Vysielanie pre gréckokatolíkov: Prenesenie pozostatkov sv. Mikuláša divotvorcu
Autorom príspevku
je arcibiskup Cyril Vasiľ SJ, sekretár Kongregácie pre východné cirkvi Medzi
množstvom svätých a svätíc nachádzame v dejinách Cirkvi niektoré osoby, ktoré sa u Božieho
ľudu tešia mimoriadnej úcte a obľube. Dôvody k tomu výberu nie sú vždy jednoznačne
a jednoducho vysvetliteľné. Niekedy ide totiž aj o osoby, o ktorých máme relatívne
málo presných a overiteľných historických údajov. K takýmto postavám života Cirkvi
bezpochyby v plnej miere patrí aj sv. Mikuláš, nazývaný v liturgických textoch aj
myrský divotvorec. Sv. Mikuláš, sa narodil v maloázijskej Patare okolo roku 260 a zomrel
okolo roku 334 v Myre, v ktorej bol biskupom asi od roku 300. Je veľmi pravdepodobné,
že bol prítomný aj na prvom všeobecnom koncile, ktorý sa konal v Nicei v roku 325.
Jeho kult sa začal šíriť najprv v Lýcii a neskôr, aj vďaka početným hagiografiám a legendám
v celej Byzancii.
O živote Svätého Mikuláša koluje mnoho legiend. Najznámejšia
a najrozšírenejšia z nich z neho spravila svätého patróna detí známeho po celom svete.
Prispel k tomu príbeh o mužovi, ktorý vyšiel na mizinu a rozhodol sa, že zo svojich
troch dcér urobí neviestky, lebo im kvôli chýbajúcemu venu nemohol nájsť ženícha.
Mikuláš, ktorý zdedil bohatstvo po svojich rodičoch, tajne vhodil hrudky, či tri mešteky
zlata cez okno ich domu a zmenil tak osud dievčat, ktoré sa mohli napokon šťastne
vydať. Na základe legendy o troch chudobných dievčatách sa zrejme odvodzuje ľudový
zvyk v niektorých krajinách obdarúvať sa na sviatok tohto svätca drobnými darčekmi.
Ďalšia
povesť hovorí o príbehu troch námorníkov, ktorý sa dostali do ohrozenia života na
rozbúrenom mori pri tureckom pobreží. Po úpenlivých prosbách adresovaných Svätému
Mikulášovi sa im zjavil mocný muž, ktorý sa chopil kormidla, premohol víchricu a opäť
zmizol. Až v kostole v Myre námorníci spoznali svojho záchrancu v obraze Svätého Mikuláša.Jedna z najstarších legiend o Svätom Mikulášovi hovorí o záchrane troch rímskych
vojvodcov. Títo traja bojovníci sa v Myre stali svedkami udalosti, pri ktorej Mikuláš
zachránil nevinných pred popravou tým, že vytrhol katovi meč z rúk. V čase keď sa
títo traja vojvodcovia sami stali obeťami veľkej intrigy, čakajúc na smrť, volali
Mikuláša o pomoc. Ten sa zjavil cisárovi Konštantínovi a hrozil mu, že ak sa ich poprava
uskutoční, bude to mať neblahé následky. Podľa legendy vojvodcov aj pustili na slobodu.
Všeobecne
sa v Cirkvi jeho sviatok slávi 6. decembra, avšak v našich liturgických knihách máme
aj iný sviatok sv. Mikuláša. Je to spomienka na prenesenie jeho pozostatkov z maloázijskej
Myry do talianskeho Bari, ktorú sme slávili pred týždňom, 9. mája. K čomu sa viaže
tento sviatok?
Pod správu byzantskej ríše patrilo počas viacerých stáročí prvého
tisícročia aj talianske mesto Bari, ktoré bolo aj sídlom tzv. katepána, teda
byzantského vojenského a civilného správcu. Byzantská prítomnosť v Bari a na jeho
okolí v prvom tisícročí je súčasťou bohatých dejín byzantského vplyvu na Taliansko,
predovšetkým na jeho južnú časť a Sicíliu. Začiatkom druhého tisícročia dochádza k
postupnému oslabeniu Byzancie, ktoré bolo na východe spôsobené predovšetkým expanziou
islamu a príchodom Turkov do Malej Ázie, a na západe je výsledkom obnovenia rímskej
ríše po korunovácii Karola Veľkého a vznikom nezávislých normanských a longobardských
kráľovstiev v Itálii.
Tak vidíme, že po roku 1036 sa začína šíriť turecké
panstvo aj v Lýcii, v kraji sv. Mikuláša, kde byzantskí cisári postupne strácajú jedno
územie za druhým. Podobne aj v Itálii, v roku 1071 dochádza k zlomu, dôležitému pre
dejiny mesta Bari. V tomto roku totiž mesto dobyli Normani. Strata spojenia s Byzanciou
mala pre Bari negatívne ekonomické následky. Oslabenie politických kontaktov so sebou
totiž prinášalo aj oslabenie obchodu. V podobnej situácii bolo dôležité pre každé
mesto, aby si nejakým iným spôsobom získalo povesť a stalo sa príťažlivým pre návštevníkov.
V stredovekých dejinách sa neraz prostriedkom k dosiahnutiu tohto cieľa stal aj kult
nejakého významného svätého.
