P. Milan Bubák: Potrebujeme náboženský zážitok?

P. Milan Bubák SVD sa vo svojom cykle Spiritualita súčasného človeka venuje otázke náboženského zážitku.  
Pre veriaceho človeka je dôležité, aby neustále prežíval skutočnosť, že Pán je prítomný v jeho živote, že sa o neho bez prestania stará a ho miluje. Toto presvedčenie je centrálne pre jeho život viery. A je to to, čo ho odlišuje od človeka neveriaceho alebo sekularizovaného. Niekedy nie je ťažké si prítomnosť Pána uvedomovať. Sú však chvíle, kedy cítime, akoby nás Pán opustil. Čo robiť vtedy?
Riešením je náboženský zážitok. Náboženský zážitok, to je niečo, čo je schopné dotknúť sa nášho srdca, znova naladiť náš život na správnu strunu a náš život znova postraviť na nohy. Ako to funguje?
Existujú tri druhy náboženských zážitkov, cez ktoré nás Pán uisťuje o svojej prítomnosti. Prvým sú bežné, normálne, obyčajné prostriedky jeho prítomnosti v našom každodennom živote. Pán je napríklad prítomný v svojom Slove, vo sviatostiach, v ľuďoch okolo nás. Je prítomný v západe slnka, či v krásach miesta, na ktorom práve trávime dovolenku. Problémom je, že mnohé tieto veci vnímame ako čosi tak samozrejmé, že už tomu nevenujeme pozornosť. Je nám dobre. Nepremýšľame nad nimi. Začneme nad nimi premýšľať až keď odídu. Zrazu nám chýbajú.
Toto nie je problém len náš. Bol to problém aj Ježišových súčasníkov. Ježiš svojich učeníkov často upozorňoval: „Ešte nechápete?“ „Máte oči zastreté?“ Počúvali a nepočuli, hľadeli a nevideli. Bol to problém aj doby sv. Augustína, ktorý sa modlil: „Timeo Deum transeuntem“ „Bojím sa, že Boh prejde okolo mňa a ja si ho nevšimnem.“
Ktrosi raz povedal: prekvapenie je začiatkom filozofie. A prekvapenie prežívame vtedy, keď bežné veci začneme prežívať ako čosi jedinečné. Prekvapenie je aj začiatkom vďačnosti a teda i šťastia.
Jestvuje aj ďalšia forma zážitku, ktorú by sme už mohli zaradiť medzi zážitky mimoriadnejšieho charakteru, teda nie celkom bežné. Tie sú už výslovným darom od Pána a Pán ich posiela tým, ktorí ich práve potrebujú. Podľa toho, aká sme povaha a čomu dávame prednosť, tieto zážitky môžu byť buď intelektuálneho, emocionálneho alebo estetického charakteru. Niekto sa napríklad môže dostať do „silného vzrušenia“, keď počuje nejakú pravdu vzťahujúcu sa na podstatu života, ktorej doteraz nerozumel, alebo keď sa dozvie nejakú hlbokú skutočnosť, vzťahujúcu sa na to, o čom už dlho premýšľa (intelektuálny zážitok).
Iný môže trpieť na samotu a na pocit odvrhnutia. Myšlienka, že Boh ho miluje, a že aj ľudia ho milujú môže byť pre neho silne vzrušujúca. „Poďte ku mne všetci a nájdete odpočinok!“, hovorí Ježiš. Táto myšlienka môže niekoho úplne zmeniť. Povedomie, že Boh ma miluje už zmenilo životy mnohých ľudí (emocionálny zážitok).
Alebo človek sa môže cítiť unavený a znudený surovým materializmom každodenného mestského života. Začne sa cítiť ako vec a nie ako človek. Na ceste z práce domov sa raz náhle zastaví v kostole na pár minút ticha. A tu, obklopený vznešenou architektúrou alebo snáď vystavený vplyvu slávnostných tónov organa, zabudne na všetku tú hnusobu vonku. Vznešenosť Boha sa odráža v tomto krásnom priestore. Pomaly sa ukľudní a znovu začne objavovať svoju dôstojnosť. „Ja som skutočný znovu“, s týmto pocitom možno odchádza z kostola obnovený (estetický zážitok).
Jestvuje aj tretia forma zážitku, ktorú by sme mohli tak isto ako predchádzajúcu pokladať za mimoriadnu, no je to forma omnoho vyššia. Prichádza do nášho života nečakane a má naň obyčajne silný dopad. Takýto zážitok Pán posiela do života každého z nás, aj keď veľmi zriedkavo, ale predsa. Deje sa to obyčajne vtedy, keď sa jedná o čosi kľúčové v našom živote: o rozhodnutie, zmenu alebo zachovanie smeru. Popíšme si tento typ zážitku príbehom.
