Zamyslenie na 12. nedeľu v Cezročnom období

Zamyslenie nad liturgickými čítaniami 12. nedele v Cezročnom období pripravil P. Peter Dufka SJ


Za koho ma pokladajú ľudia?  
Hovorí sa, že žiaden kráľ nie je veľký pred svojím vlastným komorníkom. Komorník vidí do najmenších detailov kráľovho života. Vidí nielen jeho verejný obraz a pompéznu nastrojenosť, ktorá v mnohých prípadoch nemusí byť ničím iným iba maskou, ale aj jeho pravú, skutočnú podobu v bežnom všednom dni, keď sa na nič nehrá. Preto bolo pre kráľa vždy veľmi dôležité vybrať si toho správneho komorníka. Nielen takého, ktorý by vedel múdro mlčať o veciach, ktoré nepotrebovali byť zverejňované, ale hlavne takého, ktorý bol realista. Poskytol mu reálnu pravdu o ňom samom.
V evanjeliu 12. nedele v období cez rok sa nachádza dialóg Krista so svojimi učeníkmi: „Za koho ma pokladajú zástupy?" pýta sa ich. Ježiš kladie túto otázku svojim, obrazne povedané, komorníkom - najbližším. Tým, ktorí vedeli o ňom najviac.
Najprv ho informujú o mienkach, akú majú o ňom ľudia, ktorí sú mu naklonení. Názory jeho ctiteľov a obdivovateľov sú vysoké: prorok, Ján Krstiteľ, Eliáš. No toto všetko je nič v porovnaní s tým, čo si o ňom myslia oni sami, jeho najbližší. Ježiš je pre nich Mesiáš. Obyčajne je to naopak. Tí, ktorí nás nepoznajú, majú o nás vyššiu mienku ako tí najbližší, ktorí nás poznajú do detailov. No Ježišovi učeníci, ktorí s ním žijú v tesnej blízkosti, majú o ňom vyššiu mienku než tí, ktorí ho poznajú z diaľky. To sa bežne nestáva.
Ježiš im zakazuje to niekomu hovoriť. Prečo? Aby si ľudia utvorili vlastný názor o ňom samom z toho, čo videli, čo počuli, čo s ním zažili. Netreba mu robiť reklamu zvonka. Treba, aby sami zažili na svojej vlastnej koži, kto pre nich Kristus je. Aby sa sami stali Ježišovými komorníkmi - svedkami.
A tak evanjelium tejto nedele nás upozorňuje na tri skutočnosti, ktoré zažili apoštoli vo vzťahu k Ježišovi a ktoré i nám môžu pomôcť v našom duchovnom raste.
Prvou z nich je osobný zážitok. Evanjelium nás pozýva k osobnej skúsenosti s Ježišom, t.j., stať sa jeho komorníkmi - svedkami. Je síce dôležité počúvať svedectvo iných o ňom. No je omnoho dôležitejšie dostať sa do jeho blízkosti, stať sa účastníkom na jeho živote a takto sa presvedčiť, že on je Pravda. To sa dá načúvaním jeho slov, skúmaním jeho spôsobu myslenia a konania, modlitbou a reflexiou nad jeho životom. (Hovorenie o zažitom je oveľa viac, ako rozprava o niečom sprostredkovanom.) Takýto spôsob života v priateľstve s ním poskytne zážitky, ktoré hlboko preniknú do vnútra človeka. Nezostanú len v pamäti a rozume, ale zostúpia do srdca. Takto sa ľudia menia na autentických svedkov živého Krista.
Druhou skutočnosťou, na ktorú nás evanjelium upozorňuje je nebezpečenstvo hrania vonkajšej hry, ktorej nezodpovedá naše vnútro. Často sa to deje  z falošnej túžby vyzerať dokonale. Nemáme idealizovať ľudí - iba jediný je ideálny. Kristus. Každý z nás má svoje slabosti, zápasy, chyby a pády. O mnohých vie len on sám a Boh, mnohé poznajú len tí najbližší. Na to, aby sme niekoho zobrali vážne ako morálnu autoritu, je potrebné, aby sme si overili jeho úprimnosť. Ak niekto v snahe vyzerať dokonale hrá vonkajšiu hru a robí to vedome, ten človek nie je pre nás autoritou. Ľudia, ktorí mi pomáhajú k môjmu osobnostnému a duchovnému rastu, ktorí sú pre mňa skutočnou autoritou nemusia byť dokonalými, ale pravdivými a úprimnými ľuďmi. Takýto sa potom pre mňa stávajú veľkými. Veľkosť znamená dať pocítiť iným, že sú veľkí. A toto je presne to, čo je autorita. Skutočná autorita pomáha ľuďom rásť, je ich oporou, má na nich pozitívny vplyv a pomáha im.
Treťou skutočnosťou je život v spoločenstve. To isté platí pre nás. Každý z nás je obklopený blízkymi ľuďmi. Sú však i takí, ktorí sa radšej blízkosti vyhýbajú, aby ich iní neprekukli. Toto však nefunguje. Ako sa to robí, nám ukázal Ježiš: žil v blízkosti s dvanástimi akoby „komorníkmi“. A nebál sa ich hodnotenia. Kritika nám môže poslúžiť k nášmu osobnostnému i duchovnému rastu - i keď obyčajne nebýva príjemná. Každý z nás by mal mať vedľa seba človeka, ktorý mu je schopný povedať pravdu. Pravdu, ktorá je však mnoho ráz veľmi nepríjemná. Títo ľudia v našom živote nemusia byť tvrdí ľudia, ktorí nám pravdu o nás samých hodia necitlivo. Dosť často môže ísť o ľudí, ktorí nám viac svojím životom, ako slovami dajú najavo, ako sme ďaleko od života pravdy. Takýmto ľuďom sa väčšina z nás radšej vyhne. Nie je totiž príjemné počuť o sebe pravdu, pozerať sa na svoju tvár v zrkadle. Títo ľudia v našom živote poukazujú na fakt, že nezáleží na tom, koľko bolesti alebo radosti sme prežili vo svojom živote. Dôležité je, aby sme sa vo všetkom snažili hľadať a žiť pravdu
Milí priatelia,
nikto z nás nie je perfektný a dokonalý. No aj napriek tomu sú ľudia, ktorí aj pred svojimi najbližšími požívajú úctu. O mnohých z nich ich najbližší, napísali pamäte ešte po viacerých rokoch po ich smrti, ako to bolo napríklad v prípade mnohých pápežov najmä toho posledného storočia. Prečo? Tí ľudia síce mali chyby a slabosti, no žili v pravde, úprimne sa snažili o svoj ľudský a duchovný rast, na nič sa nehrali, vedeli prijímať kritiku a teda v konečnom dôsledku to boli veľkí ľudia, na ktorého sa nezabúda. Kiež sa i my pustíme tou istou cestou.