Kardinál Jozef Tomko: Prečo ľudia veria v Boha a v posmrtný život

Príhovor kardinála Jozefa Tomka
  
Benedikt XVI. rozvíja originálnym spôsobom svoju teológiu lásky. V prvej encyklike „Boh je Láska“ poukázal na to, že láska je Božou podstatou. Ešte viac prekvapil, keď v encyklike „Caritas in veritate“ („Láska v pravde“) rozviedol nové podnety pre hospodárstvo a vyzdvihol lásku ako spoločenskú silu a hodnotu. Obyčajne sa myslí, že hospodársky život je o peniazoch, o bohatstve, o zisku, o obchode, o financiách, ale nie o láske, dobročinnosti, dávaní. V každom podniku alebo hospodárskom zariadení dostane žiadateľ ako „samozrejmú“ samozrejmú odpoveď: „My nie sme predsa dobročinná ustanovizeň“. Ľudia hľadajú zmysel života skôr v prvej, chlebovej oblasti. Ako si však predstavujú Boha, prečo a ako veria v Boha a v posmrtný život? V Taliansku práve vyšla zaujímavá kniha, s názvom „Verím v Boha, lebo je najlepší“ („Credo in Dio perché é il piú bravo“), ktorá je vlastne zbierkou odpovedí na túto základnú otázku o zmysle života. Sú to odpovede človeka z ulice a každodenného života, teda nie školácke, naštudované, ba ani nie strojené a vyumelkované, ale tým úprimnejšie a skôr ľudovo sformulované. Preto sú aj dôležité, ak chceme poznať, ako zmýšľajú ľudia.
Niektorí odpovedali na otázku celkom jednoducho: „Verím v Boha, lebo ho potrebujem“. Iní zas dodali hlbší dôvod: „Verím, pretože mi dal život“. Alebo skupina asi dvadsiatich jednotlivcov zas nepriamo reaguje na šíriacu sa teóriu o vzniku ľudského života: „Lebo môj život nemôže byť náhodou“. Ďalšia dvadsiatka zas uvažuje o konci života: „Verím v Boha, lebo môj život nemôže len takto skončiť“.
Celý rad ľudí odpovedá viac z vlastnej skúsenosti. Asi desať osôb vydáva svedectvo: „Verím v Boha, lebo som ho stretol“. To pripomína knihu francúzskeho konvertitu André Frossarda s titulom „Boh jestvuje, ja som ho stretol“, ale to bolo celkom zvláštne a hlboké stretnutie. Iné osoby zas vyznávajú podobne: „Verím v Boha, lebo som mal dôkazy“ a ďalšie zas: „Verím, lebo mi odpovedá, keď ho prosím“.
Ale najviac ľudí dáva odpoveď, ktorá sa týka srdca a lásky. Aj tu prichádza na myseľ známe tvrdenie iného francúzskeho spisovateľa Blaise Pascala: „Srdce má rozumné dôvody, ktoré rozum nepozná“ (Le coeur a des raisons que la raison ne connait pas“). Veď viera je Boží dar a dar je prejav lásky. Azda najvýraznejšia z tejto skupiny je nasledovná odpoveď tridsaťsedem ročnej ženy: „Verím, lebo sa cítim milovaná veličiznou láskou“. Podobne svedčí iná šťastná päťdesiatnička: „Milujem ťa, Pane, lebo si ma miloval“. Hlboký motív zaznieva z nasledujúceho vyznania: „V deň, keď som sa narodila, narodila som sa navždy“, inými slovami, pre večnosť.
Tieto vyznania viery, založené na láske, sú detsky úprimné, ale nie sú naivné a romantické. Berú do úvahy aj skutočnosť bolesti v živote, ako napríklad nasledovné priznanie: „Občas nám bolesť zatemňuje pohľad, ale privádza k životu našu schopnosť milovať. Taká je skúsenosť Boha“.
Viera pochádza často z povďačnosti: „Lebo Boh mi daroval pekného syna a fantastického manžela, a som šťastná“. Alebo: „Verím, lebo môj život je veľmi, veľmi pekný“; „verím, lebo viera ma robí šťastným“; „verím, lebo som tu“.
Keď sa zamyslíme nad dôvodmi, pre ktoré ľudia veria v Boha, tak v nich nájdeme jednu skúsenosť: viera je vecou rozumu i srdca. Benedikt XVI. ako teológ i ako hlavný pastier a učiteľ Cirkvi často zdôrazňuje jednu i druhú cestu k Bohu a k ľudskému šťastiu. S evanjelistom Jánom opakuje, že Boh je Láska, avšak podáva to nie ako sentimentálne tvrdenie, ale ako životnú pravdu, ktorá prináša svetlo a šťastie do ľudskej existencie. Viera nič neuberá na opravdivej rozumovej a vedeckej skúsenosti, ale rozširuje horizonty ľudského poznania aj za hranice rozumu a vedy, ako je to napríklad v otázke, pred ktorou sa veda bezmocne zastaví: či jestvuje posmrtný život, alebo nie. Svätý Otec ukazuje dnešnému človeku, že potrebuje veriť v Boha, aby mohol uspokojiť túžby svojho rozumu po pravde a prahnutie svojho srdca po láske, po šťastí a vnútornom pokoji. Citované odpovede dnešných ľudí z ulice ako aj teologicky rozvedené tvrdenia Benedikta XVI. len potvrdzujú životnú skúsenosť veľkého konvertitu Augustína: „Nespokojné je naše srdce, Pokiaľ nespočinie v tebe“. Zaznieva v nich viera evanjelistu sv. Jána: „A my, čo sme uverili, spoznali sme lásku, akú má Boh k nám. Boh je láska; a kto ostáva v láske, ostáva v Bohu a Boh ostáva v ňom“ (1 Jn 4, 16).
Táto pravda viery nie je iba zbožným kazateľským zvolaním. V nedávnej encyklike Benedikt XVI. naširoko ukázal, že moderný, technicky založený človek, potrebuje vieru a duchovný životný rozmer, aby bol šťastný. V závere tvrdí: „Bez Boha človek nevie, kam má ísť, a nedokáže ani pochopiť, kým je. Pred enormnými problémami rozvoja národov, ktoré nás takmer privádzajú do malomyseľnosti a rezignácie, nám prichádza na pomoc slovo Pána Ježiša Krista...Pred nesmiernym poľom práce, ktorú treba vykonať, nás podporuje viera v prítomnosť Boha...Najväčšou silou v službách rozvoja je preto kresťanský humanizmus, ktorý bude oživovať lásku, dá sa viesť pravdou a bude prijímať jedno i druhé ako trvalý Boží dar... Humanizmus, ktorý vylučuje Boha, je nehumánny humanizmus...Božia láska nás vyzýva, aby sme opustili to, čo je neúplné, dáva nám odvahu konať a napredovať v hľadaní dobra pre všetkých...“

Jozef kard. Tomko