Zamyslenie na 14. nedeľu v Cezročnom období

Pripravil Peter Dufka SJ, vedúci Slovenskej redakcie Vatikánskeho rozhlasu
  „Váš pokoj na ňom spočinie“
Priznám sa, že takmer vždy zabudnem meno, keď sa mi niekto pri prvom stretnutí predstaví. Ale nikdy nezabudnem, aký dojem som mal z dotyčného človeka pri tomto stretnutí. Tento pocit sa mi vtlačí do pamäte oveľa hlbšie ako všetko ostatné a podvedome ma vedie k tomu, aby som sa s dotyčným človekom opäť stretol alebo sa mu vyhol.
V evanjeliu 14. nedele v období cez rok, Ježiš posiela iných 72 učeníkov pred sebou do každého mesta a na každé miesto, kam sa sám chystá ísť. Dáva im rôzne inštrukcie a jedna z nich je i tá, aby obyvateľov každého domu pozdravili pozdravom: „Pokoj tomuto domu! Ak tam bude syn pokoja, váš pokoj na ňom spočinie; ak nie, vráti sa k vám.“ Majú zostať v domoch, kde ich príjmu a opustiť miesta, kde ich neprijmú.
Je zvláštne, ako vnútorný pokoj a schopnosť prijať toho druhého vzájomne úzko súvisia, podobne ako súvisí vnútorný nepokoj a odmietnutie. Ba čo viac, vnútorný pokoj je presvedčivou silou, akoby svedkom vnútornej pravdivosti, ktorá spôsobuje, že takmer podvedome takéhoto človeka ľudia vyhľadávajú. Zachytia ho už od prvého stretnutia. Vnútorný pokoj je niečo, po čom túžime, aby i na nás spočinulo.
Ale čo je vlastne pokoj, ktorý priťahuje a podvedome vedie k nasledovaniu?
Poznáme veľa druhov pokoja. Napríklad Pax Romana. Hoci na jednej strane toto obdobie Rímskej ríše (27-193 po. Kr.) bolo považované za obdobie prosperity, na strane druhej bolo obdobím útlaku, pretože to bola doba nadvlády nad tými, ktorých si Rimania podrobili proti ich vôli. Známe je napríklad povstanie Britov počas tohto obdobia (r. 60 po Kr.), pri ktorom Rimania pobili 150 000 Britov, a tak ich na dlhé obdobie „upokojili“; alebo zničenie Jeruzalema a rozmetanie Židov v r. 72. V novodobých dejinách niečo podobné poznáme z éry Tita v Juhoslávii. Pokoj na desaťročia, ale ono to vrelo pod pokrievkou a akonáhle sa to uvoľnilo, pokoj bol fuč a nastala vojna. Je toto pokoj?
U človeka je to podobné. Násilím možno dosiahnuť vonkajší pokoj, ale keď sa nedosiahne vnútorný, o pokoji nemôže byť reč.
Pokoj, to nie je len pokoj od vojny - čo je najčastejšie chápanie pokoja (mieru), ale je to vnútorná harmónia vo vzťahoch: vo vzťahu človeka k sebe samému, vo vzťahu ľudí medzi sebou navzájom i vo vzťahu človeka k Bohu.
Skúsme si všimnúť každú z týchto oblastí.
1) Čo to znamená byť v pokoji sám so sebou? Znamená to byť človekom integrity, celistvosti. Základným problémom dnešného človeka je, že je bytosťou vnútorne rozbitou. Je v nás veľa tendencií, ktoré nás ťahajú každá iným smerom. Pokoj znamená urobiť i v nich poriadok, zoradiť ich podľa istej hierarchie. K pokoju so sebou samým patrí i schopnosť vedieť korigovať zlé návyky a vedieť prijať konštruktívnu kritiku okolia i keď je to nepríjemné.
2) Byť v pokoji s inými. Toto je možné len vtedy, keď sme ľuďmi počúvania, otvorenosti a pokory. Byť v pokoji s inými znamená mať pre nich otvorené nielen uši, ale aj srdce. Znamená to nielen počúvať slová, ktoré hovoria, ale rozumieť ich duši. Niekedy je nutné ísť do života toho druhého dosť ďaleko. Pochopiť jeho vnútro značí tráviť s ním čas, viesť s ním dialóg. Znamená to, aby som sa pred komunikáciou s inými často pýtal sám seba, či to, čo idem povedať alebo urobiť, prispeje alebo neprispeje ku konštruktívnemu pokoju medzi nami.
