Vatikán (21. júna, RV) – Včera dopoludnia pápež Benedikt XVI. v Bazilike sv.
Petra predsedal eucharistickej slávnosti so začiatkom o 9.30 hod., počas ktorej udelil
14 diakonom kňazské svätenie. Vo svojej homílii povedal:
Drahí bratia v biskupskej
a kňazskej službe,
drahí ordinandi
drahí bratia a sestry!
Ako
biskup tejto diecézy som obzvlášť potešený, že môžem prijať do rímskeho „presbyterátu”
štrnásť nových kňazov. Spolu s kardinálom vikárom, pomocnými biskupmi a všetkými kňazmi
ďakujem Pánovi za dar týchto nových pastierov Božieho ľudu. Zvlášť by som rád pozdravil
vás, drahí ordinandi. Dnes ste v strede pozornosti Božieho ľudu, ktorý symbolicky
reprezentujú ľudia, ktorí zaplnili túto Vatikánsku baziliku. Zaplnili ju modlitbou
a spevmi, úprimnými a hlbokými citmi, autentickým dojatím, ľudskou a duchovnou radosťou.
V tomto Božom ľude majú osobitné miesto vaši rodičia a príbuzní, priatelia a spoločníci,
predstavení a formátori zo seminára, rôzne farské spoločenstvá a rôzne súčasti Cirkví,
z ktorých pochádzate a ktoré vás sprevádzali na vašej ceste a ktorým ste už sami
pastoračne slúžili. A nezabudnime v tejto chvíli na jedinečnú blízkosť mnohých jednoduchých
a pokorných, ale pred Bohom veľkých osôb, ako napríklad osoby v žijúce v klauzúre,
deti, chorých a bezvládnych. Oni vás sprevádzajú drahocenným darom svojej modlitby,
svojou nevinnosťou a svojím utrpením.
Celá Rímska cirkev, ktorá dnes ďakuje
Bohu a prosí za vás, kladie veľkú dôveru a nádej do vašej budúcnosti a očakáva od
vašej kňazskej služby bohaté ovocie svätosti a dobra. Áno, Cirkev s vami počíta, veľmi
sa na vás spolieha! Cirkev potrebuje každého z vás a je si vedomá daru, ktorý vám
dáva Boh. Je si vedomá aj absolútnej nevyhnutnosti srdca každého človeka stretnúť
sa s Kristom, jediným a univerzálnym Spasiteľom sveta a prijať od neho nový a večný
život, pravú slobodu a plnú radosť. Všetci sa preto cítime pozvaní vstúpiť do „mystéria”,
do udalosti milosti, ktorá sa realizuje vo vašich srdciach kňazskou vysviackou a nechávame
sa inšpirovať prečítaným Božím Slovom.
Evanjelium, ktoré sme si vypočuli, nám
predstavuje významný moment Ježišovej cesty, v ktorom sa pýta učeníkov, čo si o ňom
myslia ľudia a čo o ňom súdia oni sami. Peter odpovedá v mene dvanástich vyznaním
viery, ktoré sa podstatne líši od názorov, ktoré majú o Ježišovi ľudia, pretože hovorí:
„Ty si Boží Mesiáš,“ (porov. Lk 9,20). Kde sa rodí tento úkon viery? Ak sa
pozrieme na začiatok evanjeliového úryvku, zistíme, že Petrovo vyznanie sa spája s
chvíľou modlitby: „Keď sa raz osamote modlil a boli s ním učeníci, opýtal sa ich,“
hovorí svätý Lukáš (9,18). Učeníci sú teda vtiahnutí do bytia s Ním a do absolútne
jedinečného rozhovoru Ježiša s Otcom. A tak je im umožnené vidieť Majstra v jeho
vnútornom postavení Syna; je im umožnené vidieť to, čo ostatní nevidia; z toho „byť
s Ním“, z „bytia spolu s Ním“ v modlitbe vyplýva poznanie, ktoré presahuje
názory ľudí a dosahuje hlbokú Ježišovu identitu, pravdu o ňom samom. Tu je nám poskytnutá
veľmi presná indikácia pre život a poslanie kňaza: v modlitbe je povolaný odhaľovať
stále novú tvár svojho Pána a najautentickejší obsah svojho poslania. Jedine ten,
kto má vnútorný vzťah k Pánovi, je ním uchopený, môže ho prinášať druhým, môže byt
poslaný. Ide o „zostávanie s ním“, čo musí stále sprevádzať vykonávanie kňazskej
služby; musí to byť centrálnou súčasťou najmä v ťažkých chvíľach, kedy sa zdá, že
„veci, ktoré máme urobiť“ by mali mať prioritou. Kdekoľvek sme, čokoľvek robíme,
musíme vždy zostať s ním.
Rád by som zdôraznil ešte druhý prvok dnešného
evanjelia. Hneď po Petrovom vyznaní Ježiš oznamuje svoje umučenie a vzkriesenie a
po tomto oznámení nasleduje poučenie, týkajúce sa cesty učeníkov, totiž nasledovať
ho ukrižovaného, ísť cestou kríža. A potom dodáva – paradoxným vyjadrením – že byť
učeníkom znamená „stratiť sám seba“ a tak v plnosti nájsť sám seba (porov.
Lk 9,22-24). Čo to znamená pre každého kresťana, ale predovšetkým, čo to znamená pre
kňaza? Nasledovanie, ale mohli by sme spokojne povedať: kňazstvo, nemôže nikdy predstavovať
spôsob, ako dosiahnuť životnú istotu alebo ako si zabezpečiť sociálne postavenie.
