2010-05-20 15:24:01

Štvrtkový komentár Mons. Mariána Gavendu


RealAudioMP3 Štvrtkový komentár Mons. Mariána Gavendu pod názvom: "Aby zavanul Duch":



Pri debate na prvého mája, „sviatku práce“ a „ľubovolnej spomienky na sv. Jozefa robotníka“, prišla reč na tému obrovského potenciálu takzvanej „robotníckej otázky“. Bola to atmosféra nahromadených krívd, nádejí z rýchleho rozvoja, základných neistôt miliónov robotníkov a ich rodín, plač detí, únava, nenávisť, nádeje... Karol Marx a celá loby v pozadí správne vytušila obrovský potenciál, ktorý priam „visel vo vzduchu“ a dala do pohybu svetovú revolúciu. Človek žasne, ako fascinovala a aktivizovala ľudí v Číne, Rusku i v Západnej Európe. Cirkev aspoň dodatočne lapala po dychu, no hlavný vlak jej v tomto prípade ušiel pred nosom. Jej predstavitelia, česť výnimkám, nedovideli do biednych proletárskych príbytkov ponad múry obyčajne najkrajších farských budov na dedine a v meste. Starosť o časné panstvo väčšine nedovolila čítať znamenia čias a priekopníci narážali na neporozumenie aj u vlastných.

Spomíname nie aby sme kritizovali ale aby sme sa poučili. Rozoznávať znamenia čias si aj dnes vyžaduje prorockého ducha, a duchom proroctva je Svätý Duch. On je tou nahromadenou, skrytou silou revolúcií ducha. Aldo Giordano, stály pozorovateľ Svätej Stolice pri Rade Európy nenápadne uplatňuje svojskú metódu. Na množstve konferencií a zasadaní považuje za svoj hlavný čas prestávky pri káve, cez obed a večeru, na recepciách. Vedome zľahka nadnáša rozmanité témy a pozoruje reakcie ľudí: „Tie, pri ktorých sa väčšine rozžiaria oči, ukazujú, čomu by sa Cirkev mala venovať“.

Je pravda, že spontánnemu nadšeniu prvých slobodných rokov bolo treba dať určitú formu. I keď je Cirkev najmä organizmus, aj v organizme funguje organizácia. Naše telo potrebuje kostru, ale ak sa vytratí ostatné, zostáva kostlivec a spoločnosť či cirkevné inštitúcie pripomínajú Ezechielovo „údolie suchých kostí“. Sme v situácii, keď akoby sa zo štruktúr vytrácal duch. Zasadajú komisie, poriadajú sa konferencie, ale keď sa človek popozerá po tvárach prítomných, vidno ako sa vytratila sa iskra a dolieha všeobecný útlm. Kňazi v rámci nedeľných oznamov ponúkajú každý týždeň pozvanie na množstvo zaujímavých podujatí, odozva však býva chabá a obyčajne zo strany tej istej skupiny vytrvalých nadšencov.

Podobne ako starozákonný izraelský národ vedel že je s ním zle, ak sa dlhšiu dobu neobjavil Boží prorok, dnes vyčkávame na zavanutie Ducha. Čo si vyžaduje? V prvom rade uvedomenie si ako veľmi a práve jeho potrebujeme. Jeho príchod má pripravovať vytrvalá modlitba. Boh vypočul volanie Izraelitov, ktoré stúpalo k nebu z Egyptského otroctva, a oslovil Mojžiša... Vieme, čo nasledovalo. Ale celý ten pohyb záchrany sa pripravoval volaním k Bohu. On vie kedy a ako vyleje svojho Ducha, a obyčajne tam, kde by to človek najmenej čakal.

Spomedzi viacerých možno spomenúť dve aktuálne oblasti, kde sme odkázaní na oživujúce a obnovujúce pôsobenie Ducha Svätého.

Prvou je obrovský potenciál Božieho slova, schopného vyvolať duchovnú revolúciu svetových rozmerov. Pre nás je dostupným spôsobom ukryté vo Svätom Písme. Ale ako zo semena vyrastie strom, ktorý už je v ňom obsiahnutý, aj semeno Božieho slova ožije len ak sa ponorí do vody, ktorou je Duch Svätý a zasadí sa do pôdy, ktorou je veriaci, čo sa mu celý dáva k dispozícii. Raniero Cantalamessa hovorí o veľkom rozdiely medi ohlasovaním Krista „v náuke“ a „v Duchu“. V prvom prípade si len rozširujeme vedomosti, v druhom sme „vo vnútri slova, pod jeho tajomným tlakom, ním nesení, s ním životne spojení a z neho čerpáme silu a moc“. Je to slovo, ktoré nehovorí o Bohu, ale slovo Boha, ktorý hovorí. A čo hovorí, to aj spôsobuje. Pápežský kazateľ to vysvetľuje takýmto obrazom: „Keď rozprávam, možno povedať, že dych, ktorý je vo mne, vezme z môjho srdca a z mojej mysle myšlienku alebo vnútorné slovo, ktoré sa tam utvorilo, a zanesie ho k tomu, kto počúva. To isté robí Duch Svätý so Slovom, ktoré sa utvorilo v Otcovom lone a ktorým je Ježiš“.

Druhá oblasť sa týka európskej situácie. Veľa sa nahovorilo o spoločnej jednotnej Európe. Ambícia jednoty vyplýva z hlbokej túžby človeka spojenými silami naplniť svoje túžby, ktoré ho presahujú a na ktoré sám nestačí. Ak sa však spoja egoisti a každý chce prostredníctvom druhých dosiahnuť len svoj záujem, nastáva zmätok. Kritici varujú že projekt zjednotenej Európy je stavaním Babylonskej veže, vopred určený na zánik. Euronadšenci sa často oháňali podporou Jána Pavla II. Zabúdali však dodať, že hovoril podmieňovacím spôsobom: „ak v Európskej únii budú mať primát duchovné a nie ekonomické hodnoty, vtedy bude požehnaním“; a že často pripomínal, že „len Ježiš Kristus, žijúci a pôsobiaci v Cirkvi je jedinou nádejou pre Európu“. Babylončania chceli postaviť pomník sebe, nie Bohu. Bol to plán jednoty, rodiaci sa z túžby po moci a sláve. Chceli doň zapojiť dokonca aj Boha, môcť sami k nemu vystúpiť a vybaviť si uňho, čo potrebujú. Protipólom Babylonskej veže sú Turíce. Svätý Augustín hovorí: „Pre hriech pyšných ľudí boli jazyky rozdelené; vďaka pokorným apoštolom boli znova zjednotené“. Babylončania chceli jedným jazykom hovoriť o svojich veľkých úspechoch. Na Turíce všetci rozumejú reči apoštolov, lebo hovoria rôznymi jazykmi o veľkých Božích skutkoch“. Prejsť od Babylonu k Turícam, znamená odstrániť zo stredu seba a dať do stredu Boha. Nie pôžičky a krízové opatrenia zachránia európsku jednotu, ale Turíce. Sú len dve možnosti: buď ju bude spájať Duch Turíc do vnútornej jednoty, alebo spoločný egoizmus, ktorý tiež vždy rozdeľuje a ničí.








All the contents on this site are copyrighted ©.