Príhovor Benedikta XVI. na letisku v Lisabone

Vatikán/Portugalsko (11. mája, RV) - Po prílete na letisko sa pápežovi prihovoril prezident republiky Anibal Cavaco Silva po ktorom Svätý Otec adresoval prítomným tieto slová:



Pán prezident republiky,

vážení predstavitelia národa,

ctihodní bratia v biskupskej službe,

dámy a páni!



Až teraz mi bolo umožnené prijať láskavé pozvanie pána prezidenta a mojich bratov biskupov na návštevu tohto milovaného a starobylého národa, ktorý v tomto roku slávi storočie od vyhlásenia republiky. Pri svojom prvom vstupe na túto pôdu, od kedy ma Božia Prozreteľnosť povolala na Petrov stolec, pociťujem veľkú poctu a vďačnosť za ochotnú prítomnosť a pohostinnosť vás všetkých. Ďakujem pánu prezidentovi za jeho zdvorilé slová pri privítaní, ktorými tlmočil pocity a nádeje dobrého portugalského ľudu.

Všetkým, nezávisle na ich viere a náboženstve, patrí môj priateľský pozdrav, osobitne tým, ktorí nemohli prísť na toto stretnutie. Prichádzam ako pútnik Panny Márie Fatimskej, ktorému Najvyšší udelil poslanie utvrdzovať mojich bratov v napredovaní na ich ceste do neba.

Už na počiatku svojej národnej identity sa portugalský ľud obracal k Petrovmu nástupcovi, aby bola uznaná jeho existencia ako národa; následne jeden z mojich predchodcov poctil Portugalsko v osobe jeho kráľa titulom najvernejší (porov. Pius II, Bulla Dum tuam, 25. januára 1460) za vynikajúcu a dlhodobú službu preukazovanú evanjeliu. Pred 93 rokmi došlo k udalosti, kedy sa práve nad Portugalskom otvorilo nebo ako okno nádeje, ktoré otvára Boh, keď mu človek zatvára dvere – v lone ľudskej rodiny pre obnovenie pút bratskej solidarity, ktoré spočívajú vo vzájomnom uznaní jedného a toho istého Otca. Ide o láskavý Boží plán. Nezávisí na pápežovi, ani na akejkoľvek inej cirkevnej autorite: „Nebola to Cirkev, ktorá zaviedla Fatimu – povedal by kardinál Manuel Cerejeira, blahej pamäti – ale Fatima sama vošla do Cirkvi.“

Panna Mária prišla z neba, aby nám pripomenula pravdy evanjelia, ktoré tvoria zdroj nádeje pre ľudstvo, ktoré ochladlo v láske a stráca nádej v spásu. Prvá a radikálna dimenzia tejto nádeje zaiste nie je horizontálny vzťah, ale vertikálny a transcendentný. Vzťah k Bohu je pre ľudskú bytosť esenciálny, pretože bola stvorená Bohom a naňho zameraná, hľadá pravdu vo vlastnej štruktúre poznania, smeruje k dobru v oblasti vôle, a je priťahovaná krásou v estetickej dimenzii. Svedomie je kresťanské do tej miery, do akej sa otvára plnosti života a múdrosti, ktoré spočívajú v Ježišovi Kristovi. Návšteva, ktorú teraz začínam v znamení nádeje, chce byť ponukou múdrosti a misijného poslania. Od múdreho pohľadu na život a na svet závisí spravodlivé spoločenské zriadenie. Cirkev, zasadená do dejín, je otvorená pre spoluprácu s tými, ktorí neodsúvajú na okraj a neredukujú do súkromia základné otázky o zmysle života. Nejde o etickú konfrontáciu medzi laickým a náboženským systémom, ale o otázku názoru, ktorému zveríme vlastnú slobodu. To, čo pozorujeme, je pridaná hodnota k problematike zmyslu a jej zavádzanie do verejného života.



Republikánsky obrat, ku ktorému došlo v Portugalsku pred sto rokmi, otvoril vo vzťahu medzi Cirkvou a štátom nový priestor slobody pre Cirkev, ktorému na poli kultúry a v cirkevných perspektívach, značne poznamenaných rýchlymi zmenami, dali formu dva konkordáty z rokov 1940 a 2004. Útrapy spôsobené zmenami boli v zásade odvážne vyriešené. Život v pluralite hodnotových systémov a etických rámcov si vyžaduje vydať sa na cestu do stredu vlastného ja a do jadra kresťanstva, aby bola posilnená kvalita svedectva až k svätosti a nachádzané cesty misijného poslania až k radikálnosti mučeníctva.

Drahí portugalskí bratia a priatelia, ďakujem vám ešte raz za srdečné prijatie. Nech Boh žehná všetkým prítomným a všetkým obyvateľom tejto ušľachtilej a milovanej krajiny, ktorú zverujem Panne Márii Fatimskej, vznešenému obrazu Božej lásky, ktorá objíma všetkých ľudí. -pd-