Zamyslenie na 11. nedeľu v Cezročnom období

Pripravil: Juraj Vittek, kňaz Bratislavskej arcidiecézy a duchovný správca Slovenskej katolíckej misie v Ríme.
Božie Slovo nasledujúcej nedele hovorí o odpustení. V prvom čítaní prorok Nátan takpovediac hodí to tváre veľkému Dávidovi jeho hriech. Pripomenie mu pritom, že Boh si ho vyvolil. Veľký Dávid, Boží miláčik, si ešte viac uvedomí svoju biedu a prosí o odpustenie. A Boh mu odpúšťa. Svätý Pavol pripomína ústrednú pravdu kresťanstva o morálke a vykúpení: spasení sme z viery a nie zo skutkov. Ak sme spasení zo skutkov, Kristus zomrel nadarmo. A napokon v evanjeliu liturgia 11. cezročnej nedele ponúka Ježišovu lekciu farizejovi, ktorý vo svojom srdci hľadel pohŕdavo na hriešnicu, ktorá Ježišovi umývala nohy svojimi slzami a vlasmi mu ich utierala. Pritom v srdci nedôverčivo znevažoval aj Ježiša samého kvôli tomu, že dovolil takej žene dotýkať sa ho. Ježiš vysvetľuje, že prináša odpustenie, ktoré mení človeka a robí ho schopným lásky. A „komu sa menej odpúšťa, menej miluje.”
V tieto dni Rím žije ukončením kňazského roka. Zároveň je čas kňazských vysviacok a kňazi si pripomínajú výročia svojich vysviacok. Tu v Ríme si nemožno nevšimnúť približne desaťtisíc kňazov, ktorí sem prišli z celého Talianska a zo všetkých kútov sveta. Po medializácii kňazských škandálov sme tento rok boli blízko pápežovi, ktorý to všetko s bolesťou a s trpezlivosťou  niesol. Bol som dojatý, keď som videl vo štvrtok večer jeho lesknúce sa oči, keď prišiel medzi nás, tisíce kňazov zhromaždených na námestí sv. Petra. Bolo mi tam dobre, keď tento veľký pápež s otcovskou jednoduchosťou a pastierskou láskou odpovedal na otázky kňazov z rozličných kútov sveta a s prenikavosťou jeho mimoriadnej mysle povzbudzoval v rodinnej atmosfére svojich kňazov k vernosti. Spoločná piatková koncelebrácia uprostred tisícov kňazov spolu s pápežom Benediktom vyvolala vo mne jedinečné vedomie toho, že za týmito všetkými mužmi Cirkvi je Niekto, kto nekonečne presahuje všetky ich obmedzenia i ich veľkosť. Uvedomil som si prítomnosť lásky Krista, ktorý prináša spásu tomuto úbohému svetu, nám všetkým bez rozdielu. V autentickej láske verných kňazov, ktorých mi Boh v živote poslal do cesty a ktorí sa stali mojimi vzormi, som v tých chvíľach rozpoznával jasnejšie Ježiša a prítomnosť jeho spásy. My kňazi sme sa stali služobníkmi tejto spásy, nesieme ju v hlinených nádobách našich osôb, s nadšením i únavou, vernosťou i pádmi, v našej veľkosti i malosti. A aj my potrebujeme túto spásu. Toto vedomie v tieto dni vnieslo do mojej duše veľký pokoj a radosť.
Keď nám s nástojčivosťou opäť zaznieva Božie Slovo o odpustení, o spáse, ktorá je zadarmo a ktorú si nemožno zaslúžiť, o vytrvalosti Božej lásky, ktorá sa nám zjavuje v Ježišovi Kristovi, uvedomujem si dôvod, pre ktorý niektorí ľudia tak radi „kopú do kňazov a do Cirkvi“, niekedy oprávnene inokedy nespravodlivo. Vytvorili si dojem, že kňazi a Cirkev sú poslaní „kopať do ich úbohých životov“ a súdiť ich. A oni sú pritom poslaní spasiť ich úbohé životy, uzdraviť ich, očistiť a pozdvihnúť. Neraz sa mi stáva, že niekto začne rozhovor so mnou slovami: „Viem, čo si o mne myslíte...“ Dokonca som zažil, ako dospelí ľudia, ktorí po sv. omši vonku čakali na mňa, podvedome schovali cigaretu, keď ma zbadali prichádzať. Ako veľmi potrebujeme pochopiť, že kňaz je poslaný nielen mi povedať: Toto sa Bohu nepáči. Je poslaný aj povedať mi to, čo on sám toľkokrát potrebuje počuť: Ja ťa rozhrešujem! Odpúšťajú sa ti hriechy! Kritika proti Cirkvi často v hĺbke srdca začína tým: „A čo si oni myslia, že sú lepší“? Ako veľmi potrebujeme všetci počuť Božie Slová o tom, že každý potrebuje spásu. Aj veľký Boží obľúbenec kráľ Dávid, aj veľký prvý pápež Peter, aj veľký apoštol Pavol... A dokonca aj Nepoškvrnená Panna Mária potrebovala vykúpenie! Ona bola dokonale vykúpená tak, že bola mocou Kristovej krvi vopred uchránená pred akýmkoľvek hriechom. To nám pripomína, že aj nehrešiť je vlastne dôsledkom nezaslúženej Božej milosti, vykúpenia v Kristovi Ježišovi.
Tieto dni ma presvedčili o tom, že ani kňazská nevernosť nemôže zatieniť spásu, ktorú nám Kristus prináša. S touto istotou o Božej láske, ktorá nás prišla spasiť, sa kráča ľahšie každému kňazovi. Obnovu tejto istoty prajem sebe, všetkým mojim bratom kňazom a všetkým ľuďom, za ktorých Kristus vylial svoju krv. Blahoslavený Pavol Gojdič, kňaz a biskup, vyjadril túto istotu viery v jednej modlitbe, ktorú sa modlieval vo väzení: „Nech mi je vzdialený každý nepokoj. Ľudia ma môžu pozbaviť cti, môžu prekaziť moje plány, môžem prísť o svoj majetok, choroba mi môže vziať posledné sily, okolnosti ma môžu pozbaviť možnosti vykonávať môj úrad, hriech ma môže pozbaviť Tvojej milosti, môžu mi vziať aj slobodu, no dôveru k Tebe nikto nevytrhne z môjho srdca. Túto dôveru si zachovám do posledného dychu môjho života. Celé peklo povstalo proti mne, ale žiadna pekelná sila nevyrve mi zo srdca moju dôveru k Tebe, lebo Ty si dobrý a láskavý Boh a silný Pán...“