Vysielanie pre gréckokatolíkov: Nanebovzatie Panny Márie
Autorom príspevku
je arcibiskup Cyril Vasiľ SJ, sekretár Kongregácie pre východné cirkvi: Sviatok
Uspenia, či Nanebovzatia Panny Márie, ktorý dnes slávime, je najstarším a najvýznamnejším
mariánskym sviatkom. Tento sviatok má pôvod v jeruzalemskej liurgickej oblasti, kde
sa spomína už od 4. storočia a viaže sa na starobylú miestnu tradíciu zachytenú už
od II. storočia v niektorých apokryfných spisoch. Od čias cisára Maurícia, na konci
6. storočia, sa jeho liturgické slávenie stalo povinným v celej byzantskej ríši a
o niekoľko desaťročí nato bol sviatok zavedený aj v Ríme pápežom Sergiom I. a tak
sa rozšíril aj v rímskokatolíckej cirkvi na kresťanskom Západe. Teologickú tradíciu
a motiváciu sviatku vo 4. storočí, dosvedčujú sv. Efrém Sýrsky, sv. Epifán a Timotej
Jeruzalemský. Podľa nej, Božia Matka ktorá jedným a tým istým výrokom predurčenia
od večnosti je tajomne spojená s Ježišom Kristom, nepoškvrnená pri svojom počatí,
pri svojom božskom materstve neporušená panna, veľkodušná spoločníčka božského Vykupiteľa,
ktorý vydobyl úplné víťazstvo nad hriechom a jeho následkami, nakoniec dostala ako
korunu svojich výsad to, že bola uchránená od porušenia v hrobe a ako už jej Syn,
po víťazstve nad smrťou s telom i dušou bola pozdvihnutá do najvyššej nebeskej slávy,
kde sa skveje ako Kráľovná po pravici svojho Syna, nesmrteľného Kráľa vekov. V
katolíckej cirkvi sa táto viac ako 1500 ročná tradícia sformovala do posledej mariánskej
dogmy o Nanebovzatí Božej Matky. Túto dogmu oficiálne vyhlásil, pred 60 rokmi pápež
Pius XII. V Apoštolskej konštitúcii Munificentissimus Deus, z1. novembra
1950 sa doslovne uvádza: „Svätí otcovia a veľkí učitelia v homíliách a rečiach,
ktoré mávali na sviatok Nanebovzatia Bohorodičky, hovorili o ňom ľudu ako o veci,
ktorú veriaci už poznajú a prijímajú. Bližšie ho vysvetľovali a hlbšie zdôvodňovali
jeho zmysel a podstatu a najmä do jasnejšieho svetla stavali, že sa týmto sviatkom
nepripomína iba to, že mŕtve telo preblahoslavenej Panny Márie nepodľahlo nijakému
porušeniu, ale aj jej víťazstvo nad smrťou a nebeské oslávenie podľa príkladu jej
jednorodeného Syna Ježiša Krista. A tak keď svätý Ján Damascénsky, ktorý je najslávnejším
hlásateľom tejto zdedenej pravdy, porovnával telesné nanebovzatie požehnanej Božej
Matky s jej ostatnými darmi a výsadami, s veľkou výrečnosťou povedal: „Patrilo
sa, aby telo tej, ktorá si pri pôrode zachovala neporušené panenstvo, bolo aj po smrti
uchované od akéhokoľvek porušenia. Patrilo sa, aby tá, ktorá nosila Stvoriteľa v lone
ako dieťa, bývala v Božích príbytkoch. Patrilo sa, aby nevesta, s ktorou sa zasnúbil
Otec, prebývala v nebeských komnatách. Patrilo sa, aby tá, ktorá sa dívala na svojho
Syna na kríži a nastavila hruď meču bolesti, od ktorého bola uchránená pri pôrode,
hľadela na neho, aj keď sedí pri Otcovi. Patrilo sa, aby Božia Matka vlastnila to,
čo má jej Syn, a aby ju celé stvorenie uctievalo ako Božiu Matku a služobnicu.“ Svätý
Germán Carihradský bol presvedčený, že telo Bohorodičky Panny Márie ostalo neporušené
a že jeho nanebovzatie zodpovedá nielen jej božskému materstvu, ale aj zvláštnej svätosti
jej panenského tela: „Ty sa zjavuješ, ako je napísané, ‚v kráse‘. Tvoje panenské telo
je celé sväté, celé čisté, celé Božím príbytkom, a preto sa ani neskôr nemôže rozpadnúť
na prach. Premenilo sa, keďže bolo ľudské, pre vznešený neporušiteľný život. Ale to
isté je živé a veľmi slávne, neporušené a účastné na dokonalom živote.“ Iný
veľmi starý spisovateľ tvrdí: „Teda preslávna Matka Krista, nášho Boha a Spasiteľa,
darcu života a nesmrteľnosti, dostáva život od toho a v neporušiteľnom tele je naveky
s tým, ktorý ju vzkriesil z hrobu a vzal k sebe, ako to vie iba on.“ Všetky tieto
výroky a úvahy svätých Otcov opierajú sa o Sväté písmo ako o najhlbší základ. A ono
nám takmer stavia pred oči, ako veľmi úzko je požehnaná Božia Matka spojená so svojím
Božským Synom a má stále účasť na jeho osude.“ Čo sa týka miesta zosnutia Bohorodičky,
v Cirkvi sa oddávna prelínajú dve tradície. Prvá, ktorá sa viaže k Jeruzalemu udáva,
že Panna Mária zosnula v Jeruzaleme krátko, iba niekoľko rokov po smrti, vzkriesení
a nanebovstúpení svojho božského Syna. Iná tradícia udáva, že zomrela oveľa neskôr
a že v sprievode sv. Jána žila istý čas v Efeze. Táto tradícia je dnes ešte živšia
a to vzhľadom aj k histórii tzv. Máriinho domu, v Efeze. O čo ide?Máloktoré mariánske
pútniské miesto má tak zaujímavú históriu, ako malý domček, ktorý sa nachádza na
úbočí vrchu Salnissa, len niekoľko kilometrov od Efezu a ktorý je dnes cieľom pútnikov
z celého sveta, kresťanov všetkých konfesií, ale aj mnohých mohamedánov, ktorí si
uctievajú Máriu, nie síce ako Božiu matku, ale ako matku proroka Ježiša, podľa ktorej
je pomenovaná aj jedna zo 114 súr Koránu, 19, súra Marjam. Pre novodobých kresťanov
je púť k Máriinmu domu spojená s históriou nemeckej mystičky, augustiánskej rehoľníčky
Anny Kataríny Emerich (1774-1824). Táto rehoľníčka mala obdivuhodný dar zjavení a
duchovného videnia udalostí viažucich sa k životu Krista, Panny Márie a apoštolov.
