Tretieho novembra 2009 vyniesol Európsky súd
v Štrasburgu rozsudok, ktorým odsúdil taliansku vládu za porušenie ľudského práva
istého žiaka, ktorého matka márne žiadala od štátnej vrchnosti odstránenie kríža
z verejnej školy. Matka, fínskeho pôvodu, vydatá v Taliansku, sa odvolala na Európsky
súd, lebo bola zrejme presvedčená, že „laický“ štát musí byť „neutrálny“, čiže podľa
nej odmietavý k náboženstvu a preto dať za pravdu jej a iným neveriacim, ktorí považujú
kríž za symbol katolicizmu, alebo kresťanstva. Rozsudok rozvíril živú debatu a reakcie
po celej Európe. Viaceré štáty a parlamenty videli v ňom ohrozenie vlastných práv
a tradícií, niekde zakotvených dokonca v ústave, ako aj narušenie vzťahov medzi Spojenou
Európou a jej členskými štátmi. Tak sa znovu dostala na povrch otázka o kresťanských
koreňoch Európy, ktoré kríž naznačuje, ako aj o celkovom význame a mieste tohto kresťanského
symbolu pre jednotlivé národy. Európsky súd svojim rozsudkom prijal ideológiu silnej
lobistickej skupiny, ktorá pod neutralitou štátnej i európskej autority vzhľadom k náboženstvám
a cirkvám rozumie ateizmus alebo aspoň agnosticizmus. Toto presvedčenie, ktorému sa
podarilo vymazať zmienku o kresťanských koreňoch v základných dokumentoch Európskeho
spoločenstva, sa však protiví historickej pravde, národným tradíciám, ba aj zákonom
viacerých štátov, ktorým patrí rozhodovať o tejto otázke. Otázka kríža v talianskych
verejných školách sa tak rozšírila nielen zemepisne, ale znovu nastolila právo náboženských
znakov i samého náboženstva vo verejnom živote a priestoroch civilnej spoločnosti.
Otázka identity Európy sa teda naplno vynorila cez rozsudok o kríži. Aj na Slovensku
sa o nej treba zamyslieť, aby sa vyjasnili niektoré pochybnosti a nejasnosti.
Proti rozsudku sa v Taliansku kriticky postavila nielen vláda, ale aj kultúrni
a politickí činitelia zo všetkých strán a smerov, aj kriticky naladení voči Katolíckej
cirkvi. V máji 2010 uverejnil medzinárodne známy univerzitný profesor Carlo Cardia
knihu s nadpisom „Identitá religiosa e culturale europea; La questione del crocifisso“
(„Náboženská a kultúrna identita Európy; Otázka o kríži“). Minister zahraničia Franco
Frattini k nej napísal úvod, ktorý potom pod titulom „Kríž pri koreňoch Európy“ prevzal
vatikánsky denník L´Osservatore Romano (26.mája 2010).
Professor Cardia uvádza
ponajprv negatívne reakcie zo strany Katolíckej cirkvi a pravoslávnych cirkví, najmä
ruskej, gréckej a rumunskej, kde sa objavil aj silný posudok, že tu ide o akýsi moderný
druh „laického ikonoklazmu“, čiže svätoborectva. Ruský patriarcha Kyril poprel právo
a kompetenciu Európskeho súdu rozhodovať „o kresťanských symboloch, ktoré sú súčasťou
spoločnej európskej identity, bez ktorej si nemožno predstaviť ani minulosť, ani prítomnosť,
ani budúcnosť tohto kontinentu“. Viacerí vytkli rozsudku aj základný omyl, že kríž
je iba symbolom katolíckej Cirkvi, lebo v skutočnosti je znakom všetkých kresťanov.
Ba čo viac, práve táto debata ukázala všeobecný ľudský, nadkonfesijný význam kríža
ako symbolu humánneho cítenia a konania.
Viaceré európske štáty zaujali negatívne
stanovisko k rozsudku. Okrem talianskej vlády, ktorá sa odvolala na európsku „Grande
Chambre“-„Veľkú komoru“, sa pohotovo vyslovil poľský, rakúsky a maltézsky parlament,
ako aj Slovenská národná rada; tiež Portugalsko, Litva a Chorvátsko.
Zaujímavé
sú kritické dôvody, ktoré uvádzajú talianski intelektuáli, aby zdôraznili nadkonfesijný
význam kríža. Claudio Magris tvrdí: „Tento znak predstavuje pre niektorých to, čo
značil pre Dostojevského: Božieho Syna, ktorý zomrel za ľudí; ako taký neuráža nikoho...
Pre iných, pre mnohých, virtuálne pre všetkých znamená to, čo pre Tolstoja alebo pre
Gandhiho, ktorí neverili v jeho božstvo, ale ho považovali za symbol, za všeobecnú
tvár ľudstva, utrpenia e lásky, ktorá vykupuje“. Spisovateľka Natália Ginzburgová
píše, že „kríž je súčasťou histórie sveta. Pre katolíkov, Ježiš Kristus je Boží syn.
Pre nekatolíkov môže byť jednoducho obrazom človeka, ktorý bol predaný, zradený, mučený
a zomrel na kríži z lásky k Bohu a k blížnemu. Ateista zmaže ideu Boha a ponechá ideu
blížneho...Ukrižovaný predstavuje všetkých,...lebo pred Kristom nikto nepovedal, že
ľudia sú rovnakí a bratia všetci, bohatí a chudobní, veriaci a neveriaci, židia a nie
židia, bieli a čierni; a nikto pred ním nepovedal, že máme ako centrum našej existencie
postaviť solidárnosť medzi ľuďmi“. Benátsky filozof Massimo Cacciari zas tvrdí, že
„Kríž je symbol, ktorý hovorí o utrpení, o utrpení, ktoré vie zobrať na seba všetky
utrpenia a nejakým spôsobom ich vykúpiť...Je to znak mimoriadneho darovania sa.“ Známy
spisovateľ Umberto Eco zas poukázal, že kríž sa nachádza na štátnych zástavách mnohých
laických národov, ako sú: Švédsko, Nórsko, Fínsko, Švajčiarsko, Dánsko, Austrália,
Veľká Británia a iné. Niekto ironicky poznamenal, že tá pani fínskeho pôvodu by mala
najprv pre kríž zažalovať vlastnú krajinu!
Benedikt XVI.opísal kresťanské
chápanie kríža svojím spôsobom, počas cesty na Cyprus, v kostole Svätého kríža v Nikózii
dňa 5. júna tohto roku: „Kríž má hlbší a tajomnejší význam, ako by sa mohlo na prvý
pohľad zdať. Bezpochyby je nástroj mučenia, utrpenia a porážky, ale zároveň ukazuje
úplnú premenu, konečné víťazstvo nad tými zlami a preto je najvýraznejším symbolom
nádeje, aký svet vôbec videl. Oslovuje všetkých, ktorí trpia – utláčaných, chorých,
chudobných, vylúčených, obete násilia – a ponúka im nádej, že Boh môže premeniť ich
utrpenie na radosť, ich opustenie na spoločenstvo, ich smrť na život. Ponúka nášmu
padlému svetu bezhraničnú nádej. Práve preto svet potrebuje kríž. Kríž nie je súkromným
symbolom zbožnosti, nie je rozlišovacím znamením príslušnosti k nejakej skupine vo
vnútri spoločnosti a jeho najhlbší význam nemá nič spoločného s násilným vnucovaním
nejakého kréda alebo filozofie. Hovorí o nádeji, hovorí o láske, hovorí o víťazstve
nenásilia nad útlakom.“