Homília Benedikta XVI. na slávnosť svätých apoštolov Petra a Pavla
Vatikán (29. júna, RV) - Pápež Benedikt XVI. celebroval dnes predpoludním
v Bazilike sv. Petra vo Vatikáne svätú omšu zo slávnosti svätých apoštolov Petra a
Pavla. Slávnosť bola spojená s udeľovaním pálií novým metropolitom. Prinášame plné
znenie homílie Svätého Otca. Drahí bratia a sestry, biblické texty tejto eucharistickej
liturgie zo slávnosti svätých Petra a Pavla podávajú vo svojom obrovskom bohatstve
tému, ktorá by sa dala zhrnúť takto: Boh je blízko svojim verným služobníkom a vyslobodzuje
ich od každého zla; vyslobodzuje Cirkev od záporných mocností. Téma slobody Cirkvi
predstavuje dejinný a ďalší hlbší duchovný aspekt. Táto tematika prechádza celou
dnešnou liturgiou slova. Prvé a druhé čítanie opakovane hovoria o svätom Petrovi a
svätom Pavlovi, pričom zdôrazňujú pravé oslobodzujúce pôsobenie Boha vo vzťahu k nim.
Osobitne text zo Skutkov apoštolov bohato popisuje podrobnosti zásahu Pánovho
anjela, ktorý vyslobodí Petra z reťazí a vyvedie ho von z jeruzalemského väzenia,
kam ho zavrel pod prísnym dozorom kráľ Herodes (porov. Sk 12,1-11). Naproti tomu Pavol
píše Timotejovi vo chvíli, kedy cíti, že sa jeho pozemský život chýli ku koncu, uskutočňuje
jeho záverečnú bilanciu, z ktorej vyplýva, že Pán mu bol neustále nablízku, oslobodil
ho z mnohých nebezpečenstiev a ešte ho oslobodí, keď ho uvedie do svojho večného kráľovstva
(porov. 2 Tim 4,6-8.17-18). Táto téma je umocnená responzoriálnym žalmom (Ž 33) a
nachádza svoj výraz tiež v evanjeliovom úryvku Petrovho vyznania, tam, kde Kristus
sľubuje, že brány pekelné jeho Cirkev nepremôžu (porov. Mt 16,18). Pozorným sledovaním
tejto témy možno pozorovať istý vývoj. V prvom čítaní je podávaná špecifická epizóda,
ktorá ukazuje zásah, ktorým Pán vyslobodzuje Petra z väzenia; v druhom Pavol hovorí
na základe svojej mimoriadnej apoštolskej skúsenosti, že si je istý tým, že ho Pán
„vyslobodil z tlamy levovej ”, vyslobodí ho od „všetkého zla” otvoriac mu brány neba.
V evanjeliu sa však už nehovorí o jednotlivých apoštoloch, ale o Cirkvi ako celku
a jej bezpečí voči silám zla, chápanom v širokom a hlbokom zmysle. Tak vidíme, že
Ježišov prísľub – „pekelné mocnosti Cirkev nepremôžu” - obsahuje síce dejinné skúsenosti
prenasledovaní, ktoré podstúpili Peter i Pavol a ostatní svedkovia evanjelia, ale
ide ešte ďalej a chce zaistiť ochranu osobitne proti hrozbám v duchovnom poriadku,
ako píše samotný Pavol v Liste Efezanom: „Lebo nás nečaká zápas s krvou a telom, ale
s kniežatstvami a mocnosťami, s vládcami tohto temného sveta, so zloduchmi v nebeských
sférach.“ (Ef 6,12). Skutočne, ak si pomyslíme na dve tisícročia dejín Cirkvi,
môžeme si všimnúť, že podľa toho, čo predpovedal Pán Ježiš (porov. Mt 10,16-33), kresťanom
nikdy nechýbali skúšky, ktoré v niektorých obdobiach a miestach nadobudli povahu prenasledovania
vo vlastnom a pravom zmysle. Avšak napriek utrpeniam, ktoré spôsobujú, nie sú pre
Cirkev tým najvážnejším nebezpečenstvom. Najväčšiu škodu totiž Cirkvi spôsobuje to,
čo znečisťuje vieru a kresťanský život ich členov a ich komunít, porušuje integritu
mystického tela, oslabuje ich prorockú schopnosť a svedectvá a zakaľuje krásu jej
tváre. Túto skutočnosť dosvedčujú Pavlove listy. Prvý list Korinťanom napríklad odpovedá
práve na niektoré problémy rozdelenia, nedôslednosti, nevernosti evanjeliu, ktoré
vážne ohrozujú Cirkev. Tiež Druhý list Timotejovi, ktorého úryvok sme počuli,
hovorí o nebezpečenstvách „posledných dní“ a stotožňuje ich s negatívnymi postojmi,
ktoré sú z tohto sveta a ktoré môžu nakaziť kresťanské spoločenstvo: egoizmus, márnivosť,
pýcha, nezriadená túžba za peniazmi a pod. (porov. 3,1-5). Apoštolov záver je ubezpečujúci:
ľudia, ktorí páchajú zlo - píše - „ďaleko sa nedostanú, lebo všetkým bude zjavná
ich nerozumnosť“ (3,9). Je tu teda záruka slobody, ktorú Boh zaisťuje Cirkvi,
slobody ako od hmatateľných nástrah, ktoré sa snažia prekaziť a či vnútiť ich poslanie,
tak od duchovného a morálneho zla, ktoré môže poškodiť ich autenticitu a vierohodnosť. Téma
slobody Cirkvi, zaručenej Kristom Petrovi, má tiež špecifickú súvislosť s obradom
odovzdávania pália, čo dnes konáme pre 38 arcibiskupov, metropolitov, ktorých čo najsrdečnejšie
pozdravujem rovnako ako i tých, ktorí ich na tejto púti sprevádzajú. Spoločenstvo
s Petrom a jeho nástupcami je totiž zárukou slobody pre pastierov Cirkvi i pre samotné
spoločenstvá, ktoré sú im zverené. Platí to pre obe roviny, o ktorých bola reč v predchádzajúcich
úvahách. Na historickej rovine zaisťuje jednota s Apoštolským stolcom miestnym cirkvám
a biskupským konferenciám slobodu voči miestnym, národným či nadnárodným mocnostiam,
ktoré môžu v niektorých prípadoch prekážať poslaniu Cirkvi. A okrem toho - podstatnejšie
- Petrova služba je zárukou slobody v zmysle plného priľnutia k pravde, k autentickej
tradícii, takže Boží ľud je chránený pred omylmi, ktoré patria do oblasti viery a
morálky. Skutočnosť, že noví metropoliti prichádzajú do Ríma každý rok, aby prijali
pálium z rúk pápeža, je preto treba chápať vo vlastnom význame ako gesto spoločenstva
a témy slobody Cirkvi, ktorá nám k tomu podáva mimoriadne dôležitý výkladový kľúč.