Jej detailný popis priebehu mnohých známych evanjeliových scén naozaj zodpovedá popisu
diváka prítomného na udalostiach. V posledných šiestich rokoch jej života zaznamenával
a literárne spracovával jej videnia básnik a spisovateľ Clemens Maria Brentano, ktorý
ich potom postupne aj publikoval. V roku 1854 bol posmrtne publikovaný, aj Život Panny
Márie. Detailne sa v ňom opisuje aj život Panny Márie v Efeze po boku sv. Jána. Spočiatku
sa Brentanove publikácie považovali za duchovné čítanie, za nábožné videnia povzbudzujúce
duchovnú horlivosť, ale neprikladal sa im historický rozmer. V roku 1881 prišiel
do Efezu francúzsky kňaz Julien Dubiet, ktorý sa rozhodol hľadať dom Panny Márie na
základe opisu Kataríny Emerichovej. S pomocou miestneho biskupa Simoniho sa mu to
aj podrilo, ale jeho tvrdenia neboli spočiatku brané vážne. O to väčší záujem a pozornosť
vzbudila skutočnosť, keď 29 júla 1891, 72 rokov po smrti Kataríny Emerichovej, francúzsky
lazaristi Jung a otec Paulin, osobne kritickí a skeptickí, ale podnietení zvedavosťou,
sa aj so skupinov robotníkov vybrali do Efezu, a tu, na základe detailného popisu
zo zjavení Kataríny Emerichovej naozaj objavili v rozvalinách domček, ktorý presne
zodpovedal popisu v zjaveniach. Súčasne tu bola zistená aj stará tradícia obyvateľov
neďalekej dedinky vzdialenej 17 km, tzv. Kirkindjiotes, ktorí každoročne na sviatok
Zosnutia Bohorodičky putovali na toto miesto, kde podľa ich tradície “Presvätá Panna
bola vzatá do neba“. Ďalšie vykopávky v roku 1898 potvrdili, že, napriek neskorším
prestavbám, základy domčeka pochádzajú z 1. storočia, umiestnenie ohniska napríklad
zopovedá Emerichovej popisu, a že domček bol v byzantskej dobe premenený na kaplnku,
korá bola pravdepodovne centrom malho kláštora. V okolí sa našlo viacero kresťanských
hrobov zo 4. a 6. storočia ale aj ďalšie archeologické svedectvá o obydliach u 1.-2.
storočia. Dnešný Máriin dom v Efeze navštívili aj pápeži Pavol VI, Ján Pavl II
i Benedikt XVI. Domček premenený na kaplnku dnes spravujú otcovia fkonventuáli a pútnikov
v nej privítajp aj dve sestry z Kongregácie Menších setier Nepoškvrnenej Panny
Márie.
Nech už tradícia o mieste prechodu Panny Márie do večnosti je spojená
s Jeruzalemom, alebo Efezom, v každom prípade nám pripomína tú dôležitú skutočnosť,
ktorá rezonuje v srdciach veriacich a ktorú krásne vyjadruje kondák Zosnutia Bohorodičky:
„Ani
hrob ani smrť nezabránili Bohorodičke, aby sa za nás ustavične modlila. Stala sa našou
pevnou nádejou. Darca života ju uviedol do večnej blaženosti, lebo v jej panenskom
lone prijal telo.“
Spolu s všetkými pútnikmi – v Jeruzaleme, Efeze, či na všetkých
iných miestach vo svete i na našom Slovesnku kde sa dnes slávi sviatok jej Zosnutia
ju teda oslavujeme tropárom:
„Pri pôrode si panenstvo zachovala, Bohorodička,
pri smrti svet si neopustila. Odišla si do večnej blaženosti, lebo si Matka Života
a svojimi modlitbami zbavuješ smrti naše duše.“