Kto túži po kňazstve kvôli zväčšovaniu vlastnej osobnej prestíže a vlastnej moci,
ten neporozumel podstatnému zmyslu tohto poslania. Kto chce predovšetkým realizovať
vlastné ambície, dosiahnuť vlastný úspech, bude vždy otrokom seba samého a verejnej
mienky. Aby bol váženým, bude musieť lichotiť; bude musieť hovoriť to, čo sa ľuďom
páči; bude sa musieť prispôsobiť premenlivým módam i názorom a tak sa pripraví o vitálny
vzťah k pravde a bude nútený zajtra odsúdiť to, čo dnes chváli. Človek, ktorý takto
stavia svoj život, kňaz, ktorý vidí svoju službu v týchto dimenziách, nemiluje skutočne
Boha ani druhých, ale iba seba samého a paradoxne nakoniec seba samého stratí. Kňazstvo
- a to majme stále na pamäti – je založené na odvahe povedať áno inej vôli s vedomím,
ktoré každým dňom rastie, že totiž práve prispôsobením sa Božej vôli, „ponorením
sa“ do tejto vôle, nielenže naša originalita nebude zrušená, ale naopak budeme
stále viac vstupovať do pravdy nášho bytia a našej služby.
Drahí ordinandi,
chcel by som ponúknuť vašej reflexii tretiu myšlienku, ktorá je úzko spojená s tou,
ktorá bola práve naznačená. Ježišovo pozvanie „stratiť seba samého“, vziať
kríž, odkazuje na tajomstvo, ktoré slávime: Eucharistiu. Sviatostnou vysviackou vám
dnes bude dané predsedať Eucharistii! Vám je zverená výkupná Kristova obeta, vám je
zverené jeho darované telo a jeho preliata krv. Skutočne Ježiš zveruje svoju obetu,
svoj dar pokornej a úplnej lásky Cirkvi svojej neveste na kríži. A na tom dreve pšeničné
zrno, nechané Otcom padnúť na pole sveta, umiera, aby sa stalo zrelým ovocím, darcom
života. V Božom pláne sa však toto Kristovo darovanie sprítomňuje v Eucharistii a v
potestas sacra (v posvätnej moci), ktorá sa sviatostnou vysviackou udeľuje
vám, kňazom. Keď slávime svätú omšu, držíme vo svojich rukách nebeský chlieb, Boží
chlieb, ktorým je Kristus, zrno, ktoré je rozdrvené, aby sa rozmnožilo a stalo sa
pre svet pravým pokrmom života. To je niečo, čo vás nemôže nenapĺňať vnútorným úžasom,
živou radosťou a nesmiernou vďačnosťou: láska a dar ukrižovaného a osláveného Krista
teraz prechádzajú cez vaše ruky, cez váš hlas, cez vaše srdce! Ja stále nanovo žasnem,
keď vidím, že cez moje ruky, cez môj hlas Pán realizuje toto tajomstvo svojej prítomnosti.
Ako teda neprosiť Pána, aby vám dával stále bdelejšie a nadšenejšie
vedomie tohto daru, ktorý je stredom vášho kňazského bytia? Aby vám dával milosť vedieť
v hĺbke zakúsiť všetku krásu a silu tejto vašej kňazskej služby a súčasne milosť vedieť
žiť túto službu dôsledne a veľkoryso každý deň. Milosť kňazstva, ktorá vám bude o chvíľu
daná, vás vnútorne, ba podstatne spojí s Eucharistiou. Spojí vás tak v hĺbke vášho
srdca s cítením Ježiša, ktorý miloval až do konca, až do úplného sebadarovania, so
svojou existenciou rozmnoženého chleba k posvätnej hostine jednoty a spoločenstva.
Toto turíčne vyliatie Ducha má zapáliť vo vašej duši samotnú lásku Pána Ježiša. Je
to vyliatie, ktoré vyjadruje absolútnu nezaslúženosť daru a pritom vo vnútri vášho
bytia stvárňuje nezmazateľný zákon – nový zákon, ktorý vás núti zasadiť a dať vzrast
v konkrétnom tkanive postojov a gest vášho každodenného života samotnou rozdávajúcou
sa lásku ukrižovaného Krista. Započúvajme sa do hlasu apoštola Pavla, ba rozpoznajme
v tomto hlase onen mocný hlas Ducha Svätého: „Lebo všetci, čo ste pokrstení v Kristovi,
Krista ste si obliekli“ (Gal 3,27). Už krstom a teraz mocou sviatostnej
vysviacky ste oblečení v Krista. Starosť o eucharistické slávenie nech vždy sprevádza
úsilie o eucharistický život v poslušnosti jedinému veľkému zákonu, zákonu lásky,
ktorá sa dáva úplne a slúži pokorne, život, ktorý je skrze milosť Ducha Svätého stále
viac pripodobňovaný životu Ježiša Krista, zvrchovaného a večného Veľkňaza, služobníka
Boha i ľudí.
Najdrahší, cesta, ktorú nám ukazuje dnešné evanjelium, je cesta
vašej spirituality i vášho pastoračného pôsobenia, jeho účinnosti a presvedčivosti
i v ťažkých situáciách a v obdobiach vyprahnutosti. Ba čo viac, toto je bezpečná cesta
k nájdeniu pravej radosti. Mária, služobnica Pána, ktorá prispôsobila svoju vôľu
Božej vôli a ktorá zrodila Krista darujúc ho svetu najvyšším úkonom lásky, nech vás
denne sprevádza vaším životom a vo vašom poslaní. Vďaka vrúcnosti tejto nežnej a
silnej Matky budete môcť byť s radosťou verní tomuto poslaniu, ktoré vám dnes ako
kňazom bude dané, totiž pripodobňovať sa Kristovi kňazovi, ktorý dokázal byť poslušný
vôli Otca a milovať človeka až do konca.