Zdá sa to zjavné v prípadoch cirkví, ktoré sú poznačené prenasledovaním alebo miešaním
politiky do ich záležitostí, alebo sú vystavené iným tvrdým skúškam. Nie je to však
menej platné v prípade spoločenstiev, ktoré sú sužované scestnými náukami či ideologickými
tendenciami a praktikami, ktoré odporujú evanjeliu. Pálium sa teda v tomto zmysle
stáva zárukou slobody podobne ako Ježišovo „jarmo“, ku ktorého položeniu na vlastné
ramená vyzýva každého (porov. Mt 11, 29-30).
Ako prikázanie Kristovo - i keď
náročné - je „sladké a ľahké“ a namiesto, aby ťažilo toho, kto ho nesie, dvíha ho.
Tak tiež puto s Apoštolským stolcom, i keď je namáhavé, podporuje pastierov i cirkevné
oblasti zverené do ich starostlivosti a robí ich slobodnejšími a silnejšími. Posledný
ukazovateľ, ktorý by som rád vyvodil z Božieho slova, osobitne z Kristovho prisľúbenia,
že mocnosti pekelné nepremôžu jeho Cirkev. Tieto slová môžu mať tiež výnimočnú ekumenickú
platnosť, pretože jeden z typických skutkov Zlého, ako som pred chvíľou naznačil,
je práve rozdelenie vo vnútri cirkevného spoločenstva. Rozdelenia sú totiž príznakom
moci hriechu, ktorý naďalej pôsobí v údoch Cirkvi aj po vykúpení. Avšak Kristovo slovo
je jasné: „Non praevalebunt - nepremôžu“ (Mt 16,18). Jednota Cirkvi je zakorenená
v jej jednote s Kristom a príčina plnej jednoty kresťanov, ktorú je treba neustále
z generácie na generáciu hľadať a obnovovať, je tiež podporovaná jeho modlitbou a
jeho prísľubom. V boji proti duchu zla nám Boh v Ježišovi daroval obhajcu a po jeho
Pasche „iného zástancu“ (porov. Ján 14,16), Ducha Svätého, ktorý s nami zostane navždy
a povedie Cirkev k plnosti pravdy (porov. Ján14,16; 16,13), ktorá je tiež
plnosťou lásky a jednoty. S týmito pocitmi dôverujúcej nádeje mám to potešenie pozdraviť
delegáciu Konštantinopolského patriarchátu, ktorá sa podľa krásnej zvyklosti vzájomných
návštev účastní slávnosti svätých patrónov Ríma. Spoločne vzdávajme vďaky Bohu za
pokroky v ekumenických vzťahoch medzi katolíkmi a pravoslávnymi a obnovme úsilie veľkoryso
odpovedať na milosť Boha, ktorý nás uvádza do plného spoločenstva. Drahí priatelia,
pozdravujem srdečne každého z vás: pánov kardinálov, bratov v biskupskej službe, pánov
veľvyslancov a občianskych predstaviteľov, osobitne primátora Ríma, kňazov, rehoľníkov
a veriacich laikov. Ďakujem vám za vašu prítomnosť. Svätí apoštoli Peter a Pavol nech
vám pomôžu, aby ste stále viac milovali svätú Cirkev, mystické telo Krista Pána a
nositeľku jednoty a pokoja pre všetkých ľudí. Nech vám tiež pomôžu, aby ste s radosťou
za jej svätosť a jej misijné poslanie obetovali námahy a utrpenia, ktoré znášate pre
vernosť evanjeliu. Panna Mária, Kráľovná apoštolov a Matka Cirkvi, nech nad vami bdie,
osobitne nad službou metropolitných arcibiskupov. S ich nebeskou pomocou nech žijete
a jednáte vždy v tej slobode, ktorú nám získal Kristus. Amen.