Príhovor Benedikta XVI. na stretnutí so svetom kultúry

Portugalsko (12. mája, RV) - Pápež Benedikt XVI. predniesol počas stretnutia so svetom kultúry tieto slová:



Ctení bratia v biskupskej službe,

vážení predstavitelia,

vážení myslitelia vedy a umenia,

drahí priatelia,



Som veľmi rád, že tu vidím zhromaždených zástupcov z mnohých oblastí portugalskej kultúry, ktorú vy tak dôstojne zastupujete. Muži a ženy, zaoberajúci sa výskumom a budovania rozličných poznatkov. Všetkých uisťujem o mojom blízkom priateľstve, vážim si vás a uznávam dôležitosť toho, čo robíte a čím ste. Vláda, ktorú tu zastupuje ministerka kultúry, a ktorú z úctou pozdravujem, sa stará o národné priority sveta kultúry. Ďakujem všetkým, vďaka ktorým sme sa tu stretli, osobitne Komisii pre kultúru Biskupskej konferencie s jej predsedom, Mons. Manuelom Clementem, ktorému ďakujem za slová privítania a za predstavenie mnohohlasovej portugalskej kultúry, ktorú tu zastupujú niektorí z jej najlepších protagonistov. Ich pocity a očakávania vyjadril filmár Manoel de Oliveira, muž úctyhodného veku a dosiahnutej kariéry, ktorému patrí môj pozdrav plný obdivu a lásky, ako aj plné uznanie za slová, ktoré mi venoval a v ktorých bolo cítiť obavy a stav portugalskej duše uprostred turbulencií dnešnej spoločnosti.Vskutku, dnešná kultúra odráža isté "napätie", ktoré niekedy prerastie do 'konfliktu', medzi prítomnosťou a tradíciou. Dynamika spoločnosti absolutizuje prítomnosť a odlučuje ju od kultúrneho dedičstva minulosti bez úmyslu načrtnúť budúcnosť. Takéto zhodnotenie "prítomnosti" ako zdroja inšpirácie zmyslu života, tak individuálneho, ako aj sociálneho, sa naráža na silnú kultúrnu tradíciu portugalského ľudu, ktorá je hlboko poznačená tisícročným vplyvom kresťanstva, a so zmyslom pre globálnu zodpovednosť. Táto kultúrna tradícia sa potvrdila v dobrodružstve objavov a misionárskeho zápalu pričom sa podelila o dar viery s inými národmi. Kresťanský ideál univerzality a bratstva inšpiroval toto spoločné dobrodružstvo, aj keď vplyv osvietenstva a laicizmu bol citeľný.Spomínaná tradícia dala základ tomu, čo môžeme nazvať "múdrosťou", teda zmyslom života a dejín, ktorých súčasť tvorilo aj etické univerzum a “ideál”, ktorý sa zo strany Portugalska napĺňal a ktorý sa vždy snažil ustanoviť vzťahy so zvyškom sveta.Cirkev sa tu ukazuje ako veľká ochrankyňa zdravej a veľkej tradície, ktorej bohatý prínos sa pripája k službe spoločnosti. Spoločnosť aj naďalej rešpektuje a oceňuje jej službu v záujme spoločného dobra, ale vzďaľuje sa od citovanej “múdrosti”, ktorá je súčasťou jej dedičstva. Tento “konflikt” medzi tradíciou a prítomnosťou sa prejavuje v kríze pravdy, ale jedine ona nás môže nasmerovať na cestu vydareného života, ako indivídua, tak aj ľudu. Totiž ľud, ktorý prestáva vedieť, aká je jeho vlastná pravda, sa stratí v labyrinte času a histórie, bez jasne definovaných hodnôt a bez jasne ohlásených veľkých cieľov. Drahí priatelia, je potrebné vynaložiť veľa úsilia na to, aby sme pochopili ako sa stavia Cirkev v dnešnom svete, pomáhajúc spoločnosti pochopiť, že ohlasovanie pravdy je službou, ktorú on a ponúka spoločnosti, a tak otvára nové horizonty budúcnosti, veľkosti a dôstojnosti. Cirkev totiž napĺňa “poslanie pravdy, v každej dobe a okolnosti, pre spoločnosť, na mieru človeka, jeho dôstojnosti, jeho povolania. (…) Vernosť človeku si vyžaduje vernosť pravde, ktorá samotná je zárukou slobody (por. Jn 8,32) a možnosti integrálneho rozvoja človeka. Cirkev ju preto hľadá, neúnavne ohlasuje a uznáva ju všade, kde sa objaví. Tohto poslania pravdy sa Cirkev nemôže vzdať” (enc. Caritas in veritate, 