Homília kardinála Jozefa Tomka počas svätej omše pre účastníkov ďakovnej púte Katolíckej univerzity v Ružomberku v rímskej Bazilike Santa Maria Maggiore

Taliansko (19. mája, RV) – Kardinál Jozef Tomko predniesol počas včerajšej svätej omše v rímskej bazilike Santa Maria Maggiore pre účastníkov ďakovnej púte Katolíckej univerzity v Ružomberku, nasledujúcu homíliu:



Táto starodávna, najväčšia bazilika Panny Márie v Ríme, je bez pochyby veľmi dôležitým miestom pre liturgickú oslavu desiateho výročia založenia Katolíckej univerzity v Ružomberku a vhodným miestom na meditáciu o zmysle vašej púte i samej univerzity. Predovšetkým tu sa stretneme s Ježišom Kristom a s Pannou Máriou, Bohorodičkou, ktorých nám predstavuje stará ikona v apside. Jasličky pod oltárom nám pripomínajú narodenie Božieho Syna a vyzývajú nás zostúpiť až k začiatkom našej kresťanskej histórie a našej viery. Tento oltár je zas miestom, kde boli položené liturgické knihy v staroslovienskej reči našich praotcov, ktoré schválil pápež Hadrián II. a tým nás uviedol na kultúrne javisko Európy a sveta; dalo by sa povedať, že tu je miesto narodenia nášho cyrilo-metodského dedičstva. Vtedy zaznelo po prvý raz v rímskych bazilikách i evanjelium sv. Jána v preklade našich vierozvestov: „Izprva bie Slovo i Slovo bie u Boga i Bog bie Slovo“. Tu sme teda na pravom mieste, aby sme ako pútnici touto eucharistickou obetou ďakovali Bohu za desaťročné trvanie Katolíckej univerzity a zároveň prosili o Božie požehnanie pre jej zdravý rast a rozvoj, nie ako náhodní diváci, ale ako účastníci tohto diania, ktoré sa nás osobne týka a vťahuje nás do histórie spásy i do tej civilnej.

Veľa vecí sa nám tu núka na meditáciu. Božie slovo, ktoré sme počuli, nám ponúka spoločný kľúč a poukazuje na základnú hodnotu, ktorá spája všetky tieto pamätné udalosti, časy, minulosť, prítomnosť i nádejnú budúcnosť. Je to viera.

Viera nazaretskej Panny: „Blahoslavená je tá, ktorá uverila“.

Na samom začiatku dejinného procesu, ktorý prechádza až k nám, je viera jednoduchej dievčiny z mestečka Nazaretu. Mária uverila, že počne ako panna, ktorá muža nepozná a že sa na nej splnia slová nebeského posla: „Duch Svätý zostúpi na teba a moc Najvyššieho ťa zatieni. A preto aj dieťa bude sa volať svätým, bude to Boží Syn“ (Lk 1, 35). Ako Abrahám „proti nádeji v nádeji uveril, že sa stane otcom národov“ (por. Rim 4, 18), tak aj ona vyslovila svoj súhlas, svoje „fiat“ s vierou a dôverou v Boha. Nebolo to ľahké vzhľadom na Jozefa i na prijatie tajomstva Trojjediného Boha, ktoré sa jej tu naraz zjavovalo. Ona sa však s vierou bezvýhradne odovzdáva Bohu a prijíma jeho vôľu ako Pánova služobnica. Jej súhlas naplňuje čas a umožňuje príchod novej doby v dejinách spásy. Ako píše apoštol Pavol Galaťanom, „keď prišla plnosť času, Boh poslal svojho Syna, narodeného zo ženy“ (Gal 4, 4). Vďaka jej viere a dôvere, my dnes žijeme v „plnosti času“, lebo v Kristovi jej Synovi máme plnosť všetkého, čo potrebujeme k spáse.

Mária takto začína svoju púť ako Panna a Matka. Je to púť viery, niekedy vo svetle, niekedy v pološere a skúške, ale vždy v poslušnej odovzdanosti. Lebo „Bohu, ktorý dáva zjavenie, treba preukazovať ´poslušnosť viery´(Rim 16, 26), ktorou sa celý človek slobodne odovzdáva Bohu“ (II. vatikánsky koncil, Dei Verbum). Jej prvá cesta vedie k staršej príbuznej Alžbete, ktorá počala vo vysokom veku. Vedie ju láska, vedie ju Duch. Ten Duch sa prejaví na celom ich stretnutí najprv v intuícii viery, ktorou Alžbeta rozpozná v mladučkej Márii „matku môjho Pána“. Potom v inšpirovanom zvolaní: „Blahoslavená je tá, ktorá uverila, že sa splní, čo jej povedal Pán“ (Lk 1, 45). Zo strany Márie, ktorá už počala z Ducha Svätého, príde ako odpoveď chválospev „Magnificat“, ktorým storočia oslavujú nášho veľkého Boha.

