Vysielanie pre gréckokatolíkov: 50 rokov od smrti biskupa mučeníka, blahoslaveného Petra Pavla Gojdiča

Autorom príspevku je arcibiskup Cyril Vasiľ SJ, sekretár Kongregácie pre východné cirkvi:



V apríli tohto roku sme si pripomenuli 60. výročie likvidácie Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku a o krátky čas, 17. júla zasa uplynie 50 rokov od smrti biskupa mučeníka, blahoslaveného Petra Pavla Gojdiča. Prenesme sa teda na chviľu späť do tohto obdobia.

Po II. svetovej vojen sa obnovené Československo dostalo do sovietskej sféry vplyvu. Politický pro-komunistický prevrat bol len otázkou času. Keď sa vo februári 1948 uskutočnil, bolo opäť už len otázkou času, kedy sa komunizmus naplno preukáže vo svojej ateistickej a protináboženskej podobe. Jednou z charakteristík marxisticko-leninského učenia, popri triednom boji, bol a je aj boj proti náboženstvu ako ópiu ľudstva. V stalinskej variante marx-leninizmu sa v našej vlasti tento boj skoncentroval proti katolíckej Cirkvi. Prvým cieľom generálneho útoku sa stala početne menšia Gréckokatolícka cirkev. Aby tento vyslovene ateizačno-likvidačný úmysel nebol taký okatý, útok sa previedol formou jej odtrhnutia od katolíckej Cirkvi a následným začlenením do ruskej pravoslávnej cirkvi. Celá akcia bola starostlivo pripravovaná stranícko-štátnym aparátom stalinsko-gottwaldovského Československa s využitím hierarchie ruskej pravoslávnej cirkvi, ktorá sa k tomu, žiaľ, prepožičala. Táto akcia sa začala rozbiehať hneď po “slávnom” - neslávnom tzv. februárovom víťazstve a svoje praktické vyvrcholenie dosiahla 28. apríla 1950 na tzv. Prešovskom sobore. Na ňom bol pred násilne nazháňaným, nič netušiacim publikom v sále prešovského hotela Čierny Orol, za harmonickej spolupráce a réžie zložiek mocenského aparátu, zástupcov štátnej správy a pravoslávnej cirkvi, vypracovaný a prednesený tzv. Manifest, ktorým sa dávalo svetu na známosť, že gréckokatolícka cirkev prestáva existovať a že jej členovia sa hromadne stávajú členmi Pravoslávnej cirkvi, čo sa hneď aj proklamovalo požiadaním o začlenenie do jurisdikcie Moskovského patriarchátu.

Tak za vedenia civilných zástupcov úradu pre veci cirkevné, štátnej správy a niekoľkých odpadlých kňazov, ktorí už v tom čase boli členmi KSS, za asistencie príslušníkov štátnej bezpečnosti, bola prečítaná vopred napísaná rezolúcia, ktorá vyhlasovala: "Únia s Vatikánom je zrušená a v dôsledku toho prestala existovať v ČSR aj Gréckokatolícka cirkev, ktorej členovia aj duchovenstvo s farami a kostolmi patria od dnešného dňa do lona svätej Pravoslávnej cirkvi. Vyhlasujeme to v presvedčení, že toto naše rozhodnutie nájde všetko porozumenie a podporu u našej milovanej vlády a Zboru povereníkov." A podporu, tú veru aj našlo.

Aké boli v tejto súvislosti osudy vtedajšieho prešovského biskupa Petra Pavla Gojdiča?

Istým spôsobom sú obrazom jeho celoživotnej dráhy. Pápež Pius XI. ho povolal z ústrania baziliánskeho kláštora a menoval ho za apoštolského administrátora prešovskej eparchie 14. septembra 1926. Po doručení tejto správy cez pražskú nunciatúru bola jeho prvá reakcia tá, že sa utiahol do kláštornej kaplnky a rozplakal sa. Pavlov sen o tichom, pokornom a utiahnutom kláštornom živote sa rozplynul. Boží hlas ho volá na novú misiu. 14. septembra je sviatok Povýšenia Svätého kríža. Skrytý každodenný kríž kňazského a rehoľného života Pavla Gojdiča bude od tohto dátumu záležitosťou “verejnou”. Odteraz je “odsúdený” na to, aby bol osobitným spôsobom “mestom postavenom na návrší”, “sviecou zažatou na svietniku”. Je povolaný vydať svedectvo – a túto svoju úlohu verne plní aj v krízových chvíľach Gréckokatolíckej cirkvi.

Prešovský biskup Pavol Gojdič bol zatknutý a odvlečený do internácie už v ten istý deň ako bola likvidovaná jeho cirkev. Kým ho polícia zadným vchodom odvádzala z budovy biskupského úradu, ruský pravoslávny metropolita slúžil v čerstvo získanej katedrále ďakovný moleben. O následnom zatýkaní a deportovaní kňazov a ich rodín a o šikanovaní veriacich, ktorí sa odmietli podrobiť tomuto diktátu nie je nutné zoširoka hovoriť, keďže našim cieľom nie je jatriť staré rany, ale pravdivo dokumentovať udalosti.

