Štvrtkový komentár
Mons. Mariána Gavendu pod názvom: "Aby zavanul Duch":
Pri debate na
prvého mája, „sviatku práce“ a „ľubovolnej spomienky na sv. Jozefa robotníka“, prišla
reč na tému obrovského potenciálu takzvanej „robotníckej otázky“. Bola to atmosféra
nahromadených krívd, nádejí z rýchleho rozvoja, základných neistôt miliónov robotníkov
a ich rodín, plač detí, únava, nenávisť, nádeje... Karol Marx a celá loby v pozadí
správne vytušila obrovský potenciál, ktorý priam „visel vo vzduchu“ a dala do pohybu
svetovú revolúciu. Človek žasne, ako fascinovala a aktivizovala ľudí v Číne, Rusku
i v Západnej Európe. Cirkev aspoň dodatočne lapala po dychu, no hlavný vlak jej v
tomto prípade ušiel pred nosom. Jej predstavitelia, česť výnimkám, nedovideli do biednych
proletárskych príbytkov ponad múry obyčajne najkrajších farských budov na dedine a
v meste. Starosť o časné panstvo väčšine nedovolila čítať znamenia čias a priekopníci
narážali na neporozumenie aj u vlastných.
Spomíname nie aby sme kritizovali
ale aby sme sa poučili. Rozoznávať znamenia čias si aj dnes vyžaduje prorockého ducha,
a duchom proroctva je Svätý Duch. On je tou nahromadenou, skrytou silou revolúcií
ducha. Aldo Giordano, stály pozorovateľ Svätej Stolice pri Rade Európy nenápadne uplatňuje
svojskú metódu. Na množstve konferencií a zasadaní považuje za svoj hlavný čas prestávky
pri káve, cez obed a večeru, na recepciách. Vedome zľahka nadnáša rozmanité témy a
pozoruje reakcie ľudí: „Tie, pri ktorých sa väčšine rozžiaria oči, ukazujú, čomu by
sa Cirkev mala venovať“.
Je pravda, že spontánnemu nadšeniu prvých slobodných
rokov bolo treba dať určitú formu. I keď je Cirkev najmä organizmus, aj v organizme
funguje organizácia. Naše telo potrebuje kostru, ale ak sa vytratí ostatné, zostáva
kostlivec a spoločnosť či cirkevné inštitúcie pripomínajú Ezechielovo „údolie suchých
kostí“. Sme v situácii, keď akoby sa zo štruktúr vytrácal duch. Zasadajú komisie,
poriadajú sa konferencie, ale keď sa človek popozerá po tvárach prítomných, vidno
ako sa vytratila sa iskra a dolieha všeobecný útlm. Kňazi v rámci nedeľných oznamov
ponúkajú každý týždeň pozvanie na množstvo zaujímavých podujatí, odozva však býva
chabá a obyčajne zo strany tej istej skupiny vytrvalých nadšencov.
Podobne
ako starozákonný izraelský národ vedel že je s ním zle, ak sa dlhšiu dobu neobjavil
Boží prorok, dnes vyčkávame na zavanutie Ducha. Čo si vyžaduje? V prvom rade uvedomenie
si ako veľmi a práve jeho potrebujeme. Jeho príchod má pripravovať vytrvalá modlitba.
Boh vypočul volanie Izraelitov, ktoré stúpalo k nebu z Egyptského otroctva, a oslovil
Mojžiša... Vieme, čo nasledovalo. Ale celý ten pohyb záchrany sa pripravoval volaním
k Bohu. On vie kedy a ako vyleje svojho Ducha, a obyčajne tam, kde by to človek najmenej
čakal.
Spomedzi viacerých možno spomenúť dve aktuálne oblasti, kde sme odkázaní
na oživujúce a obnovujúce pôsobenie Ducha Svätého.
Prvou je obrovský potenciál
Božieho slova, schopného vyvolať duchovnú revolúciu svetových rozmerov. Pre nás je
dostupným spôsobom ukryté vo Svätom Písme. Ale ako zo semena vyrastie strom, ktorý
už je v ňom obsiahnutý, aj semeno Božieho slova ožije len ak sa ponorí do vody, ktorou
je Duch Svätý a zasadí sa do pôdy, ktorou je veriaci, čo sa mu celý dáva k dispozícii.
Raniero Cantalamessa hovorí o veľkom rozdiely medi ohlasovaním Krista „v náuke“ a
„v Duchu“. V prvom prípade si len rozširujeme vedomosti, v druhom sme „vo vnútri slova,
pod jeho tajomným tlakom, ním nesení, s ním životne spojení a z neho čerpáme silu
a moc“. Je to slovo, ktoré nehovorí o Bohu, ale slovo Boha, ktorý hovorí. A čo hovorí,
to aj spôsobuje. Pápežský kazateľ to vysvetľuje takýmto obrazom: „Keď rozprávam, možno
povedať, že dych, ktorý je vo mne, vezme z môjho srdca a z mojej mysle myšlienku alebo
vnútorné slovo, ktoré sa tam utvorilo, a zanesie ho k tomu, kto počúva. To isté robí
Duch Svätý so Slovom, ktoré sa utvorilo v Otcovom lone a ktorým je Ježiš“.
Druhá
oblasť sa týka európskej situácie. Veľa sa nahovorilo o spoločnej jednotnej Európe.
Ambícia jednoty vyplýva z hlbokej túžby človeka spojenými silami naplniť svoje túžby,
ktoré ho presahujú a na ktoré sám nestačí. Ak sa však spoja egoisti a každý chce prostredníctvom
druhých dosiahnuť len svoj záujem, nastáva zmätok. Kritici varujú že projekt zjednotenej
Európy je stavaním Babylonskej veže, vopred určený na zánik. Euronadšenci sa často
oháňali podporou Jána Pavla II. Zabúdali však dodať, že hovoril podmieňovacím spôsobom:
„ak v Európskej únii budú mať primát duchovné a nie ekonomické hodnoty, vtedy bude
požehnaním“; a že často pripomínal, že „len Ježiš Kristus, žijúci a pôsobiaci v Cirkvi
je jedinou nádejou pre Európu“. Babylončania chceli postaviť pomník sebe, nie Bohu.
Bol to plán jednoty, rodiaci sa z túžby po moci a sláve. Chceli doň zapojiť dokonca
aj Boha, môcť sami k nemu vystúpiť a vybaviť si uňho, čo potrebujú. Protipólom Babylonskej
veže sú Turíce. Svätý Augustín hovorí: „Pre hriech pyšných ľudí boli jazyky rozdelené;
vďaka pokorným apoštolom boli znova zjednotené“. Babylončania chceli jedným jazykom
hovoriť o svojich veľkých úspechoch. Na Turíce všetci rozumejú reči apoštolov, lebo
hovoria rôznymi jazykmi o veľkých Božích skutkoch“. Prejsť od Babylonu k Turícam,
znamená odstrániť zo stredu seba a dať do stredu Boha. Nie pôžičky a krízové opatrenia
zachránia európsku jednotu, ale Turíce. Sú len dve možnosti: buď ju bude spájať Duch
Turíc do vnútornej jednoty, alebo spoločný egoizmus, ktorý tiež vždy rozdeľuje a
ničí.