Historické a teologické pozadie Turíc

V dnešný Svätodušný pondelok sa v tejto rubrike vrátime ku včerajšej slávnosti Zoslania Ducha Svätého a k slovám Benedikta XVI. z jeho homílie. V krátkosti vám tiež priblížime historické a teologické pozadie tohto sviatku.



Do 4. storočia slávili kresťania na Turíce nielen koniec Veľkonočného obdobia, ale aj nanebovstúpenie Pána uvedené v Skutkoch apoštolov. Keď sa vyvinulo na ďalší sviatok, začali sa Turíce sláviť samostatne. Podobne ako Vianoce a Veľká noc dostal tento sviatok ďalší deň sviatku – Svätodušný pondelok.

Korene sviatku Zoslania Ducha Svätého spočívajú v židovstve. V knihe Levitikus (23,15-21), sa uvádza tento deň ako slávnosť žatvy, alebo ako deň potravín. Sviatok trval len jeden deň. Žatva sa začínala po Veľkej noci a končila sa Turícami. Podľa knihy Exodus (23,16) to bola slávnosť žatvy (Dt 16,9), teda po našom dožinky. Slávnosť sa konala na 50. deň po Veľkej noci. Sviatok sa nazýval aj Dňom „prvotín“, keďže sa v tom týždni obetovali prvotiny úrody. (Nm 28,26). Až neskoršie sa snažili Židia dať tomuto sviatku duchovnú podstatu a začali ho označovať ako „Deň vydania Zákona“. Pri tejto jednodennej slávnosti bola predčítaná kniha Rút. Pre kresťanov je v prenesenom zmysle tento sviatok takisto vďakyvzdaním za úrodu – Kristovou žatvou je založenie Cirkvi a Turíce sú jej zrodom – teda „narodeninami“.



Sväté písmo chápe Ducha Svätého ako tvorivú silu všetkého života. Podľa učenia Cirkvi je Duch Svätý poslaný do sveta ako Oživovateľ, aby neustále oživoval osobu, slovo a dielo Ježiša Krista. Biblia hovorí o Svätom Duchu v mnohých obrazoch a volí na to výraz, ktorý má súčasne význam „dych, vánok, vietor“. Jeho pôsobenie je popísané ako „oheň“, alebo „živá voda“. Až neskôr sa symbolom Ducha Svätého stala holubica. Takzvaný zázrak jazykov nám pripomína, že hlásanie posolstva Ježiša Krista má pre celý svet význam presahujúci jazykové bariéry.

Dary Ducha Svätého sú oporou mravného života kresťana. Sú to trvalé dispozície, ktoré priaznivo uspôsobujú človeka, aby bol ochotný konať podľa vnuknutí Ducha Svätého. Mravný život človeka je podporovaný darmi Ducha Svätého, ktoré je možné chápať ako trvalé vlohy - schopnosti, ktoré disponujú človeka k tomu, aby rešpektoval Božie podnety ku konaniu.

Jestvuje niekoľko symbolov Ducha Svätého, prostredníctvom ktorých sa ľahšie priblížime k jeho tajomstvu pôsobeniu medzi nami.

Prvý z nich je voda: Symbolika vody naznačuje pôsobenie Ducha Svätého pri krste, pretože sa voda po vzývaní Ducha Svätého stáva účinným sviatostným znakom nového narodenia.

Druhým je pomazanie: symbolika pomazania olejom naznačuje aj Ducha Svätého, takže sa pomazanie stalo jeho synonymom. Pri uvádzaní do kresťanského života je pomazanie sviatostným znakom birmovania.

