Svätý Celestín V., pápež

Život sv. Celestína V. ako ho predstavil pápež Benedikt XVI. počas nedávnej pastoračnej návštevy v Sulmone.



„Svätosť naozaj nikdy nestratí zo svojej príťažlivej sily, neupadne do zabudnutia, nikdy nevyjde z módy, naopak, časom zažiari ešte väčším svetlom, vyjadrujúc odvekú túžbu človeka po Bohu.“

Milí poslucháči, toto je myšlienka z homílie Svätého Otca počas návštevy talianskeho mesta Sulmona. Benedikt XVI. navštívil Sulmonu v oblasti Abruzzo nedávno, 4. júla, pri príležitosti 800. výročia narodenia sv. pápeža Celestína V., ktorého relikvie sú uchovávané v miestnej katedrále. Cirkev si ho pripomína 19. mája. Krstným menom sa volal Peter a jeho pápežské meno Celestín znamená „prichádzajúci z neba“.

Pietro Angelerio da Morrone sa narodil začiatkom 13. storočia. Mal jedenásť súrodencov. Otec mu zomrel dosť zavčasu, a tak výchova detí bola na matkiných pleciach. Tá sa zo všetkých síl snažila vštepiť im dobrý základ viery. Peter sa ako dvadsaťpäťročný stal pustovníkom. Venoval sa modlitbe a čítaniu Svätého Písma. Snažil sa byť stále zamestnaný, aby tak lepšie odolával pokušeniam diabla. Po čase začali za ním prichádzať aj iní pustovníci a žiadali ho, aby sa stal ich predstaveným. Tak sa začalo utvárať nové rehoľné spoločenstvo. Keď mal 79 rokov, bol zvolený za pápeža. Stalo sa to veľmi podivuhodným spôsobom, za zvláštnych okolností. Totiž po smrti pápeža Mikuláša IV. v roku 1292 Cirkev dva roky nemala pápeža. Kardináli sa nevedeli dohodnúť, koho zvoliť. Pustovník Peter z Morrone im poslal správu, aby sa dohodli čím skôr, lebo nie je dobré, keď Cirkvi chýba hlava. Kardináli takmer okamžite zvolili práve jeho. S bolesťou v srdci prijal tento úrad a zvolil si meno Celestín. Bol však veľmi jednoduchý a nevedel si veci zorganizovať. Veľmi skoro nastal takmer vo všetkých záležitostiach zmätok. Po piatich mesiacoch pontifikátu sa rozhodol vzdať svojho úradu. Tak sa aj stalo. Celestín dúfal, že bude môcť dožiť svoj život v jednom zo svojich kláštorov. Nový pápež Bonifác VII. však rozhodol inak. Napriek všetkému bol Peter z Morrone stále plný radosti. Zakrátko, o dva roky, 19. mája 1296 zomrel. Za svätého bol vyhlásený roku 1313.

Vráťme sa k homílii Benedikta XVI., v ktorej predstavuje sv. Celestína takto:



„Drahí priatelia! Letiac nad vaším územím som mohol kontemplovať krásu krajiny a obdivovať niektoré miesta úzko spojené so životom tejto významnej postavy: Monte Morrone, kde Peter viedol dlhý čas svoj pustovnícky život, pustovňa sv. Onofria, kde ho v roku 1294 zastihla správa o jeho voľbe za pápeža, i kláštor ním založeného spoločenstva Bratov Ducha Svätého. Pietro bol od svojej mladosti „hľadačom Boha“. Človekom túžiacim nájsť odpovede na existenčné otázky: kto som, odkiaľ prichádzam, prečo žijem, pre koho žijem? Dáva sa na cestu hľadania Boha. Aby počul jeho hlas, rozhodne sa žiť ako pustovník. Ticho, v ktorom dokáže vnímať Boží hlas, udávajúci smer, charakterizuje jeho každodenný život. Toto je prvý dôležitý aspekt pre nás: žijeme v spoločnosti, v ktorej sa zdá, že každé miesto, každá chvíľa musí byť vyplnená aktivitou. Často niet času na počúvanie. Drahí bratia a sestry! Nemajme strach z ticha. Potrebujeme ho, ak chceme byť schopní vnímať Boží hlas, ale i hlas druhých, ktorí sú nám na blízku.“