9) Pre spoločnosť, ktorú tvoria vo väčšine katolíci, a ktorej kultúra bola hlboko poznačená kresťanstvom, sa ukazuje ako dramatický pokus nájsť pravdu mimo Ježiša Krista. Pre nás kresťanov je pravda božskou; je to večný “Logos”, ktorý získal ľudský výraz v Ježišovi Kristovi, ktorý mohol objektívne povedať: “Ja som pravda” (Jn 14,6). Spolunažívanie Cirkvi, vo svojej pevnej priľnutosti k večnému charakteru pravdy, s rešpektom pre ďalšie “pravdy”, alebo s pravdami iných, je učením, ktoré samotná Cirkev aj koná. V tomto navzájom rešpektujúcom sa dialógu sa môžu otvoriť nové brány pre odovzdávanie pravdy."Cirkev" - napísal pápež Pavol VI. - "musí viesť dialóg so svetom, v ktorom žije. Cirkev je slovom, Cirkev je posolstvom, Cirkev je dialóg” (enc. Ecclesiam suam, 67). Totiž dialóg bez dvojakosti a pri vzájomnom rešpekte zapojených strán, je dnes vo svete prioritou, od ktorej Cirkev nechce odstúpiť. Svedectvo o tom vydáva prítomnosť Svätej Stolice v rôznych medzinárodných organizáciách, akou je napríklad Centrum sever juh Rady Európy, ktoré bolo zriadené pred 20 rokmi tu v Lisabone, a ktorého základným kameňom je medzikultúrny dialóg s cieľom podporovať spoluprácu medzi Európou, juhom Stredozemia a Afrikou a vybudovať svetové občianstvo založené na ľudských právach a zodpovednosti občanov nezávisle na ich etnickom pôvode, politickej príslušnosti, pri rešpektovaní náboženského vierovyznania.Keď konštatujeme kultúrnu rozdielnosť, je potrebné konať tak, aby osoby nielen prijímali existenciu kultúry iného, ale sa ňou nechali aj obohatiť a ponúkli jej to, čo vlastní dobrého, pravdivého a krásneho.Toto je hodina, ktorá si vyžaduje naše najlepšie sily, prorockú odvahu, obnovenú schopnosť “uvedenia nových svetov do sveta”, ako by povedal váš národný básnik (Luigi di Camoes, Os Lusiades, II., 45). Vy, pracovníci kultúry v každej jej podobe, tvorcovia myšlienok a názorov, “máte vďaka vášmu talentu, možnosť hovoriť k srdcu ľudstva, dotknúť sa individuálnej i kolektívnej citlivosti, vyvolať sny a nádeje, rozšíriť horizonty poznania a ľudského úsilia. (…) A nemajte strach konfrontovať sa s prvotným a posledným zdrojom krásy, viesť dialóg s veriacimi, s tými, ktorí sa ako vy cítia byť pútnikmi vo svete a v histórii smerom k nekonečnej Kráse” (príhovor umelcom, 21. novembra 2009).Práve s cieľom “spojiť moderný svet s oživujúcimi a trvalými energiami evanjelia” (Ján XXIII. apošt. konšt. Humanae salutis, 3) sa uskutočnil II. Vatikánsky koncil, v ktorom Cirkev, vychádzajúc z obnovenej zodpovednosti katolíckej tradície, berie vážne a rozlišuje, premieňa a prekonáva kritiku, ktorá je základom síl, ktoré charakterizovali modernosť, teda reformu a osvietenstvo. Cirkev tak sama od seba prijímala a tvorila to najlepšie z inštancií modernosti, na jednej strane ich prekonávala a na druhej sa vyhýbala ich chybám a slepým uličkám. Udalosť koncilu priniesla predpoklady pre skutočnú katolícku obnovu a pre novú civilizáciu - civilizáciu lásky - ako evanjeliovú službu človeku a spoločnosti.Drahí priatelia, Cirkev považuje za svoje prioritné poslanie v súčasnej kultúre, udržiavať živým hľadanie pravdy a následne Boha. Privádzať ľudí k tomu, aby sa pozerali ďalej, za predposledné veci, a aby sa dali na hľadanie posledných vecí. Pozývam vás, aby ste si prehĺbili poznanie Boha tak, ako sa On zjavil v Ježišovi Kristovi, pre našu plnú realizáciu. Konajte krásne veci, ale predovšetkým urobte z vašich životov miesta krásy. Nech sa za vás prihovára Betlehemská Panna Mária, ktorú uctievajú už dlhé storočia námorníci na oceánoch a dnes navigátori Dobra, Pravdy a Krásy.
Preklad: Ľudovít Malík