Vysielanie pre gréckokatolíkov: Sv. Cyril a Metod a kultúra Európy

Autorom príspevku je arcibiskup Cyril Vasiľ SJ, sekretár Kongregácie pre východné cirkvi:



Pred niekoľkými dňami, 5. júla, sme si pripomenuli pamiatku sv. Cyrila a Metoda. Vráťme sa v dnešnom vysielaní trochu k tomuto sviatku, aby sme sa dnes v trochu širších súvislostiach zamysleli nad prínosom týchto svätcov pre dejiny našich národov i dejiny Európy. Pri týchto našich úvahách si chceme poslúžiť niektorými myšlienkami jedného zo znalcov cyrilometodskej problematiky, nebohého pátra Michala Fedora, gréckokatolíckeho jezuitu, zakladateľa košického Centra Spirituality Východ-Západ, plodného mysliteľa a duchovného formátora podzemnej cirkvi, od smrti ktorého uplynulo 14. júla už 16 rokov.



Páter Fedor si bol dobre vedomý širšieho významu našej príslušnosti k cyrilometodskému duchovnému a kultúrnemu dedičstvu. Toto jeho vedomie vystúpilo v jeho diele do popredia a nadobudlo osobitný rozmer najmä od čias, keď na scénu svetových dejín vystúpil ďalší Slovan, dnes bezpochyby najznámejší predstaviteľ svojho národa, muž občianskym menom Karol Wojtyla, pápež Ján Pavol II. Fedor, si osobitne všímal prínos sv. Cyrila a Metoda pre Európu a pre dejiny jej jednotlivých národov. Viacero fasciklov plných výstrižkov, zápiskov, poznámok a úvah je svedectvom tohto jeho záujmu. Podčiarknuté vety v pápežových príhovoroch, v komentároch na ne, a medzi tým listy a lístky s Fedorovými myšlienkami nám prinášajú netušené množstvo materiálu na lepšie spoznanie jeho duchovných horizontov.



Z pápežovho prejavu v Coimbre v roku 1982 citovanom v článku Tygodnika Powszechnego „Jan Pawel II o kulturze i narodzie" si Fedor podčiarkuje slová: „Kultúra zahŕňa celý život národa, celok hodnôt, ktoré ho oživujú". K tejto myšlienke ďalej rozvíja vlastnú reflexiu na tému kultúry, predovšetkým vo vzťahu k odkazu sv. Cyrila a Metoda. „Keď sa hovorí o Cyrilovi a Metodovi a ich diele, nemôže sa nehovoriť o jednom jave, o kultúre vôbec a o slovanskej kultúre osobitne - aj európskej kultúre. [Je to...] Tak evidentné a tak doložené, že nenašiel sa dosiaľ nikto, kto by toto dajakým spôsobom nezdôraznil. Aj Cirkev. (...) Cirkev víta túto príležitosť, aby mohla naznačiť svoj postoj, chápanie kultúry“. „Nepripúšťať mimoriadne zásluhy Cyrila a Metoda v oblasti kultúry a národa by bolo popieraním očividných vecí. Cyril a Metod sú v pravom slova zmysle zakladateľmi našej i slovanskej kultúry i procesu, ktorý [viedol] k vyformovaniu národov."

 

Prepojenie náboženstva a kultúry si všíma Fedor aj v odkazoch mysliteľov Východu i Západu. Hoci Fedor zomrel osem rokov predtým než sa v Európskych administratívnych inštanciách i verejných debatách rozprúdila diskusia, či v základnom dokumente modernej Európy má byť zmienka o Bohu, alebo o kresťanských koreňoch Európy, predvídal tento spor a polemiku.

"Kresťanstvo sa hlási ku svojej kultúre - ak sa kultúra pokúša zamlčať svoj kresťanský pôvod, už tým úroveň, charakteristiku kultúry, znižuje. Ale najmä bez priznania sa svojich začiatkov a identifikačných prvkov je (kultúra) nevysvetliteľná, odtrhnutá od svojich koreňov." 

Keby Fedor dnes videl reakcie najhlasnejšie hovoriacich a teda „mienkotvorných" západných, ale nielen západných tzv. „laicky" orientovaných intelektuálov, požadujúcich absolútnu absenciu odkazu na náboženstvo pri definovaní Európy, keby vnímal túto ich podivnú tendenciu, pravdepodobne by im povedal, že zapierajú posolstvo veľkých európskych mysliteľov predchádzajúcich storočí. Pravdepodobne by im pripomenul aj to, že aj taký typicky „laický“ a proti katolícky autor ako bol osvietenec Voltaire v úvode do svojej práce Le siècle de Louis XIV – Storočie Ľudovíta XIV bez váhania uznáva, že napriek všetkým rozdielnostiam charakterizujúcim jednotlivé štáty a politické systémy Európy, to čo ich spája, je ich spoločný náboženský základ. V tejto súvislosti je príznačné, že medzi Fedorovými poznámkami nachádzame aj tento citát nemeckého filozofa a literárneho kritika, odporcu nacistického režimu Theodora Häckera (1879-1945): „Európa bez kresťanskej viery je zrnkom piesku vo víchrici mienok, ideí, náboženstiev a zajtra budú kľačať na kolenách pred novým pohanstvom. Jedine pomocou kresťanskej viery môže sa obrodiť a vzniknúť nová literatúra v novej podobe. Len tá napomôže porozumeniu a dorozumeniu medzi národmi Západu a Východu. S Voltairom a so Shawom sa to vôbec nedá urobiť.“