Svätý Otec poukázal aj druhú skutočnosť: že objavenie Pána, ku ktorému Pietro Angelerio dospel, nebolo výsledkom jeho úsilia: „To, čo mal, to, čím bol, nezískal zo seba samého: bolo mu to dané, bola to milosť! A z toho vyplýva i zodpovednosť -pred Bohom a pred ľuďmi. I keď je náš život veľmi odlišný, aj pre nás platí to isté. Všetko podstatné pre našu existenciu nám bolo dané bez nášho pričinenia.“

 

„Skutočnosť, že žijem, nezávisí odo mňa. Skutočnosť, že existovali ľudia, ktorí ma priviedli k životu, ktorí ma naučili, čo je láska a čo znamená byť milovaný, ktorí mi odovzdali vieru a ktorí mi otvorili pohľad na Boha: všetko je milosť. Sami od seba by sme nemohli nič urobiť, ak by nám to nebolo darované: Boh nás vždy predchádza a v živote každého jedného z nás je krása a dobro, v ktorom môžeme ľahko spoznať jeho milosť ako lúč svetla jeho dobroty. Pre toto musíme byť pozorní, mať neustále otvorené oči nášho srdca. A ak sa naučíme poznať nekonečnú dobrotu Boha, budeme schopní v našom živote s úžasom vidieť - tak, ako videli svätí - stopy Boha, ktorý je nám stále nablízku, ktorý je k nám stále dobrý a ktorý nám hovorí: „Dôveruj mi!"

Benedikt XVI. sa v homílii pri pastoračnej návšteve Sulmony pozastavil pri ďalšom duchovnom obraze svätého Petra Celestína, odvolávajúc sa na list sv. Pavla Galaťanom:

„Ale ja sa nechcem chváliť ničím iným, iba krížom nášho Pána Ježiša Krista, cez ktorý je svet ukrižovaný pre mňa a ja pre svet“ (6,14). Naozaj, kríž tvorí stred jeho života, dáva mu silu, aby čelil aj najnáročnejším momentom, od mladosti, až po poslednú hodinu života: bol si vždy vedomý toho, že z neho prichádza spása. Kríž dával svätému Petrovi Celestínovi aj vedomie hriechu, vždy sprevádzané jasným poznaním nekonečného Božieho milosrdenstva voči jeho bytosti. Vidiac otvorené a roztiahnuté ramená svojho ukrižovaného Boha cítil sa unášaný do nekonečného mora Božej lásky. Ako kňaz zakúsil, čo znamená byť správcom milosrdenstva. Zvlášť, keď bol zvolený na stolec apoštola Petra, poskytoval mimoriadne odpustenie nazývané: odpustky. Chcem pripomenúť kňazom, aby boli príkladnými a vierohodnými svedkami radostnej zvesti zmierenia s Bohom.“

V závere homílie pápež zdôraznil, že sv. Peter Celestín, napriek pustovníckemu životu nebol uzavretý sám do seba, ale mal v sebe nadšenie niesť radostnú zvesť evanjelia bratom.

„Tajomstvom jeho pastoračnej plodnosti bolo vlastne „zotrvávanie” s Pánom. Jasné, vyrovnané a odvážne ohlasovanie evanjeliového posolstva – aj v momentoch prenasledovania – bez toho, aby sme uverili pôvabu módy alebo tvári nenávisti; odstup od starostí o veci, dôverujúc Otcovej prozreteľnosti; pozornosť a starostlivosť osobitne o chorých na tele a na duchu (porov. Lk 10, 5-9). Aj toto boli charakteristiky krátkeho a utrpením naplneného pontifikátu Celestína V. A toto sú aj charakteristiky misionárskej činnosti Cirkvi v dnešnej dobe.“

Pápež Benedikt XVI. pri stretnutí s mladými mesta Sulmona docenil, že sú schopní vnímať príklad tohto ich svätca dnes, vo svete tak rozdielnom. A znovu objaviť niektoré skutočnosti, ktoré majú stálu hodnotu, ktoré sú večné.