Zastavme sa na chvíľku pri chvále na Máriu: „Blahoslavená je tá, ktorá uverila“. Postavme si ju ako zrkadlo pre našu vieru. Položme si otázku, čím nás ona inšpiruje a čo od nás očakáva. Čo máme robiť, aby aj nám táto viera prinášala radosť a šťastie – blaženosť. Lebo viera robí aj nás „blahoslavenými“, „blaženými“. Prisľúbil nám to sám vzkriesený Ježiš, keď povedal pochybujúcemu Tomášovi: „Uveril si, pretože si ma videl. Blahoslavení tí, čo nevideli a uverili“ (Jn 20, 29).

Čo je viera pre Máriu a pre nás?

Je to Božia ponuka, jeho dar, jeho výzva na našu slobodu. Je to odhalenie Božej tváre a jeho tajomstiev, je to nové svetlo pre ľudský rozum, je to v niektorých aspektoch skok do tmy, kde nás však čaká pevná a láskavá Božia ruka. Značí to úplne sa zveriť Bohu, jeho milosrdnej láske, hodiť sa do jeho náručia. Uveriť, že ťa miluje, napriek všetkým tvojim chybám a že čaká na teba aj keď ho zradíš, vyhliada ťa ako otec márnotratného syna; uveriť, že ťa má nekonečne rád, aj keď ty nie vždy rozumieš jeho cestám ani ich nesleduješ. Trpezlivo čaká na tvoju nápravu, neponáhľa sa s trestaním, i keď tvoj egoistický individualizmus uráža tak jeho ako aj tvojich spolupútnikov na zemi.

My veríme Bohu, lebo je nekonečne väčší, múdrejší, mocnejší, ako sme my. Cez krásu jeho tvorov poznávame jeho krásu. On je nesmierne dôsledný a verný svojim prísľubom: daroval ti schopnosť slobody a rešpektuje ju, aj keď sa slepo ženieš do úpadku a možno aj do záhuby. On prišiel spasiť nás všetkých i každého jedného z nás a dal za nás všetkých svoj život. Aj ja by som mal povedať rovnako ako apoštol Pavol, ktorý ho tak isto nestretol počas pozemského pobytu: „Žijem vo viere v Božieho Syna, ktorý ma miluje a vydal seba samého za mňa“ (Gal 2, 22).

Viera mi hovorí, že Boh ma miluje ako len On vie a môže: od večnosti do večnosti. V najťažších chvíľach by sme si mali s dôverou opakovať: Verím, že Boh ma miluje. Taká viera obšťastňuje, oblažuje: „Blahoslavení tí, čo nevideli a uverili“.

Sme pri kolíske našej viery

Jasličky pod týmto oltárom nám pripomínajú narodenie Ježiša Krista, ale nás Slovákov tiež upozorňujú, že sme pri „kolíske“ našej viery. Tu boli schválené liturgické knihy na oslavu Boha v reči našich predkov. Naša reč a tým aj kultúra boli úradne uznané a oprávnené ako vhodný nástroj na Božiu chválu proti úzkoprsému názoru „trojjazyčníkov“, s ktorými mali naši vierozvestovia Cyril a Metod na ceste do Ríma tuhú a víťaznú diskusiu v Benátkach. Tu sme sa naraz objavili na scéne Európy a kresťanského sveta s vlastnou identitou a kultúrou. Tu sa upevnili naše zväzky s Trojjediným Bohom, s Pannou Máriou, s Cirkvou a s jej hlavou, pápežom. Keď sa pápežovi tu v Ríme predstavili synovia našich predkov ako kandidáti na kňazstvo pre službu nášho ľudu, tu sa začala tradícia vzájomnej spolupráce medzi vierou a kultúrou, medzi kresťanskou vierou a našimi národnými dejinami. Musíme si stále uvedomovať historický fakt, že vytrhnúť Krista z našich dejín značí nepochopiť ba sfalšovať naše dejiny.

Sme teda na správnom mieste, aby sme tu ďakovali za dar viery aj za dar cyrilo-metodského duchovného dedičstva, ktoré Ústava Slovenskej republiky umiesťuje v samej preambule. To dedičstvo nie je mýtus, to je história!

