Homília Benedikta XVI. počas kňazskej vysviacky

Vatikán (21. júna, RV) – Včera dopoludnia pápež Benedikt XVI. v Bazilike sv. Petra predsedal eucharistickej slávnosti so začiatkom o 9.30 hod., počas ktorej udelil 14 diakonom kňazské svätenie. Vo svojej homílii povedal:

Drahí bratia v biskupskej a kňazskej službe,

drahí ordinandi

drahí bratia a sestry!



Ako biskup tejto diecézy som obzvlášť potešený, že môžem prijať do rímskeho „presbyterátu” štrnásť nových kňazov. Spolu s kardinálom vikárom, pomocnými biskupmi a všetkými kňazmi ďakujem Pánovi za dar týchto nových pastierov Božieho ľudu. Zvlášť by som rád pozdravil vás, drahí ordinandi. Dnes ste v strede pozornosti Božieho ľudu, ktorý symbolicky reprezentujú ľudia, ktorí zaplnili túto Vatikánsku baziliku. Zaplnili ju modlitbou a spevmi, úprimnými a hlbokými citmi, autentickým dojatím, ľudskou a duchovnou radosťou. V tomto Božom ľude majú osobitné miesto vaši rodičia a príbuzní, priatelia a spoločníci, predstavení a formátori zo seminára, rôzne farské spoločenstvá a rôzne súčasti Cirkví, z ktorých pochádzate a ktoré vás sprevádzali na vašej ceste a ktorým ste už sami pastoračne slúžili. A nezabudnime v tejto chvíli na jedinečnú blízkosť mnohých jednoduchých a pokorných, ale pred Bohom veľkých osôb, ako napríklad osoby v žijúce v klauzúre, deti, chorých a bezvládnych. Oni vás sprevádzajú drahocenným darom svojej modlitby, svojou nevinnosťou a svojím utrpením.

Celá Rímska cirkev, ktorá dnes ďakuje Bohu a prosí za vás, kladie veľkú dôveru a nádej do vašej budúcnosti a očakáva od vašej kňazskej služby bohaté ovocie svätosti a dobra. Áno, Cirkev s vami počíta, veľmi sa na vás spolieha! Cirkev potrebuje každého z vás a je si vedomá daru, ktorý vám dáva Boh. Je si vedomá aj absolútnej nevyhnutnosti srdca každého človeka stretnúť sa s Kristom, jediným a univerzálnym Spasiteľom sveta a prijať od neho nový a večný život, pravú slobodu a plnú radosť. Všetci sa preto cítime pozvaní vstúpiť do „mystéria”, do udalosti milosti, ktorá sa realizuje vo vašich srdciach kňazskou vysviackou a nechávame sa inšpirovať prečítaným Božím Slovom.

Evanjelium, ktoré sme si vypočuli, nám predstavuje významný moment Ježišovej cesty, v ktorom sa pýta učeníkov, čo si o ňom myslia ľudia a čo o ňom súdia oni sami. Peter odpovedá v mene dvanástich vyznaním viery, ktoré sa podstatne líši od názorov, ktoré majú o Ježišovi ľudia, pretože hovorí: „Ty si Boží Mesiáš,“ (porov. Lk 9,20). Kde sa rodí tento úkon viery? Ak sa pozrieme na začiatok evanjeliového úryvku, zistíme, že Petrovo vyznanie sa spája s chvíľou modlitby: „Keď sa raz osamote modlil a boli s ním učeníci, opýtal sa ich,“ hovorí svätý Lukáš (9,18). Učeníci sú teda vtiahnutí do bytia s Ním a do absolútne jedinečného rozhovoru Ježiša s Otcom. A tak je im umožnené vidieť Majstra v jeho vnútornom postavení Syna; je im umožnené vidieť to, čo ostatní nevidia; z toho „byť s Ním“, z „bytia spolu s Ním“ v modlitbe vyplýva poznanie, ktoré presahuje názory ľudí a dosahuje hlbokú Ježišovu identitu, pravdu o ňom samom. Tu je nám poskytnutá veľmi presná indikácia pre život a poslanie kňaza: v modlitbe je povolaný odhaľovať stále novú tvár svojho Pána a najautentickejší obsah svojho poslania. Jedine ten, kto má vnútorný vzťah k Pánovi, je ním uchopený, môže ho prinášať druhým, môže byt poslaný. Ide o „zostávanie s ním“, čo musí stále sprevádzať vykonávanie kňazskej služby; musí to byť centrálnou súčasťou najmä v ťažkých chvíľach, kedy sa zdá, že „veci, ktoré máme urobiť“ by mali mať prioritou. Kdekoľvek sme, čokoľvek robíme, musíme vždy zostať s ním.