3) Byť v pokoji s Bohom. Boh nás každého jedného volá, aby sme mali účasť na jeho živote. Táto účasť človeka prináša pokoj, ktorý svet nemôže dať a je to niečo, čo fascinuje a priťahuje pozornosť každého. Každý hriech ruší tento život v nás a automaticky vnáša nepokoj. Žiť v pokoji s Bohom znamená byť človekom modlitby a priateľstva s Bohom. Táto tretia oblasť, byť v pokoji s Bohom, je tak dôležitá, že od nej sa odvíjajú i dve predošlé.
Skúsme si preto všimnúť desať pravidiel budovania tohto pokoja, ktoré vypracoval Theodor Bovet, nemecký spisovateľ a psychiater, človek nesmierne túžiaci po vnútornom pokoji a vyrovnanosti. Hovorí:
1. „Nájdi si denne pár chvíľ na to, aby si pobudol v úplnej tichosti. Pokús sa citlivo vnímať, čo ti našepkáva tvoj rozum i srdce.
2. Hovor s Bohom jednoducho, prirodzene, rozpovedz mu všetko, čo máš na duši. Nepoužívaj komplikované slová, ale skôr jednoduchú reč srdca.
3. Cvič sa v rozhovore s Bohom i pri svojej dennej práci. Môžeš privrieť na niekoľko sekúnd oči, nech si kdekoľvek a prežiť Božiu prítomnosť.
4. Často si pripomínaj, že Boh je pri tebe.
5. Modli sa v presvedčení, že tvoja modlitba bude vyslyšaná a pomôže tým, za ktorých sa modlíš.
6. Pri modlitbe sa usiluj o pozitívne myslenie a chráň sa negatívneho.
7. Často pros o múdrosť a silu dobre zvládnuť všetko, čo podnikáš.
8. Pri každej modlitbe by si mal zistiť, že si pripravený prijať Božiu vôľu, nech by mala akúkoľvek podobu.
9. Prosba za tých, ktorí ťa nemajú radi, dáva mimoriadny pokoj a silu.
10. Hovor s Bohom tak, akoby v podobe osoby stál priamo pri tebe, akoby práve vstúpil do izby a povedal: ,Čo chceš, aby som pre teba urobil?´ ”
Pokoj je niečo, čomu sa človek sám od seba nenaučí. Ani svet mu o tajomstve vnútorného pokoja veľa nepovie. Jediným učiteľom tejto kvality človeka je Boh.
Edward Wilson, ktorý sa ako študent medicíny zúčastnil s kapitánom Scottom výpravy na Antarktídu, mal vtedy prezývku „Bill Cynik“. I keď bol mimoriadne schopný, nikto sa v jeho prítomnosti pre jeho iróniu a výsmech necítil dobre. V horolezeckej škole kapitána Scotta sa naučil veľmi veľa, ale nezbavil sa svojho povýšeneckého postoja voči iným. O niekoľko rokov neskôr keď sa zúčastnil osudnej výpravy na Južný pól s tým istým kapitánom, mal už inú prezývku. Volali ho „Bill, tvorca pokoja“. Keď ich oboch našli v stane zamrznutých, u kapitána objavili zápisník, ktorý okrem popisu prežitých udalostí obsahoval i údiv kapitána nad vnútornou zmenou Dr. Eduarda Wilsona. Nachádzalo sa v ňom: „Eduard podával nadľudské výkony do posledných okamihov života s neuveriteľným pokojom. Sám zo seba toho nebol schopný. Musel byť žiakom ešte inej školy ako mojej horolezeckej školy.“ Kapitán nevedel o tom, aké bohatstvo objavil Eduard za posledné dva roky v modlitbe.
Milí priatelia, obdobie prázdnin a dovoleniek, kedy sa brány škôl zatvárajú je príležitosťou venovať viac času inej škole, ktorá si tiež vyžaduje istú námahu a disciplínu. Je to škola nášho vzťahu k Bohu. Ak sa nám v nej podarí postúpiť ďalej, nielen že my nadobudneme vnútorný pokoj ale náš pokoj spočinie i na okolí, v ktorom žijeme.