Katolícka univerzita v službe viery a rozumu

Na tomto mieste treba si znovu overiť poslanie Katolíckej univerzity v službe viery i rozumu a vedy, v službe Cirkvi i národného a štátneho spoločenstva. Jej cieľ je slúžiť pravde. Ján Pavol II. v apoštolskej konštitúcii „Ex corde Ecclesiae“ („Zo srdca Cirkvi“) tvrdí, že ona „sa vyznačuje hľadaním celej pravdy o svete, o človeku, o Bohu“. Ten istý veľký pápež označil dvojitú cestu pri skúmaní pravdy úvodnými slovami encykliky „Fides et ratio“(„Viera a rozum“): „Viera a rozum sú dve krídla ktorými sa ľudský duch povznáša ku kontemplácii o pravde“. Ako dôvodil už Galileo Galilei, Druhý vatikánsky koncil učí, že medzi vierou a rozumom nikdy nemôže byť skutočný rozpor, „lebo svetské skutočnosti i skutočnosti viery majú svoj pôvod v tom istom Bohu“ („Gaudium et spes, 36). A Benedikt XVI. zdôrazňuje, že viera rozširuje obzory čisto rozumového poznania a tým obohacuje človeka o poznatky, ktoré presahujú hranice vedy; napríklad v otázke o posmrtnom živote. Isteže katolícka univerzita musí byť ponajprv univerzitou a zachovať si všetky známky kvalitného vysokoškolského vyučovania a bádania tak vo výbere a príprave profesorov, ako aj pri zachovaní primeranej úrovne. Práve mladá univerzita musí rásť predovšetkým na kvalite profesorov aj poslucháčov, nízkou úrovňou sa nič nezíska.

Katolícky charakter univerzity si vyžaduje niektoré podstatné znaky. „Ex corde Ecclesiae“ zdôrazňuje (citujem) „kresťanskú orientáciu nielen jednotlivých členov, ale celého univerzitného spoločenstva,...vernosť kresťanskému posolstvu ako ho predkladá Cirkev, ...inštitucionálnu povinnosť slúžiť Božiemu ľudu a ľudskej rodine na ich ceste k transcendentálnemu cieľu, ktorý dáva životu zmysel“. To všetko vyplýva zo základných požiadaviek viery. Člen katolíckej univerzity má byť svojím životom svedkom Ježiša Krista.

Vy sami dobre viete, ako je aj na Slovensku prepotrebné mať kresťanské presvedčenie najmä v životných otázkach a vedieť ho aj uplatniť v dialógu s modernými vedami, tak prírodnými, ako aj humánnymi, ktoré nastoľujú nové zložité otázky. Pripomeňme si len niektoré dôležité ľudské problémy, ktoré sa veriacim i neveriacim denne predkladajú v médiách a pretriasajú na ulici, na pracoviskách, v škole i rodine: prvenstvo etiky nad technikou, nad ekonómiou, nad financiami, nad politikou, ľudský život od počatia až po prirodzený koniec, bioetika, manželstvo a rodina, sociálna spravodlivosť a korupcia, miesto náboženstva vo verejnom živote, štát a Cirkev, otázka mieru a terorizmus, ochrana prírody, atď. Tu nám svedomie položí otázku:  ako prispieva katolícka univerzita k tomu, aby sa všetkým ľuďom dobrej vôle otvorila cesta k pravde.

Svojím nasadením a kvalitou musíte spoločne povzniesť katolícku univerzitu. Vaša príslušnosť do svetovej Cirkvi a vaše meno vám otvárajú dvere k tisíc tristo katolíckym univerzitám rozosiatym po celej zemeguli. Pod tým menom ste jediná univerzita na Slovensku, ktorá môže zviditeľniť našu vlasť v tejto celosvetovej rodine, a to vďaka katolíckej orientácii, ktorú vám dáva viera. Chráňte si toto privilégium!

Nech je teda vaša viera živá, zapálená, hrejivá, presvedčivá, prehlbená, neustále osviežovaná pri prameňoch života a pravdy, v osobnej modlitbe a meditácii Božieho Slova. Potom aj vy budete „blahoslavení“ ako mladá Panna a Matka z Nazaretu a zažijete aj radosť a silu zo svojej viery. Dnes v tomto chráme odporúčame celú budúcnosť katolíckej univerzity, všetkých jej členov i našich drahých pod ochranu Panny Márie, ktorú my vzývame ako Sedembolestnú Patrónku Slovenska.

Amen.