Rád by som zdôraznil ešte druhý prvok dnešného evanjelia. Hneď po Petrovom vyznaní Ježiš oznamuje svoje umučenie a vzkriesenie a po tomto oznámení nasleduje poučenie, týkajúce sa cesty učeníkov, totiž nasledovať ho ukrižovaného, ísť cestou kríža. A potom dodáva – paradoxným vyjadrením – že byť učeníkom znamená „stratiť sám seba“ a tak v plnosti nájsť sám seba (porov. Lk 9,22-24). Čo to znamená pre každého kresťana, ale predovšetkým, čo to znamená pre kňaza? Nasledovanie, ale mohli by sme spokojne povedať: kňazstvo, nemôže nikdy predstavovať spôsob, ako dosiahnuť životnú istotu alebo ako si zabezpečiť sociálne postavenie. Kto túži po kňazstve kvôli zväčšovaniu vlastnej osobnej prestíže a vlastnej moci, ten neporozumel podstatnému zmyslu tohto poslania. Kto chce predovšetkým realizovať vlastné ambície, dosiahnuť vlastný úspech, bude vždy otrokom seba samého a verejnej mienky. Aby bol váženým, bude musieť lichotiť; bude musieť hovoriť to, čo sa ľuďom páči; bude sa musieť prispôsobiť premenlivým módam i názorom a tak sa pripraví o vitálny vzťah k pravde a bude nútený zajtra odsúdiť to, čo dnes chváli. Človek, ktorý takto stavia svoj život, kňaz, ktorý vidí svoju službu v týchto dimenziách, nemiluje skutočne Boha ani druhých, ale iba seba samého a paradoxne nakoniec seba samého stratí. Kňazstvo - a to majme stále na pamäti – je založené na odvahe povedať áno inej vôli s vedomím, ktoré každým dňom rastie, že totiž práve prispôsobením sa Božej vôli, „ponorením sa“ do tejto vôle, nielenže naša originalita nebude zrušená, ale naopak budeme stále viac vstupovať do pravdy nášho bytia a našej služby.

Drahí ordinandi, chcel by som ponúknuť vašej reflexii tretiu myšlienku, ktorá je úzko spojená s tou, ktorá bola práve naznačená. Ježišovo pozvanie „stratiť seba samého“, vziať kríž, odkazuje na tajomstvo, ktoré slávime: Eucharistiu. Sviatostnou vysviackou vám dnes bude dané predsedať Eucharistii! Vám je zverená výkupná Kristova obeta, vám je zverené jeho darované telo a jeho preliata krv. Skutočne Ježiš zveruje svoju obetu, svoj dar pokornej a úplnej lásky Cirkvi svojej neveste na kríži. A na tom dreve pšeničné zrno, nechané Otcom padnúť na pole sveta, umiera, aby sa stalo zrelým ovocím, darcom života. V Božom pláne sa však toto Kristovo darovanie sprítomňuje v Eucharistii a v potestas sacra (v posvätnej moci), ktorá sa sviatostnou vysviackou udeľuje vám, kňazom. Keď slávime svätú omšu, držíme vo svojich rukách nebeský chlieb, Boží chlieb, ktorým je Kristus, zrno, ktoré je rozdrvené, aby sa rozmnožilo a stalo sa pre svet pravým pokrmom života. To je niečo, čo vás nemôže nenapĺňať vnútorným úžasom, živou radosťou a nesmiernou vďačnosťou: láska a dar ukrižovaného a osláveného Krista teraz prechádzajú cez vaše ruky, cez váš hlas, cez vaše srdce! Ja stále nanovo žasnem, keď vidím, že cez moje ruky, cez môj hlas Pán realizuje toto tajomstvo svojej prítomnosti.



Ako teda neprosiť Pána, aby vám dával stále bdelejšie a nadšenejšie vedomie tohto daru, ktorý je stredom vášho kňazského bytia? Aby vám dával milosť vedieť v hĺbke zakúsiť všetku krásu a silu tejto vašej kňazskej služby a súčasne milosť vedieť žiť túto službu dôsledne a veľkoryso každý deň. Milosť kňazstva, ktorá vám bude o chvíľu daná, vás vnútorne, ba podstatne spojí s Eucharistiou. Spojí vás tak v hĺbke vášho srdca s cítením Ježiša, ktorý miloval až do konca, až do úplného sebadarovania, so svojou existenciou rozmnoženého chleba k posvätnej hostine jednoty a spoločenstva. Toto turíčne vyliatie Ducha má zapáliť vo vašej duši samotnú lásku Pána Ježiša. Je to vyliatie, ktoré vyjadruje absolútnu nezaslúženosť daru a pritom vo vnútri vášho bytia stvárňuje nezmazateľný zákon – nový zákon, ktorý vás núti zasadiť a dať vzrast v konkrétnom tkanive postojov a gest vášho každodenného života samotnou rozdávajúcou sa lásku ukrižovaného Krista. Započúvajme sa do hlasu apoštola Pavla, ba rozpoznajme v tomto hlase onen mocný hlas Ducha Svätého: „Lebo všetci, čo ste pokrstení v Kristovi, Krista ste si obliekli“ (Gal 3,27). Už krstom a teraz mocou sviatostnej vysviacky ste oblečení v Krista. Starosť o eucharistické slávenie nech vždy sprevádza úsilie o eucharistický život v poslušnosti jedinému veľkému zákonu, zákonu lásky, ktorá sa dáva úplne a slúži pokorne, život, ktorý je skrze milosť Ducha Svätého stále viac pripodobňovaný životu Ježiša Krista, zvrchovaného a večného Veľkňaza, služobníka Boha i ľudí.

Najdrahší, cesta, ktorú nám ukazuje dnešné evanjelium, je cesta vašej spirituality i vášho pastoračného pôsobenia, jeho účinnosti a presvedčivosti i v ťažkých situáciách a v obdobiach vyprahnutosti. Ba čo viac, toto je bezpečná cesta k nájdeniu pravej radosti. Mária, služobnica Pána, ktorá prispôsobila svoju vôľu Božej vôli a ktorá zrodila Krista darujúc ho svetu najvyšším úkonom lásky, nech vás denne sprevádza vaším životom a vo vašom poslaní. Vďaka vrúcnosti tejto nežnej a silnej Matky budete môcť byť s radosťou verní tomuto poslaniu, ktoré vám dnes ako kňazom bude dané, totiž pripodobňovať sa Kristovi kňazovi, ktorý dokázal byť poslušný vôli Otca a milovať človeka až do konca.

Amen.



Preložil: Peter Dufka