Nemáme priame svedectvo o tom, že by táto politická
situácia bola priamym motívom prenesenia pozostatkov sv. Mikuláša do Bari, ale história
jednoznačne potvrdzuje, že príchod Mikulášových pozostakov do Bari znamenal oživenie
mesta a vyzdvihnutie jeho významu. V Bari už pred rokom 1000 existoval kult sv. Mikulša,
ktorému bolo zasvätných viacero chrámov. Ako však došlo k tomu, že sa tu nakoniec
ocitli aj jeho pozostatky? V roku 1087 sa skupina 62 barijských námorníkov na troch
lodiach vybrala na obchodnú cestu do východného Stredomoria. Pravdepodobne už pri
jej plánovaní existoval aspoň predbežný úmysel zíkať pozostaky svätého Mikuláša. Pôvodným
cieľom ich cesty bola Antiochia. Po vybavení obchodných záležitostí sa námorníci vybrali
na spiatočnú cestu. Pri nej sa zastavili v prístave Andriake. Necelé tri kilometre
od neho sa nachádzalo miesto, kdo boli uložené pozostky sv. Mikuláša. 47 námorníkov
sa prezlieklo za pútnikov a tak sa priblížili k mestu. Od štyroch miestnych byzantských
mníchov, strážcov Mikulášových pozostatkov, si nechali ukázať hrob, ktorý bol už v tedy
známy tým, že bol zdrojom tzv. myra, tekutiny, ktorá sa v ňom pravidelne vytvára
a ktorej sa už vtedy pripisovali nadprirodzené, zvlášť liečivé účinky. Barijskí námorníci
najprv naliehavo žiadali odovzdanie posvätných relikvií, a keď sa mnísi vzpierali,
tak ich jednoducho poviazali. Podľa záznamov istý mladík menom Matúš prelomil kamennú
dosku chrániacu hrob a vybral z neho relikvie, ktoré odovzdal dvom barijským kňazom,
Lupovi a Grimoaldovi, ktorí celú výpravu sprevádzali. Na nejako osobitne slávnostné
preváženie relikvií nebolo dosť času, lebo námorníci museli rýchlo zdvihnúť plachty,
aby unikli hnevu miestneho obyvateľstva, ktoré – privolané mníchmi – sa začalo zbiehať,
aby chránilo relikvie. Podľa našich dnešných kritérií by sme jednoznačne mohli povedať,
že zo strany barijských námorníkov išlo o krádež – hoci so zbožným cieľom, ale predsa
len krádež. V konečnom dôsledku sa však týmto spôsobom uskutočnila záchrana vzácnych
relikvií, pretože krátko potom došlo k úplnému ovládnutie Lýcie tureckými vojskami
a k neskoršiemu zničeniu mistnej kresťanskej kultúry a histórie.
Vráťme sa
ale k histórii pozostatkov. Po strastiplnej plavbe dorazili lode s relikviami do Bari
9. mája v roku 1087. Tento deň je aj dodnes patronátnym sviatkom mesta Bari a má svoje
osobitné miesto aj v kalendári slovanských byzantských cirkví. V Bari boli Mikulášove
pozostatky najprv objektom sporu medzi arcibiskupom Ursom a benediktínskym opátom
Eliášom. Nakoniec sa dospelo k rozodnutiu, že na ich uložene bude vybudovaný osobitný
chrám. Na jeho stavbu sa využila už existujúca budova sídla spomínaného byzantského
katepana. V roku 1089 tak prišiel uložiť relikvie svätca do pripraveného hrobu osobne
pápež Urban II. Opát Eliáš, ktorý sa medzičasom stal barijským arcibiskupom prispel
k skrášleniu baziliky v ktorej sa neskôr v roku 1098 konal miestny koncil, na ktorom
sa plánovalal obnoviť jednota medzi byzantskou a rímskou cirkvou.
Dnešná bazilika
nad hrobom sv. Mikuláša je architektonickým skvostom románskeho štýlu plným umeleckých
a historických klenotov. Mikulášov hrob je dodnes žriedlom tzv. manny sv. Mikuláša.
Prior dominikánskej komunity, ktorá dnes spravuje baziliku ju každoročne vyberá z hrobu
osobitnou trubičkou, ktorú zasúva do otvoru na vrchbej stane kamennej platne prikrývyjúcej
v zemi zapustený sarkofág. Po chemickej stránke je táto tekutina fakticky podobná
čistej vode. Jej chemické zloženie vylučuje, že by šlo o priesak spodnej vody, či
kondenzáciu vlhkosti zo vzduchu. Vytváranie tejto tekutiny na kostiach sv. Mikuláša
je dnes vedecky overiteľné – bolo možné pozorovať ho aj počas rokov 1953-1957, keď
kvôli rekonštrukčným prácam na hrobe, boli kosti sv. Mikuláša uložené v priesvitnej
rakve na verejnú úctu a podrobené lekárskemu výskumu. Dodnes nie je tento úkaz vedecky
vysvetliteľný, pre nábožných pútnikov je však tzv. manna sv. Mikuláša vzácnou relikviou
a spomienkou na sv. Mikuláša.
Je pozoruhodné, že úcta sv. Mikuláša je veľmi
rozšírená najmä v Rusku a ostatných slovanských pravoslávnych krajinách a ruskí pútnici
od stáročí putujú v hojnom množstve do Bari k Mikulášovmu hrobu. Bari sa tak vďaka
sv. Mikulášovi stáva centrom ekumenických aktivít, ktoré podporuje aj miestny teologický
inštitút špecializovaný na otázky ekumenizmu. Pri spomienke na prenesenie Mikulášových
pozostatkov do Bari, prosme teda tohto patróna východných cirkví, aby svojim príhovorom
priviedol všetky cirkvi a národy ku Kristom želanej jednote.