Pre Fedorove reflexie o cyrilometodskej duchovnej tradícii o prínose ich misie pre Slovanov a tým pre celú Európu sa stal osobitným impulzom apoštolský list Jána Pavla II. Egregiae virtutis z 31. decembra 1980, ktorým boli sv. Cyril a Metod vyhlásení, popri sv. Benediktovi, za spolupatrónov Európy. Ďalším silným impulzom boli následné oslavy 1100. rokov od smrti sv. Metoda (885-1985). Fedor si uvedomoval, že slovanský svet, cez svoje kresťanské korene, cez svoju schopnosť, ba istú historickú predurčenosť k syntéze, je povolaný, aby dal niečo aj dnešnej Európe. Tá sa totiž príliš často identifikuje so Západom. Fedor súhlasí s názorom pokoncilového generálneho predstaveného jezuitov Pedra Arrupeho, že „optický klam spôsobuje, že západná kultúra sa považuje dnes za kultúru našich čias.“



V čase keď sa rodila kultúra Európy, existovali dve centrá, dve kultúrne a jazykové prejavy – latinský a grécky. Vstup Slovanov na scénu európskych kultúrnych dejín je narušením, rozšírením jej dovtedajšej bipolarity.

„Kultúra, ktorá sa volá slovanskou do Európy patrí, vytvára Európu. Bez nej by Európa Európou jednoducho nebola. A túto kultúru vytvorili dvaja svätí bratia viac, ako ktokoľvek by sa mohol považovať za tvorcu iných dvoch kultúr patriacich do Európy. ... Slovanská kultúra z cieľavedomého pričinenia dvoch bratov asimiluje v sebe tak prvky jednej ako aj druhej európskej kultúry. Nie mechanicky ale organicky, tvorivo. Musí sa hovoriť, že táto na novej rovine vytvorená kultúra má súvislosť, je príbuzná – svojsky – ostatným.”

 

Fedor sa stotožňoval s názorom Tomasza Witucha, že vyhlásenie Cyrila a Metoda za patrónov Európy treba pokladať za výzvu a príkaz premyslieť od základov a nanovo celé naše národné dejiny a miesto v hraniciach Európy a v hraniciach Cirkvi. Táto pápežská výzva nás má pohnúť k novému premysleniu celého nášho národného horizontu, predovšetkým horizontu civilizačného. Zoči-voči tejto úlohe si Fedor z bolesťou uvedomoval aj to, že ako národ sa niekedy „dobre cítime a pevne sme sa udomácnili v polohe malého, zakomplexovaného, krivdeného, poškodeného, atď. Umožňovalo nám to nič nerobiť a pritom si nič nevyčítať.“ Fedor, hľadajúc fakty, ktoré by najnázornejšie reprezentovali súvislosť medzi dielom Cyrila a Metoda a Európou, resp. medzi slovanskou kultúrou a ostatnými kultúrami Európy, upozorňuje na jednoznačne pozitívny, otvorený a konštruktívny postoj solúnskych bratov ku Slovanom stojacim na relatívne nižšej organizačnej, politicko-mocenskej, vzdelanostnej úrovni, i k Rímu, ktorý predstavoval vtedy už pre Byzanciu takmer nepriateľský a odcudzený Západ a jeho kultúru. Podľa neho táto ich väzba nebola iba organizačnou záležitosťou, ale vyplynula priamo z ich najvnútornejších duchovných zdrojov.

Cyril a Metod boli Európanmi mimoriadnym spôsobom práve v ich schopnosti rešpektovať „inosť“ našich predkov, „inosť“ ich rodnej Byzancie i „inosť“ Ríma. Toto rešpektovanie pritom neznamenalo vytváranie navzájom oddelených, nepriepustných sektorov, či blokov, ale viedlo k duchovnej jednote.

 
„Cyril a Metod nám ukázali to najdôležitejšie, čo [sa máme] aj dnes učiť: že jednota nie je v uniformite, ale jednota je v pluralite, ktorá sa doplňuje, rešpektuje, podporuje, povznáša. ... Ak toto pochopíme, pochopíme veľkosť Cyrila a Metoda a pochopíme aj to, k čomu nás vyzýva Jána Pavol II. i znaky času. To, čo napokon znamená ich vyhlásenie za spolupatrónov Európy.“