali okrem iného i vysluhovanie sobášov uznaných zároveň štátom.

Táto podpora teda nie je akýmsi "darom" štátu, ale len dlhom, ktorý je už nemožné splatiť.

Napriek tomu zaznievajú hlasy, ako by sa pomohlo tretiemu svetu, ak by sa predali Vatikánske poklady. Predstavme si len takú Michelangelovu Pietu. Podľa tých, ktorý sa odvážili ohodnotiť jej cenu, by šlo najmenej o miliardu dolárov. Túto sumu by dokázali zaplatiť len veľké banky. Toto veľdielo by tak určite opustilo Taliansko. A tak by sa dielo, ktoré je vystavené zadarmo na obdiv v bazilike sv. Petra vo Vatikáne, dostalo do súkromného trezoru. A jej majiteľ by mohol spokojne rozhodnúť o tom, že ju už nikto viac neuvidí, alebo si za to riadne zaplatí. Tretí svet by mal možno o jednu nemocnicu viac. No bol by svet bohatší a ľudskejší?

Tieto úvahy budeme potrebovať i na Slovensku. Začína sa totiž hovoriť o hľadaní nového modelu financovania cirkví.