Rozpráva ho kňaz Benedikt Groeschel: „Keď som bol ešte veľmi mladým kňazom bol som určený do Detskej dedinky v Dobbis Ferry v New Yorku, čo bol ústav pre chlapcov trpiacich na emocionálne poruchy. Často sa stalo, že moje povinnosti ma viedli aj do väzníc New Yorku, v ktorých niektorí z chlapcov, o ktorých som sa staral mali svojich príbuzných a v ktorých mnohí z nich žiaľ aj sami neskôr skončili. Najčastejšie som šiel do obrovskej väznice skladajúcej sa enormného množstva klietkových ciel z ocele v Brooklyne, ktorá sa vtedy nazývala Atlantic Avenue Jail (väznica na Atlatickej triede). Často som tam šiel navštíviť väzňov uprostred dňa. Podľa zvyku kapucínskeho rádu, mal som na sebe hnedý habit. Istého popoludnia ma dozorcovia pozvali k sebe na tanier polievky, zakiaľ prebiehalo spočítavanie a kontrola väzňov v celách. Zrazu uprostred obeda náhle pribehne dozorca a hovorí: „Otče, prosím vás poďte rýchlo hore. Jeden chlapec sa práve obesil.“ Bežali sme teda hore na poschodie a potom na koniec dlhej chodby, kde boli už zhromaždení aj iní väzni, dozorcovia a väzenskí úradníci. Ako som vstupoval do cely, uvidel som pred sebou ležať na podlahe mladého chlapca hišpánskych (latinoameričan) čŕt. Vyzliekli mu v náhlivosti jeho tričko a pokúšali sa o umelé dýchanie. Chlapec bol veľmi vychudnutý a mal krátku čiernu bradu. Ako som tak kľačal vedľa neho, väzenský lekár hovorí: „Je to v poriadku, Otče. Práve vydýchol vzduch zo svojich pľúc. Snažil sa spáchať samovraždu, ale opasok na ktorom visel sa utrhol. Už je v poriadku; choďte dole a dojedzte svoj obed.“
Vtedy mi prebehlo mysľou: „Ako, že je v poriadku? Práve sa pokúsil o samovraždu. Ako teda môže byť v poriadku?“ Postupne, ako som tak kľačal vedľa neho, chlapec prišiel k sebe. Zhromaždení dozorcovia a väzni sa postupne jeden po druhom začali vytrácať. Po chvíli som tam zostal len ja, dvaja dozorci a lekár. Keď chlapec po chvíli otvoril svoje oči, zameral sa na moju tvár. Usmieval sa na mňa. Bol to krásny úsmev. Na jeho tvári sa zračil pohľad priateľskosti a jasne odomňa čakal, že mu niečo poviem. Vtedy som si však na svoje veľké zdesenie uvedomil, že chlapec si pravdepodobne myslí, že je mŕtvy. Pred chvíľou sa obesil a teraz, keď otvoril oči vidí pred sebou muža s ryšavou bradou a v dlhom habite, ako sa skláňa nad ním.
Vo svojom zdesení som sa trocha uhol svojou hlavou, aby si všimol aj dozorcov a lekára. Zbadal ich. Jeho reakcia bola náhla. Na jeho tvári sa objavil nesmierny smútok. Uvedomil si, že nie je mŕtvy, že sa mu nepodarilo zo života uniknúť, že ho priviedli naspäť k životu, aby si doslúžil dlhý rozsudok vo väzení (bol jedným s pomocníkov pri bankovej lúpeži, pri ktorej bol jeden človek zavraždený). Mal pred sebou 25 rokov väzenia.
Keď prišiel k plnému vedomiu, začal plakať. Bol to hlboký žalostivý plač. Všetci odišli, zostal som iba ja s ním, sediac na podlahe cely. Chlapec plakal a plakal. Chcel ujsť, a nepodarilo sa mu to...
Ako som tak sedel s ním na podlahe, teraz som si už naozaj naplno uvedomil, že chlapec sa mýlil v tom, koho videl, keď otvoril svoje oči. Lenže ja som sa nemýlil. Mne bolo nad slnko jasnejšie, koho pred sebou vidím. V ušiach mi zaznievalo udieranie kladiva, ktoré zatĺkalo klince (do rúk Ježišových), bol som schopný cítiť pach potu a krvi a jasne som počul výkrik: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ Nikdy pred tým sa mi slová Kristove z Matúšovho evanjelia nezdali skutočnejšie, ako práve teraz: „Bol som vo väzení a prišli ste ku mne.“
Tento zážitok zmenil život Benedikta Groeschela. Hovorí, že dojem, aký tento zážitok na neho mal, sa nedá popísať slovami. Spomína naň ako na zázračný zážitok. Nedá sa povedať, že by bol prežíval vtedy nejaké zjavenie (po akých túžia mnohí ľudia). Nepočul žiadne hlasy z neba, nebolo tam vedomie prítomnosti ničoho mimoriadneho akoby z iného sveta. Táto skúsenosť bola pre neho však hlboko ponižujúca, čo je dôkazom toho, že do jeho života vstupuje Boh. Hovorí, prešlo 25 rokov odvtedy, a zážitok je stále v mojej mysli. Stovky krát počas týchto 25 rokov od vtedy, čo som mal tento zážitok Krista vo väzňovi spôsobil, že som sa angažoval na práci s ľuďmi, ktorí ľudsky povedané kráčali nikam, a o ktorých bolo jasné, že na to, čo pre nich robím, nebudú nikdy schopní odpovedať adekvátnym spôsobom, ba dokonca ani pochopiť, prečo to vlastne pre nich robím.
V náboženskej terminológii hovoríme o milosti, ktorá prichádza náhle, nečakane, ktorá nás zaskočí alebo prekvapí mimo proporcie, no ktorá má kľúčový dopad na smer nášho života. Gerald May to hovorí takto: Máte napríklad alkoholika, ktorý sa snaží všemožným spôsobom zbaviť svojho alkoholizmu. Nič nezaberá. Jedného dňa kráča dolu chodníkom, a zrazu to príde. Má silný zážitok. Nevie, čo sa presne stalo. Vie len to, že už piť nebude. A nepije.
Možno aj my si pamätáme na zážitok podobného charakteru, ktorý zmenil náš život. Nevieme, čo sa udialo, no zabralo to. Bol to dar. Takto Boh pracuje v životoch tých, ktorí to potrebujú.
Čo nám teda zostáva je byť pripravení vnímať Pána. Vnímať ho v tých bežných formách jeho prítomnosti. Hľadať ho, keď sme frustrovaní a rozbití. A byť pripravení aj na zázrak. Pán často prichádza, keď ho najmenej čakáme. Milan Bubák, SVD
Rím, 4. 7. 2010