Oblak a svetlo: tieto dva symboly sú v zjaveniach Ducha Svätého neoddeliteľné. Už pri teofániách (Božích zjaveniach) Starého zákona, raz temný, inokedy žiarivý oblak zjavuje živého Boha a Spasiteľa: Mojžišovi na vrchu Sinaj, Šalamúnovi pri posviacke chrámu... . Na vrchu premenenia Duch Svätý prichádza v oblaku, ktorý zahaľuje Ježiša, Mojžiša a Eliáša, Petra, Jakuba a Jána, a „z oblaku zaznel hlas: ´Toto je môj vyvolený Syn, počúvajte ho!´

Holubica: Na konci potopy (ktorej symbol sa týka krstu) sa holubica, ktorú vypustil Noe, vracia s čerstvou olivovou ratolesťou v zobáku, ktorá znamená, že zem je obývateľná (Gn 8, 8-12). Keď Ježiš vystupuje po svojom krste z vody, zostupuje na neho Duch Svätý v podobe holubice a zostáva nad ním (Mt 3, 16 a paral.). Symbol hubice na označenie Ducha Svätého je v kresťanskej ikonografii tradičný.

Oheň: Kým voda znamená narodenie a plodnosť života udeleného v Duchu Svätom, oheň je symbolom pretrvávajúcej sily pôsobenia Ducha Svätého.

O Ohni, ako o symbole Ducha Svätého hovoril i Benedikt XVI. počas slávnostnej liturgie v Bazilike sv. Petra v Ríme. Povedal:


Jeden z cirkevných otcov, Origenes, v homílií o Jeremiášovi prináša výrok, ktorý je pripisovaný Ježišovi, nenachádza sa vo Svätom Písme, ale pravdepodobne je autentický. Znie takto: „Kto je u mňa, je blízko ohňa“ (Homília o Jeremiášovi L. I [III]). V Kristovi totiž prebýva plnosť Božstva, ktorá je v Biblii prirovnávaná k ohňu. Oheň Ducha Svätého planie, ale nezhára. A predsa pôsobí premenu. Musí teda v človeku niečo pohltiť, trosku, ktorá ho ničí a bráni mu v jeho vzťahu k Bohu a k blížnemu. Tento účinok božského plameňa však desí. Máme strach, že budeme „popálení“ a radšej zostávame takí, akí sme. To vyplýva zo skutočnosti, že náš život sa nezriedka zakladá na majetníckej logike, na vlastnení a  nie darovaní. Mnohí ľudia veria v Boha a obdivujú postavu Ježiša Krista, ale ak sa od nich žiada, aby sa zriekli niečoho zo seba samých, tak ustupujú späť, majú strach z požiadaviek viery. Sú tu obavy, že sa budú musieť zriecť niečoho krásneho, k čomu sú pripútaní; obavy z toho, že nasledovanie Krista nás pripraví o slobodu, o isté skúsenosti, o časť nás samotných. Na jednej strane chceme byť s Ježišom, sledovať ho zblízka a na druhej strane máme strach z dôsledkov, ktoré to prináša.
 Drahí bratia a sestry, vždy potrebujeme počuť slová Pána Ježiša, ktoré často opakoval svojím priateľom: „Nebojte sa“. Ako Šimon Peter a iní, i my musíme dovoliť, aby jeho prítomnosť a jeho milosť premenila naše srdce, nestály subjekt ľudských slabostí. Musíme vedieť uznať, že niečo stratiť, ba i seba samých kvôli pravému Bohu, Bohu lásky a života, je v skutočnosti zisk a znovunájdenie seba samého plnším spôsobom. Kto sa zveril Ježišovi, zakúša už v tomto živote pokoj a radosť srdca, ktoré svet nemôže dať a nemôže ich ani vziať, ak nám ich Boh raz daroval. Má teda význam nechať sa dotknúť ohňom Ducha Svätého! Bolesť, ktorú nám spôsobuje, je nevyhnutná k našej premene. Je to realita kríža: nie zbytočne je „oheň“ v Ježišovej terminológii výrazom predovšetkým pre tajomstvo kríža, bez ktorého neexistuje kresťanstvo. Preto osvietení a posilnení týmito slovami života pozdvihnime našu prosbu: Príď, Duchu Svätý, zapáľ v nás oheň svojej lásky! Vieme, že je to odvážna modlitba, ktorou prosíme o to, aby sa nás dotkol Boží plameň. Ale predovšetkým vieme, že tento – a iba tento - plameň má moc nás zachrániť. Nechceme obranou svojho života stratiť ten večný, ktorý nám chce darovať Boh. Potrebujeme oheň Ducha Svätého, pretože jedine Láska zachraňuje. Amen. –pd-