Pravidelný štvrtkový
komentár hovorcu Konferencie biskupov Slovenska Jozefa Kováčika na tému: Komunikátori
Máme
za sebou niekoľko významných udalostí. Máj bol i pre mňa plný námetov, postrehov a skúseností.
Rád sa s niektorými, drahí poslucháči s vami podelím.
Svätý Otec navštívil
Portugalsko. Keď sme ako hovorcovia a novinári sedeli vo Vatikáne v apríli s hovorcom
Svätej Stolice pátrom Lombardim, zaznela otázka od portugalského novinára. Podieľal
sa na príprave návštevy Benedikta XVI. a vyjadril obavy nad reakciou portugalskej
verejnosti v súvislosti s rôznymi škandálmi spojenými hlavne s pedofíliou. Páter Lombardi
ho uistil, že treba pokračovať v prípravách bez obáv. Aj návšteve na Malte predpovedali
viaceré médiá problémy, no nakoniec sme boli svedkami presného opaku.
Spomenul
som si na slová pátra Lombardiho, keď som čítal o tlačovej besede Svätého Otca, ktorú
poskytuje pravidelne novinárom počas letu na zahraničnú cestu. Už len jeho základný
prístup- otvorenosť a ochota komunikovať v tejto nie ľahkej situácii boli pre niektorých
prekvapením. Ešte v ten istý deň slávil svätú omšu v Lisabone. A povedal niečo veľmi
dôležité. Niečo, čo médiá vo svojich reportážach väčšinou nepriniesli. Citujem: „Často
sa s námahou zaoberáme sociálnymi, kultúrnymi a politickými dôsledkami viery, no vôbec
sa nezamýšľame nad tým, či vieru máme. Vložili sme hádam príliš veľa nádeje do štruktúr
a cirkevných programov, v rozdeľovanie moci a funkcií. Ale čo sa stane, ak soľ stratí
svoju chuť? Aby sa to nestalo, je potrebné s novou silou a radosťou ohlasovať udalosť
Kristovho zmŕtvychvstania. To je srdcom kresťanstva a základom našej viery. To je
záruka našej istoty, vietor, ktorý odveje akýkoľvek strach a neistotu, akékoľvek pochybnosti
a ľudskú vypočítavosť.“ Slová pápeža, ktoré zneli jasne a zreteľne. Je potrebné svedectvo
pravdy, na ktorej je založená naša viera.
V súzvuku s týmito slovami mi zazneli
aj myšlienky jedného z najznámejších autorov kresťanskej duchovnej literatúry uplynulého
storočia Carla Carretta. V apríli sme si pripomenuli 100 rokov od jeho narodenia.
Vo svojej knihe „Skutočnosti z opačnej strany“ sa tento „muž púšte“ odvážil zhodnotiť
a prehodnotiť, v optike odvahy načerpanej z pravdy Evanjelia, niektoré svoje životné
skúsenosti. „Spomínam si na svoje študentské roky, keď som otváral prvé knihy dejepisu“,
píše Carlo Carretto. „Nebolo treba mnoho, aby človek videl, že sa v dejinách nejakých
úskokov dopustila nejaká vážená osoba, napríklad nejaký duchovný, dokonca niektorý
z pápežov. S hlavou plnou pochybností som prišiel domov a vykladal som o svojich rozpakoch.
Namiesto odpovede som dostal zaucho od matky, ktorá dodala obvyklý okrídlený výrok:
„O farárovi sa zle nehovorí.“ ... Vracal som sa do školy s onou bigotnou mentalitou,
ktorá spôsobila toľko pohoršenia inteligentným a slobodymilovaným ľuďom našich čias.
Bratia moji, teraz potrebujeme trpezlivosť, mnoho trpezlivosti. Musíme zniesť príboj,
ktorý bude kymácať Petrovou loďkou. Ale nemajme strach! A okrem pochopenia, že sme
všetci hriešni, čo je dôležité na to, aby sme si zachovali pokoru, pochopíme ďalšiu
vec- Cirkev nie je v rukách ľudí, ale jedine v rukách Božích. A jedine Boh má moc
utíšiť vietor a upokojiť vlny, nie naša strojená ľudská vážnosť, keď sa domnievame,
že sme v teple a bezpečí iba preto, že sme na loďke.“
Slová Carla Carretta,
ktoré boli premeditované na púšti. Tej saharskej i tej uprostred mesta. Vidieť problémy,
no nestratiť vieru a nádej. A nadovšetko lásku.
Živým príkladom pre mňa v tomto
smere bol i otec Juraj Torok, ktorý navštívil Slovensko. Mal som možnosť po niekoľkých
stretnutiach u neho, v Hallel Communication v New Yorku, stráviť s týmto vzácnym 79
ročným kňazom, niekoľko dní na cestách autom po Slovensku. Jeho motto, že kresťan
nesmie zomrieť na srdcovú vadu prežíva vo svojom kňazskom živote i v živote filmára
a kameramana. Jeho návšteva a ocenenie, ktorého sa mu po rokoch na Slovensku dostalo,
vyvolali vlnu pozitívnych reakcií. Stretnutia so seminaristami, mediálnymi pracovníkmi
i verejnosťou končili v hĺbke. Jeho jednoduchosť a životné svedectvo sa menili na
úprimnosť a hĺbku. „Vieš, ja nemám rád prednášky. Ja rád hovorím s ľuďmi priamo. Prešiel
som všetky kontinenty, kde žijú ľudia. Pretože krajina bez človeka ma nezaujíma. Mne
ide o človeka.“- hovoril o svojich cestách. Napriek svojmu veku s úsmevom, humorom
a životnou múdrosťou rozdával nádej. „Nie ste unavený?“ pýtal som sa ho viackrát počas
náročného programu na Slovensku. „Kým hrajú, treba tancovať“- odvetil mi s úsmevom.
Prajem
vám, drahí poslucháči, aby sme zažívali viac takýchto okamihov. Okamihov viery, nádeje
a lásky. Praktickej a životaschopnej viery, nádeje a lásky.