Samozrejme, že v režime, ktorý oficiálne pred svetom prehlasoval slobodu náboženstva, sa podobný protináboženský krok musel patrične ideologicky upraviť a prezentovať, aby sa mu dalo zdanie legitimity. Likvidácia Gréckokatolíckej cirkvi sa ospravedlnila vymyslenou túžbou ľudových más priľnúť k cirkvi, vraj reprezentujúcej bratské sovietske Rusko a prianím odpútať sa od “Vatikánu a západných imperialistov”. Vyvrcholením likvidačnej akcie bolo zaradenie biskupa Gojdiča do procesu zinscenovaného proti ďalším katolíckym biskupom, Vojtaššákovi a Buzalkovi, ako aj nezákonné dlhoročné väznenie biskupa Hopka. Zaoberať sa bližšie samotnými procesnými spismi znamená prehrabávať sa v najhrubozrnnejšej, absolútne priehľadnej manipulácii, ktorá je zosmiešnením spravodlivosti a vrcholnou ukážkou “socialistického súdnictva”. Pre Gojdiča obvineného z pomoci ukrajinským banderovcom, velezrady a pro-vatikánskej špionáže sa proces skončil - ako inak - odsúdením na doživotie. Mašinéria komunizmu nemohla jednať inak. Gréckokatolícka cirkev už vtedy bola vo svoje štrukturálnej forme zničená, rozbitá a okradnutá, odsúdená na zánik a zabudnutie. Napriek tomu, alebo práve preto bolo treba zničiť aj všetkých tých jej reprezentantov, ktorí jej ostali verní.

Možno sa nám nevdojak natíska otázka: prečo toľká zloba, prečo režim považoval za nevyhnutné ísť až do týchto extrémnych dôsledkov. Známy rakúsky spisovateľ Stefan Zweig, vo svojom diele Svedomie proti násiliu hovoriac všeobecne o totalitných režimoch odpovedá na túto otázku takto: ”Súčasťou tragiky všetkých despotov býva, že sa ešte aj potom boja nezávislého človeka, keď ho už umlčali a zbavili politickej moci. Nestačí im, že mlčí a musí mlčať. Už tým, že neprikyvuje, neslúži a nepoklonkuje, že sa nezaradí do kŕdľa pochlebovačov a poskokov, vzbudzuje hnev už aj to, že existuje. ... Morálny človek pôsobí už svojou čírou existenciou, pretože jeho bytosť vytvára okolo seba atmosféru presvedčivosti, a hoci sa táto duchovná pôsobnosť zdanlivo ohraničuje na úzky okruh ľudí, rozširuje sa neviditeľne a nezastaviteľne do šírky ako vlnobitie.”



Biskup Pavol Gojdič zamenil prešovský biskupský trón za väzenskú celu. Mohol na tróne zostať, mohol sa stať metropolitom novej pravoslávnej cirkvi - avšak svedomie mu jasne hovorilo, že tým by zradil ten ideál, ku ktorému bol svojou celoživotnou službou povolaný. Biskupský trón osirel na 40 rokov. Biskup Pavol už nikdy viac neslúžil slávnostnú archijerejskú liturgiu. Pri nástupe do svojej biskupskej služby začal vstupnú kázeň v prešovskej katedrále slovami: “Pán ma poslal aby som hlásal evanjelium chudobným. Poslal ma oznámiť zajatým, že budú prepustení”.. (Lk 4,18). A svoje biskupské účinkovanie končí v deň svojich narodenín, 17. júla 1960 v Leopoldovskej väznici, ako väzeň, ako zajatý. Nedočkal sa slobody. Nikdy nebol prepustený. Roky jeho väzenia sa nesú iba v znamení slov proroka Izaiáša, ktoré inšpirujú aj modlitby proskomídie liturgie sv. Jána Zlatoústeho: “Ako ovca na zabitie bol vedený a ako nepoškvrnený baránok pred tým kto strihá, ani hlas nevydá, tak neotvoril svoje ústa. V jeho pokore sa jeho údel naplní. Lebo odníme sa mu na zemi život.” Jeho pozostatky, prenesené z anonymného trestaneckého hrobu číslo 681, dnes očakávajú slávne vzkriesenie zmŕtvych v prešovskej katedrále.

Vernosť a vytrvalosť v utrpení - to je najväčší dar biskupa Petra Pavla Gojdiča Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku.

Dnes a naveky už vladyka Pavol Gojdič je účastníkom nikdy nekončiacej nebeskej liturgie. Po boku svojho Majstra, ktorému slúžil ako kňaz, mních, biskup i väzeň pre Pána, veríme že ani dnes nezabúda na Cirkev, ktorá mu bola zverená a v tajomnej výmene milostí a zásluh medzi cirkvou bojujúcou a oslávenou vyprosuje “svojmu ľudu” Božiu milosť a požehnanie.