„Ako sa dá spoznať Božie volanie?“ Nuž, tajomstvo povolania spočíva v schopnosti a v radosti rozlišovať, načúvať a nasledovať jeho hlas. Ale, aby sme to dokázali, je nevyhnutné navyknúť naše srdce rozoznávať Pána a vnímať ho ako osobu, ktorá je mi nablízku a ktorá ma miluje. Buďte si istí, že ak sa niekto naučí počúvať tento hlas a veľkodušne ho nasledovať, nebude sa báť ničoho, lebo vie a cíti, že Boh je s ním, je jeho priateľ, otec a brat. Sv. Peter Celestín bol predovšetkým týmto: človekom počúvania vnútorného ticha, človekom modlitby, Božím človekom. Drahí mladí: nájdite si vo vašich dňoch čas pre Boha. A tu by som chcel upozorniť ešte na druhú vec: vaša modlitba by nemala byť odtrhnutá od reality. Ak by vás modlitba oddeľovala od vášho reálneho života, buďte opatrní: nebola by tu skutočná modlitba. Naopak, dialóg s Bohom je garanciou pravdivosti - k sebe samému a k druhým, a tak garanciou slobody. Byť s Bohom, počúvať jeho slovo v evanjeliu, v liturgii Cirkvi, ochráni pred zaslepujúcou hrdosťou a nadutosťou, od módnych trendov a dá silu byť skutočne slobodnými aj od istých pokušení, ktoré sa maskujú za dobré veci. Opýtali ste sa ma: Ako môžeme byť vo svete a nebyť zo sveta? Odpovedám: práve vďaka osobnému vzťahu s Bohom. Nejde o množenie modlitieb, ale o zotrvávanie v Ježišovej prítomnosti, vo svojej mysli i vo svojom srdci, o úctu nášmu Otcovi, ktorý nás objíma so všetkými problémami života, adorujúc eucharistiu, meditujúc nad evanjeliom vo svojej izbe, alebo zúčastňujúc sa sústredene na liturgii. Všetko toto nás nevzďaľuje od života, ale naopak, pomáha nám byť skutočne sebou samým v každom prostredí, byť verní Božiemu hlasu, ktorý k nám hovorí vo svedomí a ktorý nás vyslobodí od svetských závislostí!“

„Tak to bolo aj v prípade Celestína V.“, povedal Svätý Otec. „Vedel reagovať podľa svedomia v poslušnosti Bohu, a preto bez strachu, s  odvahou i v ťažkých momentoch, ako boli tie, ktoré súviseli s jeho krátkym pontifikátom. Nestratil svoju vlastnú dôstojnosť, lebo vedel, že táto spočíva v prebývaní v pravde. A garantom pravdy je Boh. Kto nasleduje jeho, nemá strach ani vzdať sa seba samého, pretože „kto má Boha, nič mu nechýba“ ako hovorievala sv. Terézia z Avily.“

„Viera a modlitba neriešia problémy, ale umožňujú k nim pristupovať s novým svetlom a silou, spôsobom hodným človeka, pokojným a účinným“ – pokračoval Svätý Otec. „Keď sa pozeráme na dejiny Cirkvi, vidíme, že je bohatá na postavy svätých, ktorí začínali intenzívnym a trvalým dialógom s Bohom, osvietení vierou, vedeli nájsť stále nové kreatívne riešenia, aby odpovedali na potreby ľudí vo všetkých storočiach. Ich podnikavosť bola oživovaná Duchom Svätým a veľkou láskou, veľkodušnosťou voči bratom, osobitne k tým slabším a neúspešným.“

„Hľa, ďalšia charakteristika kresťana: nie je nikdy individualistom. Možno by ste namietali: keď pozeráme na príklad sv. Petra Celestína, na jeho rozhodnutie viesť pustovnícky život, nebol to azda individualizmus, útek pred zodpovednosťou? K skúsenostiam, ktoré Cirkev má a ktoré schválila, patrí i osamotený život modlitby a pokánia. Je to život v službe spoločenstva, je otvorený voči druhým. Pustovníci a mnísi sú oázami duchovného života, z ktorých všetci môžu čerpať. Mních nežije pre seba, ale pre druhých, a je pre dobro Cirkvi a spoločnosti. Kultivuje kontemplatívny život, a takto jeho prostredníctvom Cirkev a spoločnosť môžu byť zavlažované novou energiou. Drahí mladí! Majte radi vaše kresťanské komunity, nemajte strach zo spoločného života viery! Majte radi Cirkev: dala vám vieru, umožnila vám poznať Krista! A majte radi vášho biskupa, vašich kňazov: so všetkými slabosťami. Prítomnosť kňazov v našom živote je vzácna.“

Milí priatelia, slová nadchýnajú, príklady tiahnu. Životy svätých sú pre nás nevyčerpateľným prameňom tohto povzbudenia. Aj preto sme dnes siahli po príhovore pápeža Benedikta XVI., v ktorom predstavil sv. Celestína V. Ukončil ho známym konštatovaním sv. Augustína, ktorý dlho a s veľkými ťažkosťami hľadal, čo by nasýtilo jeho smäd po pravde a radosti. Na konci tejto cesty pochopil, že „nespokojné je naše srdce, kým nespočinie v Bohu“. –jk-