Pravidelný štvrtkový komentár Jozefa Kováčika

Pravidelný štvrtkový komentár hovorcu Konferencie biskupov Slovenska Jozefa Kováčika na tému: Komunikátori


Máme za sebou niekoľko významných udalostí. Máj bol i pre mňa plný námetov, postrehov a skúseností. Rád sa s niektorými, drahí poslucháči s vami podelím.

Svätý Otec navštívil Portugalsko. Keď sme ako hovorcovia a novinári sedeli vo Vatikáne v apríli s hovorcom Svätej Stolice pátrom Lombardim, zaznela otázka od portugalského novinára. Podieľal sa na príprave návštevy Benedikta XVI. a vyjadril obavy nad reakciou portugalskej verejnosti v súvislosti s rôznymi škandálmi spojenými hlavne s pedofíliou. Páter Lombardi ho uistil, že treba pokračovať v prípravách bez obáv. Aj návšteve na Malte predpovedali viaceré médiá problémy, no nakoniec sme boli svedkami presného opaku.

Spomenul som si na slová pátra Lombardiho, keď som čítal o tlačovej besede Svätého Otca, ktorú poskytuje pravidelne novinárom počas letu na zahraničnú cestu. Už len jeho základný prístup- otvorenosť a ochota komunikovať v tejto nie ľahkej situácii boli pre niektorých prekvapením. Ešte v ten istý deň slávil svätú omšu v Lisabone. A povedal niečo veľmi dôležité. Niečo, čo médiá vo svojich reportážach väčšinou nepriniesli. Citujem: „Často sa s námahou zaoberáme sociálnymi, kultúrnymi a politickými dôsledkami viery, no vôbec sa nezamýšľame nad tým, či vieru máme. Vložili sme hádam príliš veľa nádeje do štruktúr a cirkevných programov, v rozdeľovanie moci a funkcií. Ale čo sa stane, ak soľ stratí svoju chuť? Aby sa to nestalo, je potrebné s novou silou a radosťou ohlasovať udalosť Kristovho zmŕtvychvstania. To je srdcom kresťanstva a základom našej viery. To je záruka našej istoty, vietor, ktorý odveje akýkoľvek strach a neistotu, akékoľvek pochybnosti a ľudskú vypočítavosť.“ Slová pápeža, ktoré zneli jasne a zreteľne. Je potrebné svedectvo pravdy, na ktorej je založená naša viera.

V súzvuku s týmito slovami mi zazneli aj myšlienky jedného z najznámejších autorov kresťanskej duchovnej literatúry uplynulého storočia Carla Carretta. V apríli sme si pripomenuli 100 rokov od jeho narodenia. Vo svojej knihe „Skutočnosti z opačnej strany“ sa tento „muž púšte“ odvážil zhodnotiť a prehodnotiť, v optike odvahy načerpanej z pravdy Evanjelia, niektoré svoje životné skúsenosti. „Spomínam si na svoje študentské roky, keď som otváral prvé knihy dejepisu“, píše Carlo Carretto. „Nebolo treba mnoho, aby človek videl, že sa v dejinách nejakých úskokov dopustila nejaká vážená osoba, napríklad nejaký duchovný, dokonca niektorý z pápežov. S hlavou plnou pochybností som prišiel domov a vykladal som o svojich rozpakoch. Namiesto odpovede som dostal zaucho od matky, ktorá dodala obvyklý okrídlený výrok: „O farárovi sa zle nehovorí.“ ... Vracal som sa do školy s onou bigotnou mentalitou, ktorá spôsobila toľko pohoršenia inteligentným a slobodymilovaným ľuďom našich čias. Bratia moji, teraz potrebujeme trpezlivosť, mnoho trpezlivosti. Musíme zniesť príboj, ktorý bude kymácať Petrovou loďkou. Ale nemajme strach! A okrem pochopenia, že sme všetci hriešni, čo je dôležité na to, aby sme si zachovali pokoru, pochopíme ďalšiu vec- Cirkev nie je v rukách ľudí, ale jedine v rukách Božích. A jedine Boh má moc utíšiť vietor a upokojiť vlny, nie naša strojená ľudská vážnosť, keď sa domnievame, že sme v teple a bezpečí iba preto, že sme na loďke.“

Slová Carla Carretta, ktoré boli premeditované na púšti. Tej saharskej i tej uprostred mesta. Vidieť problémy, no nestratiť vieru a nádej. A nadovšetko lásku.

Živým príkladom pre mňa v tomto smere bol i otec Juraj Torok, ktorý navštívil Slovensko. Mal som možnosť po niekoľkých stretnutiach u neho, v Hallel Communication v New Yorku, stráviť s týmto vzácnym 79 ročným kňazom, niekoľko dní na cestách autom po Slovensku. Jeho motto, že kresťan nesmie zomrieť na srdcovú vadu prežíva vo svojom kňazskom živote i v živote filmára a kameramana. Jeho návšteva a ocenenie, ktorého sa mu po rokoch na Slovensku dostalo, vyvolali vlnu pozitívnych reakcií. Stretnutia so seminaristami, mediálnymi pracovníkmi i verejnosťou končili v hĺbke. Jeho jednoduchosť a životné svedectvo sa menili na úprimnosť a hĺbku. „Vieš, ja nemám rád prednášky. Ja rád hovorím s ľuďmi priamo. Prešiel som všetky kontinenty, kde žijú ľudia. Pretože krajina bez človeka ma nezaujíma. Mne ide o človeka.“- hovoril o svojich cestách. Napriek svojmu veku s úsmevom, humorom a životnou múdrosťou rozdával nádej. „Nie ste unavený?“ pýtal som sa ho viackrát počas náročného programu na Slovensku. „Kým hrajú, treba tancovať“- odvetil mi s úsmevom.

Prajem vám, drahí poslucháči, aby sme zažívali viac takýchto okamihov. Okamihov viery, nádeje a lásky. Praktickej a životaschopnej viery, nádeje a lásky.

Jozef Kováčik